Bola som osemročná, keď moja mama opustila náš domov. Odišla na roh ulice, nastúpila do taxíka a už sa nevrátila. Môj brat mal päť rokov. Od toho momentu sa u nás doma všetko zmenilo. Otec začal robiť veci, ktoré predtým nikdy nerobil: vstávať skoro, aby nám pripravil raňajky, naučil sa prať bielizeň, žehliť školské uniformy, nešikovne nám česať vlasy pred školou. Videla som, ako sa mýli v množstve ryže, ako mu prihára jedlo, ako zabúda triediť biele a farebné prádlo. Napriek tomu nikdy nedovolil, aby nám niečo chýbalo. Vracal sa domov unavený z práce a kontroloval domáce úlohy, podpisoval zošity, chystal desiaty na ďalší deň. Mama nás už nikdy neprišla navštíviť. Otec nikdy nepriviedol inú ženu do nášho domu. Nikdy nikoho nepredstavil ako svoju partnerku. Vedeli sme, že občas niekam chodí, že sa neskoro vracia, ale jeho osobný život zostával mimo našich štyroch stien. V dome sme boli len ja s bratom. Nikdy som ho nepočula povedať, že je znovu zamilovaný. Jeho rutina bola pracovať, prísť domov, variť, prať, ísť spať a znova dokola. Cez víkendy nás brával do parku, k rieke, do obchodného centra – aj keď len pozerať na výklady. Naučil sa zaplietať copíky, prišívať gombíky, pripravovať obedy. Keď bolo v škole vystúpenie a potrebovali sme kostýmy, vyrábal ich z kartónu a starých látok. Nikdy sa nesťažoval. Nikdy nehovoril: „Toto nie je moja práca.“ Pred rokom môj otec odišiel k Bohu. Bolo to rýchle. Nebol čas na dlhé rozlúčky. Pri triedení jeho vecí som našla staré zošity, do ktorých si zapisoval domáce výdavky, dôležité dátumy, poznámky ako „zaplať poplatok“, „kúp topánky“, „zober dievča k lekárovi“. Nenašla som žiadne zamilované listy, fotky s inou ženou, ani stopy po romantickom živote. Len stopy človeka, ktorý žil pre svoje deti. Od jeho smrti ma neprestáva trápiť jedna otázka: Bol šťastný? Mama odišla, aby hľadala svoje šťastie. Otec ostal a akoby sa vzdal toho svojho. Nikdy si už nezaložil novú rodinu. Nikdy nemal domov s partnerkou. Nikdy už nebol pre nikoho prioritou, okrem nás. Dnes viem, že som mala úžasného otca. Ale tiež viem, že to bol muž, ktorý zostal sám, aby sme my neboli sami. A to bolo ťažké. Pretože teraz, keď už tu nie je, neviem, či niekedy dostal lásku, ktorú si zaslúžil.

Keď som mala osem rokov, mama odišla z domu. Vyšla von ku križovatke, nastúpila do taxíka a už sa nikdy nevrátila. Môj brat Adam mal vtedy päť. Od toho okamihu sa všetko doma zmenilo. Otec začal robiť veci, ktoré predtým nikdy nerobil: vstával skoro, aby nám nachystal raňajky, učil sa prať naše oblečenie, žehlil nám školské uniformy, snažil sa nám upraviť vlasy do školy, hoci mu to nikdy veľmi nešlo.

Videla som, ako si pletie dávkovanie ryže, ako sa mu jedlo niekedy pripáli, ako zabudne rozdeliť biele a farebné prádlo. Ale nikdy nedopustil, aby nám niečo chýbalo. Domov sa vracal unavený z práce, sadol si k učebniciam, podpisoval písomky, chystal desiaty na ďalší deň.

Mama sa už nikdy neunúvala prísť naspäť. Otec nikdy nepriviedol domov inú ženu. Nikdy nám nikoho nepredstavil ako svoju partnerku. Vedeli sme, že občas niekam vyrazí, že sa občas vráti neskoro, ale jeho súkromie zostalo za stenami nášho bytu na sídlisku v Nitre. Boli sme len ja, Adam a on. Nepamätám si, že by niekedy povedal, že sa znova zaľúbil. Jeho život bol práca, domov, varenie, upratovanie, spánok a stále dokola.

Počas víkendov nás bral do parku, k rieke, prešli sme sa po meste, občas aj do obchodného centra aj keď len obzerať výklady. Naučil sa robiť copíky, prišívať gombíky, pripravovať obedy. Keď sme mali školské vystúpenia a potrebovali sme kostýmy, tvoril ich z kartónov a zo starých látok. Nikdy sa nesťažoval. Nikdy som od neho nepočula: Toto nie je moja starosť.

Pred rokom otec odišiel k Bohu. Stalo sa to rýchlo. Nebol čas na dlhé lúčenia. Keď sme upratovali jeho veci, našli sme staré zošity, kde si zapisoval výdavky, dôležité dátumy, poznámky typu zaplať poplatok, kúp topánky, zober Luciu k lekárovi. Nenašla som v nich žiadne ľúbostné listy, fotky s cudzou ženou, ani náznaky romantického života. Len stopy človeka, ktorý žil pre svoje deti.

Odkedy tu nie je, neprestáva mi v hlave blúdiť jedna otázka: Bol šťastný? Mama odišla, aby si našla svoje šťastie. Otec zostal a akoby sa vzdal toho svojho. Už si nikdy nezaložil rodinu, už nikdy nemal domov so ženou. Pre nikoho už nebol prioritou, iba pre nás.

Dnes chápem, že som mala výnimočného otca. Ale zároveň viem, že bol muž, ktorý zostal sám, len preto, aby sme my nemuseli byť opustení. A to bolí. Lebo teraz, keď už tu nie je, neviem, či niekedy dostal lásku, ktorú si zaslúžil.