Namiesto seba
Macocha veľmi dobre vedela, že Lenka vôbec nechce ísť za vdovca. Nie že by jej vadila jeho malá dcérka, ani to, že bol starší. Ona sa ho jednoducho bála. Jeho prenikavý, chladný pohľad zachádzal až do duše a jej srdce sa rozbúšilo, akoby sa pokúšalo odraziť tie ostré šípy očí. Lenka mala oči stále zapichnuté do zeme a keď ich predsa len zdvihla, bolo vidno, že sú plné sĺz. Slameným vodopádom stekali po lícach červenajúcich sa hanbou. Ruky sa jej triasli, maličké päste sa takmer bránili macoche a ženíchovi.
A v tej napätej chvíli, akoby jej jazyk podrazil nohy, povedala: Pôjdem.
Tak sme dohodnutí! Do takého domu, k takému chlapovi, ku takémuto gazdovi, to by bol hriech neísť! Povedz sama, on na svoju prvú ženu dýchnuť nedal, tá bola slabá a chudobná zdravím, kašľala stále a sily mala na pol pľúc. Išli niekam, on spravil tri kroky, ona jeden. Zastala, fučala, on ju objímal, tíšil, nikdy by nezdvihol hlas, ako to robieval tvoj otec šialený.
Keď bola v očakávaní, skoro nikto ju nevidel. Stále len ležala, a po pôrode už k dcére v noci vstával len on, ona iba chradla.
Tak rozprávala jeho mama.
A ty, Lenka, zdravá si jak repka, on ťa v červenom kúte posadí. Vieš hospodáriť, všetkému si privykaná kose, srpu, aj priadeš, aj tkať vieš. Hriech je ťa dávať mladému, oni majú ešte nevyzreté povahy, nerozvážne, kdežto u tohto všetko jasné, všetko vieme. Aké šťastie ťa postretlo!
Pálenku vyženiem, pekne si posedíme, a vdove svadba netreba, netreba tancami dráždiť nebohú. Výbavu zbierať nechcel, povedal, že dom je plná miska.
Ferko si vzal prvú ženu z lásky, aj keď vedel, že Vierka často chorľavela, slabá bola, jeho mama vravela, že jemu treba silnú ženu, nie chromú, slabunkú, ani ľudia ho neprehovorili. Lenže inak nechcel, len Vieru mu daj.
Po dedine sa šepkalo, že ho niekto okúzlil, lebo normálny by si takú ťažobu na krk nepriviazal. Lekári hovorili, že Vierka má slabé pľúca, každá nádcha skončí zápalom, ďaleko od astmy, možno aj horšie.
Ferko si myslel, že láska odženie smrť, že sa o ženu postará, vylieči ju, vytrvá. A najprv, hneď po svadbe, vyzeralo, že to všetko pôjde. Mládenci a mladuška boli šťastní, stále sa smiali.
Keď však Vierka otehotnela, akoby sa z nej duša vyvrátila slabosť, závraty, únava, nedokázala prať, dojiť kravu, a ani tie svoje husté, krásne vlasy. Lekári vraveli, že to je toxikóza, vraj porodí a zosilnie.
Ferko sa staral, žiadne výčitky, len láska. Jeho matka mu však vyhadzovala na oči, čo to privliekol do domu nie ženu, ale bremeno. Ferko svoju ženu chránil jak jastrab vlastné mláďatá a matke zakázal chodiť k nim.
Vierka porodila dcérku a Ferko dúfal, že sa radosť a sila vráti. Všetko bolo krásne, no nie nadlho. Po jednej nádche Vierka už nevládala, slabla pred očami.
Vzali ju do nemocnice, lekár rovno, po selsky povedal:
Ona to už s pľúcami nevydrží.
Vierka vedela, že jej veľa neostáva. Spočiatku sa držala, aj usmievala, ale v očiach mala strach a smútok, hlavne kvôli dcérke.
Ako keby jej pohľad chcel navždy zaživo uložiť, ako bola veselá. Vychudnutá, krehká, so zalomenými ramenami, útlou hruďou, rukami ak kostlivček to všetko kričalo, že smrť je blízko.
Tušila odchod a poprosila Ferka, aby ju vypočul.
Čo Boh napíše, to nik nezmení. Naša láska už nemá síl odporovať smrti. Prosím ťa o odpustenie mne aj malej. Sama na smútok narodená, vás som do trápenia zatiahla.
Ferko jej drobné, horúce ruky stískal, bozkával, cítil, že jej zostávajú len minúty. Hovorila mu, ako ho ľúbila, bála sa o dcéru, a napokon, po pauze, povedala:
Vezmi si Lenku, dobrá je, bude manželka, aká treba. Si dobrý muž, ona bude dobrou mamou, veľa si s macochou už vyskúšala viem to, mama je u nich často, nič jej neunikne. Lenka je jemná, robotná, trpezlivá. Neublíži malej, a teba si vážiť bude. Len ju ľúb, ako si ľúbil mňa. Predstavuj si, že som v nej. Prepáč za tieto slová, ale keď už ja nemám čisté len pľúca, ale už aj dušu mi žiera strach o dcéru. Ale rozhodni sa sám, to je tvoja cesta, Boh to tak zariadi. Ale dcéru chráň, inak ťa budem preklínať aj po smrti. Tie posledné slová povedala pomaly a jasne.
Všetku silu, čo v nej bola, vložila do stisku jeho ruky.
Ferko plakal, slzy mu zahmlievali jej obraz, po dychu cítil, ako odchádza. Tváre mala pokojné, usmievavé, upierala pohľad do diaľky a stále stískala jeho ruku. Ferko ju bozkával od hlavy po päty, vzlykal, sľuboval, že spraví všetko, ako prosila.
Práve preto, keď ubehlo rok od Vierkinej smrti, vybral sa k Lenke na námluvy.
Macochu mu pripravila svokra, aj ona chcela pre pravnučku láskavú mamu. Sama už nebola veľmi pri sile, bála sa, že jej už veľa dáno nie je, a chcela, aby vnučka aj zať žili dobre.
Nik nevedel, čo si Ferko prežil. Pre jeho láskavosť k Vierke by mu bola boskala nohy a modlila sa za jeho šťastie.
Svadobné dohadovanie prebehlo ako v hmle. Vidieť, ako dcérke chýba mama, aj jemu gazdiná, rozhodol sa urobiť, ako Vierka prosila. Lenku si začal všímať už skôr a zistil, že je veľmi tichá, poslušná, pekná, a niečím mu pripomína ženu. Taký istý dlhý vrkoč, podobný úsmev, aj chôdza.
Niekedy mal chuť ju iba pevne objať a pár chvíľ mlčať, predstaviť si, že drží Vierku. Lenka sama nevedela, prečo súhlasila. Možno preto, že ju už nebavilo robiť slúžku macoche, ťahať domov opitého otca, alebo bolo ľúto Ferka aj jeho dcérky, alebo už nezniesla výsmech nevlastných sestier?
Každopádne, súhlasila a vedela, že ju čaká ďalšia skúška naučiť sa milovať Ferka a dostať si ho k srdcu.
Po dohodách zobral Ferko Lenku k sebe, aby si malá Zuzka na ňu zvykla.
Vierka sa zriedkavo ukazovala von, stále bola s dcérkou, každá chvíľa, každá sekunda. Niekedy Ferko načapol ženu, ako Zuzke v noci šepká, akoby ju pripravovala na život bez mamy.
Ferko nedokázal bez sĺz myslieť na to, čo všetko jej Vierka stihla povedať. Zuzka bola domáce dieťa, k cudzím nešla, mala svojho otca, matku a ešte dve babky, z ktorých jedna bola vždy namosúrená.
Ferko priviedol Lenku, aby Zuzku poriadne uvidela, aby spolu pobudli bez príliš usmiatej macochy, čo sa tvárila, akoby jej spred dvora konečne odvádzali nejakú kravku, čo nedáva mlieko.
Lenka s Ferkom bola ticho, ale si všimla, že nie je vôbec prísny práve naopak, bol milý, veľmi pozorný. Rovno sa spýtal, či ona náhodou nemá niekoho, koho ľúbi, že by ustúpil. O žiadosti nebohej ženy ani slovo.
Dom ju šokoval krásny, zariadený, vlastnými rukami vyrobený nábytok, na stenách vyšívané obrazy v vyrezávaných rámoch, všetko lakované, miestnosti veselá, svetlá.
Zuzka, keď videla Lenku, hneď sa spriatelila. Vyniesla všetky hračky, a žiadala Lenku, aby sa šla hrať. Dotýkala sa jej rukou, zvedavými očkami na všetko hľadela, občas sa usmiala. Lenka ju počas hry niekoľkokrát objala a upravila jej husté, podobné Vierke, vlasy.
Poď, spravím ti účes, a budeš moja princezná.
Ferko sledoval, ako sa spolu hrajú, srdce mu poskočilo od šťastia.
Bál sa Lenku pozvať, Zuzka stále čakala na mamu, hľadela von oknom a pri zvuku dverí dúfala, že už je mama doma.
Vysvetľoval jej mala len tri roky, jej malé srdiečko nechápalo, že potrebuje láskavú mamu.
Ferko si uvedomoval, že čo aj by sa rozkrájal, nikdy nenahradí materské ruky a nehu.
Zároveň ho trápila otázka, či Lenku nepreveril zle, ale keď Zuzka napučila pusinku, že lenka odíde, cítil pokoj a zároveň šťastie.
Zuzka chytila Lenku za ruku, doviedla do izby a ako malá gazdiná ustielala postieľku, radosťou vyskakovala na lôžko.
Lenka si spomenula na vlastné detstvo ako k nim prišla macocha, ako ju obviňovala za každý krajec chleba, ako schovávala dobroty len pre svoje deti, bila po rukách, keď niečo urobila zle, šila vždy len záplaty pre Lenku po dcérach, ako opitého otca ťahala domov, prikrývala vlastnou perinou… A macocha stále vravela, že ju prvému náhodnému dať zo dvora preč… Tie slová ju trápili a s hrčou v hrdle objala malú Zuzku.
Silno ju pritúlila a ľahla si k nej. Zuzka zaspala v náručí sladkým, spokojnejším spánkom. Ferko nevedel, ako prejaviť vďaku Lence.
Popíjali čaj, ticho sa na seba usmievali. Nepustil Lenku späť domov. Nepustil, a čo! Žena patrí k mužovi, nie tam, kde ju už nikto nechce.
