Spomínam si, ako sa Katarína a Štefan stretli dávno u nás, v susednej Trnave, keď ona cestovala za prácou. Hoci bol medzi nimi dvanásťročný rozdiel, okamžite si padli do oka a Štefan začal často navštevovať Katarínu v Bratislave. Po troch mesiacoch ju požiadal o ruku, sľúbil jej, že bude starostlivým manželom a postará sa o všetko, čo jej bude treba.
Aj keď jej rodičia a brat protestovali kvôli ich veľkému vekovému rozdielu, Katarína sa riadila hlasom svojho srdca a odsťahovala sa so Štefanom. Čoskoro po tom si svoje manželstvo dali zapísať na úrad. Štefan mal finančnú istotu, pracoval na váženej pozícii v známej firme a vlastnil úspešný obchod s potravinami. Okrem toho prenajímal svoj starý jednoizbový byt, čo mu prinášalo stabilný príjem. Vďaka svojmu majetku si kúpil nový dvojizbový byt a jazdil na drahom luxusnom aute.
Osem rokov neskôr Katarína skončila štúdium na univerzite a jej manžel jej pomohol získať prácu u známeho v jeho firme. Ich život sa vyvíjal priaznivo, no jej rodičia jej nikdy neodpustili, že neposlúchla ich vôľu, a tak s ňou prestali komunikovať. Postupne sa Katarína dozvedela od priateľov, že jej brat sa oženil, býval s rodičmi a darilo sa mu finančne často cestoval za hranice a pravidelne si zlepšoval auto.
Len pred pár týždňami ju matka poprosila o rozhovor. Počas stretnutia začala matka nenápadne naznačovať, že by mal Katarína bratovi pomôcť kúpiť byt, alebo mu poslať vyššiu sumu peňazí vraj by mohla požičať od Štefana, aby si obnovila vzťahy v rodine. Katarína váhala brat sa nijako nesnažil o samostatné bývanie a ona už osem rokov žila bez podpory rodičov, spokojná so svojím životom. Nakoniec sa rozhodla nevyhovieť rodinným požiadavkám. Rodičia jej to vyčítali a pohrozili jej, že dvere ich domu budú navždy zatvorené. Katarína však zostala pevná, cítiac, že jej život napreduje a je spokojná, že môže minulosť nechať za sebou.







