Umývala som riad, keď sa do kuchyne vovalil manžel s krikom. Zase mama. Zase nedôvera. Už stačilo.
Prečo si mojej mame natárala, že si minula naše peniaze?!
Martina Gregorová stála pri dreze a dočisťovala posledný tanier, keď do kuchyne narazil jej muž. A veruže narazil neprišiel, nepozrel, ale doslova vpadol dnu s červenou tvárou a zaťatými päsťami po bokoch. Zľakla sa a tanier jej spadol späť do mydlovej vody.
Čo? Duro, čo ti je?
Nehovor mi čo ti je! Vysvetli mi, čo to má znamenať!
Ľudovít zostal stáť v strede kuchyne. Košeľu mal pokrčenú, hoci mu ju Martina ráno žehlila. Vždy, keď bol nahnevaný, začal sa vrtieť, pohyboval sa trhane a šľapal na mieste ako kohút na hnojisku.
Práve som volal s mamou. Vraj si stiahla peňiaze z účtu, čo sme šetrili na auto. Vysvetlíš to, alebo nie?
Martina pomaly vypla vodu. Ruky mala v žltých gumenných rukaviciach, jednu po druhej ich opatrne stiahla a odložila na okraj drezu. Srdce jej už bilo nie v hrudi, ale kdesi v krku.
Duro, počkaj. Aké peniaze? O čom hovoríš?
Nehraj sa, že nevieš! Mama tvrdí, že si sťahovala väčšiu sumu. Odkiaľ si tie peniaze mala a načo, som sa ťa už aspoň tri razy pýtal!
Z akého účtu?
No z nášho spoločného!
Duro, upokoj sa a vypočuj si ma.
Som pokojný!
Povedal to tak, že sa lyžice v odkvapkávači roztriasli. Martina na neho pozrela. Bol červený a jeho pohľad nebol práve láskavý. Poznala ten pohľad občas ho mal, no neobľubovala ho.
Ja som z nášho účtu nič nebrala. Bodka.
Tak čo tým mama myslela?
Martina sa oprala chrbtom o drez. Vonku slniečko, obyčajná nedeľa, ráno rozmýšľala, či by neprestavila komodu k oknu. A teraz, budiž.
Duru, myslím, že tvoja mama niečo zle pochopila.
Moja mama nikdy nič nepopletie!
Každý niekedy niečo popletie, Duro.
Nedávaj vinu na mamu! Hovorila o výpise z účtu. Vraj tam videla čísla!
Aký výpis? Ukazoval si jej náš výpis?
Akonáhle to vypustila z úst, vedela, že to bola chyba. O tejto téme nebolo radno hovoriť. Mária Gregorová, svokra, už roky mala potrebu vedieť o ich finančných záležitostiach viac, ako bolo zdravé. Ľudovít to považoval za normálne veď mama, nie?
Neukazoval. Len som jej trochu naznačil.
Trochu.
Martina, neodbiehaj od témy! Prečo má na svojom telefóne tata tvoje prevody?
V tej chvíli jej to došlo. To, kam až siaha svokrina chuť špehovať. Martina si povzdychla. Pomaly prešla k stolu, sadla si na stoličku.
Sadni si, prosím. Pokojne sa porozprávajme.
Ja budem stáť.
Ako chceš. Duro, počúvaj. Tata si minulý mesiac kupoval auto. Vieš o tom.
Aké auto?
Veď som ti hovorila! Tata chcel starú škodovku, aby mohol chodiť na chalupu. Sám tam sedí, autobus chodí raz za deň, ak vôbec. Bez auta by bol uväznený.
No a?
Tata vôbec nerozumie aplikáciám. Má paniku z kariet. Ty sám vieš, staršie ročníky k tomu nemajú dôveru. Vraví: radšej v hotovosti, lebo na internete ho okradnú. Snažila som sa mu vysvetliť, že predajca chce platbu prevodom. Tak mi tata doniesol peniaze v hotovosti, ja som ich dala na svoj účet a poslala prevod. Nič viac. Toť celá záhada.
Ľudovít mlčal.
To boli jeho peniaze, Duro. Nie naše. Dal mi hotovosť, ja som previedla. Náš účet som nevybielila.
Prečo si mi nič nepovedala?
Pretože to bola tatova záležitosť. Mám ti podávať report za každý krok s vlastným otcom?
Mala by si mi povedať, keď cez náš účet idú cudzie peniaze!
Nie sú to cudzie peniaze. Môj tata.
Aj tak! Kto som ja v tejto domácnosti?! Som tu vôbec niekto?
To kto sa zavlnilo medzi nimi. Pozrela naňho dlho a dôkladne. Stál uprostred kuchyne, už menej červený, ale stále vytočený. A naraz pocítila, ako je unavená. Nie teraz, nie za tých dvadsať minút. Ale dlhodobo. Veľmi dávno.
Si môj muž, Duro. Ale miesto toho, aby si sa ma spýtal čo a ako, vletíš a krivo ma obviníš. Lebo mama povedala. A ja tu stojím a ospravedlňujem sa.
Ja som nekričal.
Duro.
Možno som trochu zvýšil hlas…
Kričal si.
Na chvíľu sa odmlčal. Pozrel sa do rohu na chladničku, kde mali fotku z dovolenky, už niekoľkoročnú obaja smejí sa. Potom pozrel von oknom.
No dobre. Možno trochu.
Trochu, zopakovala potichu. Neposmešne, prosto len zopakovala.
Martina, cháp, mama mi volala, poplietla mi hlavu…
Čo presne ti povedala?
No, že si poslala peniaze. Veľa.
Vie, koľko stála tatova škodovka?
Kde by vedela.
Ani ja neviem, ale tvoja mama to nejako vie. A hneď ti hlási. A ty bežíš.
Nebežím. Idem si to vyjasniť.
Martina vstala z taburetky, prešla k oknu. Vonku bolo fajn, brezy sa začínali zelenieť, vzduch musel byť svieži. Susedova mačka sedela na plote a pozerala na svoj svet.
Duro, musím ti niečo povedať, neber to zle.
Tak povedz.
Nemám rada, že tvoja mama vie o našich financiách viac, ako je zdravé. Chápem, že jej dôveruješ. Je to tvoja mama. Ale máme vlastný život. A to, že ti volá o mojich údajných prevodoch, to predsa nie je v poriadku.
Ty ju nemáš rada.
Duro, toto nie je o láske.
Presne o tom to je. Vždy, keď niečo, mama je na vine.
Martina zavrela oči na sekundu. Vydýchla.
Pred tromi rokmi ti mama zavolala, že vraj príliš míňam na jedlo. Pamätáš?
Niečo také bolo…
Vzala od teba účtenky, všetko si prepočítala. Vraj nakupujem zbytočne. Prišiel si domov a povedal: Martina, nechceš míňať menej na jedlo? Pamätáš?
Veď len chcela pomôcť…
Chcela vedieť, koľko minieme. To bola skutočná pointa.
Nespravodlivá si k nej.
Dobre, ďalej. Pred rokom. Zostala som dlhšie v práci, uzatvárali sme kvartál. Prišla som o pol desiatej domov. Tvoja mama ti volala a naznačila: s kým to bola Martina tak dlho? Pamätáš, čo si mi povedal?
Ľudovít sa zakabonil.
No…
Povedal si: Martina, naozaj si bola s kolegom? S otáznikom. Prvýkrát po rokoch.
Len som sa spýtal
Nikdy predtým si sa nespýtal. Pretože si mi dôveroval. Teraz ti mama našepkala a hneď spytuješ.
Ale veď…
Ešte niečo. Už hovorila tichšie, ale jasne, ako keď si deti cvičia recitáciu. Tvoja mama videla, ako idem s Milanom Fedorom. Pomáhal mi s taškami, nemala som kam dať ruky. Trinásť rokov býva v paneláku. Vieš, čo povedala?
Ľudovít mlčal.
Povedala, že ma videla so starnúcelm mužom. Slovo mužom podčiarkla. A ty tri dni si sa so mnou skoro nebavil. Tri dni, Duro. Lebo sused mi pomohol s taškami.
Nemyslel som na zlé…
Myslel si. Len si to nepovedal nahlas.
Otočil sa k nej. Pozrel na ňu. V jeho pohľade už nebola zlosť, skôr zaskočenie, úzkosť. Otvoril ústa, no zas ich zavrel.
Martina…
Nechcem hádky, Duro. Naozaj nechcem. Ale toto sa nestalo prvý a ani druhýkrát. Stále počúvaš mamu a ideš na mňa s obvineniami. Bez otázok, bez rozmýšľania. Prosto jej veríš.
Ona nechcela zle.
Možno nie. Ale vždy to skončí podozrievaním. A ja musím vysvetľovať, že niesom zver. Som už unavená.
Čo teda chceš? Že mám prestať s mamou rozprávať?
Nie. Chcem, aby si najprv rozprával so mnou.
Povedala to pokojne, oči suché, bez kriku. A preto to znelo ako niečo, čo má hmotnosť: kameň na stole.
Ľudovít na ňu pozeral, potom na zem, potom zasa na ňu.
Martina, ja som netušil o otcovi…
Mohol si sa opýtať. Prísť a spýtať sa: Martina, mama vraví toto, je to pravda? Stačilo by.
No…
Ale ty si vletel s krikom. Hneď vinná.
Opäť ticho. Na kuchyni bzučala len chladnička. Slnko robilo žltý pás na podlahe, hrialo a bolo mu jedno, čo sa u nich deje.
Martina sa dívala na muža, s ktorým žila dvadsaťšesť rokov. Vychovali syna, pochovali svokra, prežili sťahovanie, chudé roky i choroby. Poznala ho do poslednej vrásky, vedela, ako dýcha zo spánku, ako drží šálku oboma rukami, že je dobrák a ťažko robí, a že ju má rád.
A aj tak.
Choď, Duro.
Strhol sa.
Čo?
Prosím ťa, odíď z kuchyne. Potrebujem byť sama.
Martina, veď…
Prosím.
Ešte sekundu váhal. Potom odišiel, bez tresnutia, potichu. Počula, ako ide cez chodbu, ako zaskrutla dvere na obývačke.
Martina sa vrátila k drezu. Vzala tanier z vody a začala drhnúť. Ruky jej išli automaticky, pozerala cez okno a rozmýšľala, že bude musieť zavolať Maťke. Matejová, stará kamoška zo školy, tá vedela vypočuť a neplietla sa do rád.
Alebo ani nezavolá. Proste sa zbalí a odíde. Sadne na autobus, vyvetrá si hlavu. Lebo tu, v kuchyni, s bzučiacou chladničkou a večne pobehujúcim slnkom to teraz už nevydržala.
—
Balila sa pomaly. Ruky ju neposlúchali. Otvorila skriňu, dlho stála pred ňou, potom zobrala sveter. Pichla do tašky. Potom vyhodila, našla ten sivý, čo chválila Maťka. Spomenula si, že nabíjačka je v kuchyni.
Návrat do kuchyne bol trápny. Nie, že by tam bol Duro aj tak sedel v obývačke, televízor trylkoval, potom ho vypol. Bolo ťažko opäť niečo hovoriť alebo mlčať, keď už človek nevládal ani jedno.
Rýchlo vzala nabíjačku a už chcela odísť.
Kam ideš? Ľudovít stál medzi obývačkou a kuchyňou.
K Maťke.
Prečo?
Musím.
Martina, teraz si rozhnevaná…
Áno, som.
Porozprávajme sa?
Už polhodiny sa rozprávame. Všetko som ti povedala.
Ale normálne.
Pozrela naňho. V ruke taška, ešte bez bundy, stála v chodbe v sivom svetri.
Teraz normálne… Po tom, čo si na mňa kričal.
Nekričal som!
Duro.
Zatvoril oči, potrel si koreň nosa.
No dobre. Možno… Martina, nechoď. Ako malé deti fakt.
Deti neodchádzajú? usmiala sa smutne. Náš Palo vždy, keď sme mu niečo vyčítali, sedel dve hodiny zavretý v kúpelni. Aj to sú deti.
Palo to iné.
Samozrejme. Duro, vrátim sa. Potrebujem vzduch.
Oduješ sa, odídeš, a ja budem rozmýšľať?
Nemusíš rozmýšľať. Pusti si telku.
Martina!
Obliekla si bundu. Zapla zips.
Neveríš mi. To je ono. Žiješ so mnou dvadsaťšesť rokov a neveríš. To bolí, Duro. Nie to, že si kričal. To.
Mlčal.
Prídem večer. Alebo ráno. Neviem ešte.
Chytila za kľučku. Jeho pohľad bol stratený, už roky ho tak nevidela. Bol veľký, trochu ťažkopádny, trochu šedivý na spánkoch, stál v chodbe a nevedel, čo s rukami.
Martina… no tak…
Odišla.
—
Dvere za ňou zaklapli. Ľudovít postál v chodbe, potom prešiel do obývačky, sadol na gauč, vstal, zasa sadol.
Telefón ležal na stole. Pozeral naň.
Na displeji dve neprečítané správy od mamy: Tak čo? Porozprával si sa? a Duro, ozvi sa!
Vzal mobil, dlho len držal v ruke, nič nestláčal. Potom vstal, išiel do kuchyne, zastal pri okne. Brezy za sklom sa kolísali vo vetre, slnko už ustupovalo, hoci ešte svietilo. Pred domom pobehovala susedova ryšavá psička, komická a hlučná.
Vytočil iné číslo.
Pán Gregor? Tu Duro. Dobrý deň.
Oj, Duro! hlas svokra v slúchadle bol veselý, trochu prekvapený. Čože voláš? Všetko v poriadku?
Chcel som sa opýtať. Kupovali ste minulý týždeň auto?
No jasné že áno, svokor sa smial. Zohnal som si škodovku. Za lacno, majiteľ bol rozumný. Konečne mám karu. Martina mi pomohla s prevodom, s tými telefónmi som nekamoš, sám vieš.
Ľudovít mlčal.
Duro, si tam? Stratil si signál?
Nie, som tu. Pán Gregor, boli to teda vaše peniaze, že?
Moje, samozrejme! Komu inému by dali? Martina dostala hotovosť, previedla, hneď vybavené. Zlaté dievča. Príď si na jablkové štrúdle, kým nevie, že ich mám lebo hneď bude rečniť o cukre, zasmial sa znovu.
Prídem. Ďakujem, pán Gregor.
Nemáš začo, tešíme sa.
Ľudovít položil a zamýšľal sa nad stolom. Potom sa zvalil na stoličku a pretrel si tvár.
Hlupák.
Prosto hlupák.
Mama zavolala, natiahla mu do hlavy, a on letel domov trieskať na Martinu, ktorá len pomohla otcovi. Ako vždy každému. Ona taká bola nemohla nechať nikoho v kaši.
A on… toto.
Sedel tam a myslel, ako stála pri drese v žltých rukaviciach, ako ich dávala dolu, a ako hovorila pokojne, no v očiach… Teraz to videl, vtedy nie. Nebola urazená. Bola len uťahaná.
A účtenky, aj tie hovorila pravdu.
A tie tri dni mlčania… Presviedčal sám seba, že nálada. V skutočnosti ho mama polhodinu dusila rečami o Milanovi Fedorovi a že bez vetra sa ani lístok nepohne, a on v sebe pestoval podozrenie.
Martina prišla, položila tašky, povedala, že je unavená, on mlčal. Na druhý deň tiež. A tretí.
Nikdy sa nespýtala vedela aj bez slov.
Znova vzal mobil. Vytočil mame.
Duro! No konečne! Hovorila ti už? Čo povedala?
Mama, áno. Vysvetlila mi všetko.
A?
Mama, bol to jej otec. Jeho peniaze. Pán Gregor mi to práve potvrdil. Všetko je v poriadku.
Ticho.
Tak a čo, mama nakoniec, s tónom dotknutej dôchodkyne. Ale mal si to vedieť, keď cez váš účet idú cudzie peniaze.
Mama.
Počkaj, ja sa bojím o teba. Čo keď niečo…
Mama, zastav sa, riekol ticho, no pevne, sám prekvapený z tónu. Prosím ťa, vypočuj si ma.
No hovor teda.
Nemala si pravdu. Volala si, natárala mi, hoci si nič nevedela istotne. Ja som letel domov kričať na ženu. Teraz je preč kvôli mne. Správal som sa ako idiot.
Duro, ja nič…
Mama. Prerušil ju láskavo, ale pevne. Robíš to často. Zazvoníš, niečo povieš o Martine a ja vždy hupnem za ňou s podozrením. Potom sa ukáže, že všetko inak. Už mám toho dosť. S Martinou žijem ja, nie ty.
Ale ja len pre teba…
Viem. Mama, mám ťa rád. Ale prestaň s tým. Ak niečo zbadáš či ti niečo príde divné, môžeš mi zavolať a povedať: Duro, zisti si, či je to pravda. Nie hneď katastrofa a súdy.
Takže teraz je ona pre teba všetko.
Mama, nie je to o tom. Ide o mňa a Martinu. O nás.
Dlho ticho. Počul jej dych.
Už som všetko povedal, uzavrel. Mám ťa rád. Zajtra sa ozvem.
Nedovolil jej odpovedať, zložil. Pozeral na telefón, ktorý ležal ticho, bez pohybu.
Mama ešte zavolá. Alebo dnes nie. Určite sa urazí. Vie sa uraziť na dlho, so slzami i prestávkami. Ale tentoraz bude hovoriť rovnako. A znova, ak bude treba. Mal to povedať už dávno.
Vytočil Martinu.
Dlhé zvonenie. Potom schránka.
Odložil mobil. Išiel k oknu. Brezy už nekývali vetvami, vietor ustal, stáli pokojne, bledozelené. Nad nimi jasné, júnové nebo.
Chvíľu tam postál, potom zobral bundu a vyšiel von.
—
Matejová otvorila dvere, najprv prekvapená, potom jasné, všetko pochopila podľa tváre.
Poď, dám ti čaj.
Sedeli u nej v kuchyni; u Maťky bolo vždy útulne, záclonky s kvietkami, mačka Fedor na parapete a vôňa bábovky. Martina pila čaj a mlčala, Maťka tiež, na rady nebola, vedela počkať, kým to človeku vyjde samo.
Som unavená, Maťka, priznala Martina.
Vidím.
Nie je to len hádka. Hádka prejde. Toto je niečo iné.
Čo iné?
Martina držala hrnček, zohrieval sa jej v dlaniach.
Neverí mi. Fakt neverí. Dvadsaťšesť rokov a neverí. Mama povie jedno a som vinna.
Verí ti, povedala Maťka opatrne. Len maminka, ty vieš, aká je pani Gregorová.
Viem. Ale je to vždy jeho rozhodnutie. On môže ísť za mnou, alebo za mamou. A vždy ide za mamou.
Maťka mlčala.
Neprosím, aby sa matky vzdal, pokračovala Martina. Nech ju má rád, nech ju navštevuje, pomáha. Len chcem, aby tu bol poriadok. Aby som vedela prvá, čo sa deje, nie aby som sa dozvedela z jeho kriku, čo si myslí inak.
Povedala si mu to?
Povedala.
A?
Odišla som.
Maťka si povzdychla, doliala jej čaj.
Možno dobre. Nech si premyslí.
Maťka, ja sa bojím.
Čoho?
Premlčala chvíľu.
Že sa nič nezmení. Pokýve, povie: máš pravdu, prepáč. A o mesiac zas mama zavolá a znova… nechcem to žiť navždy.
Ale vieš, ľudia sa menia.
Menia. Ale veľmi pomaly. Usmiala sa smutne. Alebo sa nemenia vôbec. Ako to poznať?
Maťka nič. Pravda, ktorú obe vedeli. Niektoré otázky zostávajú, visia vzduchom. Naučíš sa s nimi žiť.
Fedor sa prekotil na chrbát. Vonku prechádzalo auto.
Idem, povedala Martina a položila hrnček. Pôjdem.
Domov?
Domov. Nemám čo tu vysedávať. Práce dosť.
Volal ti?
Martina pozrela: jeden zmeškaný hovor od Dura.
Volal.
No vidíš.
To ešte nič neznamená, pousmiala sa, ale už si brala bundu.
—
V električke hľadela z okna. Bratislava bola aprílová, trochu špinavá po zime, ale pulzujúca. Ľudia s taškami, deti na kolobežkách, dedko na lavičke krmil holuby.
Myslela na tata.
Musí za ním zájsť, pozrieť, ako si poradí. Kúpil auto, aspoň nebude odkázaný; len keby zdravie vydržalo.
Myslela na syna Palo býval v inom meste, volával zriedka, ale keď hej, vždy to zahrialo. Vyrástol z neho dobrý človek, má správne dievča, čoskoro možno vnúča ak všetko dobre pôjde.
Myslela na tapety. Svetložlté, alebo radšej béžové? Asi béžové, tie viac zahrejú.
Račianske mýto jej zastávka.
Vystúpila.
—
Dvere do bytu neboli zamknuté.
Martina chvíľu stála v predsieni. Podivné, Duro vždy zamykal. Vyzliekla si bundu.
Duro?
Tu som, ozval sa ticho zo salónu.
Vošla. Sedel na gauči, televízor vypnutý, ruky na kolenách. Pred ním dva hrnčeky čaj alebo káva, netušila.
Pozrel na ňu.
Si späť, povedal.
Som.
Postála vo dverách. On vstal, hneď si zas sadol, potom znovu.
Martina, volal som tatovi.
Viem. Písal mi smsku.
Dobrý človek, tvoj tata.
To je.
A ešte ma ponúkol štrúdľou.
To on vie.
Medzi nimi nôta ticha, napnutá, ledva sa dýchalo. Martina si sadla na druhý okraj gauča, vzala šálku. Káva.
Volal si aj mame? opýtala sa.
Chvíľu zaváhal.
Volal.
A?
Povedal som jej, že už nie. Už nebude cez nás. Že sa porozprávame sami.
Pozrela na neho.
Seriózne?
Seriózne. Urazila sa, samozrejme. Nepoložila, ale poznáš ten tón.
Poznám.
Nič to. Prežijeme. To som jej mal povedať už dávno.
Martina držala kávu v dlaniach, pohliadla na muža: bol tam kúsok zhrbený, trochu zmotaný, ale neodchádzajúci.
Duro, prepáč, povedal. Bol som hlúpy. Hlava mi nefungovala. Mama zavolala, rozbehol som sa. To nebolo správne.
Nebolo.
Viem. Pomlčal. Chceš ten nový nábytok? Spomínala si ráno tapety.
Duro…
Prosím, kúpiť môžeme, aký chceš. Alebo choďme k moru. Roky hovoríš o dovolenke.
O dovolenku mi nejde.
Viem. Len už neviem, čo hovoriť. Hlava nefunguje.
Odložila kávu.
Netreba nič špeciálne. Pomaly, s rozvahou. Ja len chcem, aby si mi veril. To je všetko.
Verím ti.
Dnes si veril mame.
Ticho.
Dnes som spravil chybu.
Jedna nie je nič. Horšie, že to nie je prvý raz. Bojím sa, že nie posledný.
Nebude to už.
Počkaj. To hovoríš teraz. Ale mohol si už dávno. Nechcem sľuby, len dohodu.
Pozrel na ňu.
Dohodu o čom?
Otočila sa trochu.
Nabudúce, keď mama niečo povie, príď za mnou. Opýtaj sa: Martina, je to pravda? Ja odpoviem. To je celé. Zvládneš?
Ticho. Pozeral jej do očí.
Zvládnem, povedal.
Platí?
Platí.
Sedeli vedľa seba na gauči; vzdialenosť malá, možno dvadsať centimetrov. Nedotýkali sa, ale už sa neodťahovali.
Vonku sa stmievalo. Brezy stáli v modrom súmraku ticho.
Však vieš, že ona sa tak ľahko nevzdá, povedala potichu Martina. Zasa sa urazí, a potom znova zavolá…
Jasné, kývol.
Zažiť to budeme zakaždým znova.
Viem.
Ako s tým chceš žiť?
Neodpovedal hneď. Ako vždy, keď na tom záležalo.
Neviem ešte. Je to mama. Mám ju rád. Ale máš pravdu lezie tam, kam nemá. Musím jej to vysvetliť, naživo, nie cez telefón. Prísť, sadnúť si, rozprávať.
Rozplače sa.
Rozplače sa. Ale to neznamená, že nemám pravdu.
Pozrela mu do očí, potom odvrátila zrak.
Vieš, že to nebude hneď extra ružové?
Viem.
Že bude urazená a ja budem vždy tá zlá?
Len nech si myslí. Ja mám kde žiť s tebou, nie s ňou.
Martina prikývla.
Káva celkom vychladla. Aj tak spravila hlt. Studenú nemala rada, ale bolo jej to jedno.
Tie tapety, povedala zrazu.
Čo?
Asi béžové, alebo svetložlté. Neviem.
Pozrel sa na ňu, jemne sa usmial, len kútikom.
Obe sú pekné.
Pôjdeme sa pozrieť v sobotu.
Určite, kedykoľvek.
Kývla. Pohodila šálku. Sedeli spolu, vonku už bola tma, v izbe sa udomácnila žltá žiarovka, útulné tíšenie, ktoré vzniká medzi dvoma, čo sa ešte nevzdali.
Nie všetko bolo v poriadku. Vedela to. Zajtra zavolá svokra, znovu sa niečo udeje, znova budú musieť ísť cez to. Duro síce povedal správne slová a ona cítila, že nie sú prázdne. Ale medzi slovami a skutkami je vždy most.
Ale teraz, aspoň na tieto minúty, sedeli spolu. Aj to je niečo.
Duro, povedala.
Áno?
Nalej ešte kávu. Ale horúcu.
Bez rečí vstal, vzal jej šálku a šiel do kuchyne. Počula štrngot, žblnkot kanvice.
Sedela pri okne a rozmýšľala, že život je presne takýto: nie iba sviatok, ale ani sústavné trápenie. Trochu únavy, dosť nevypovedaných slov, trochu krívd a stále spolu.
Vrátil sa s dvomi pariacimi šálkami. Sadol vedľa nej, jednu jej podal.
Vďaka, povedala.
Prosím.
Sedeli chvíľu mlčky. Potom Duro opatrne, možno trochu vystrašene, položil ruku na jej dlaň. Ona ju neodtiahla.
Martina, ešte k tej dohode. Máš na mysli, že mám prísť a spýtať sa úplne jednoducho?
Presne tak. Prídeš, spýtaš sa.
A ty odpovieš?
Odpoviem.
Prikývol.
To nie je ťažké, povedal, akoby si overoval.
Nie, súhlasila. Úplne jednoduché.
Za oknom prešlo auto, zablysli reflektory. Káva bola horúca a chutná. Zajtra by mala zavolať tatovi, či tá škodovka nejako nehapruje po prvej jazde.
A tapety vyberú v nedeľu.
