Problém je v tom, že som sa vydala druhýkrát. Z prvého manželstva mám dcéru, ale bývalý manžel sa do jej výchovy nikdy nezapájal, na výživné tiež zabudol.
Nemala som mu to za zlé, nevedel byť mužom. Naučila som sa spoliehať len na seba. Mala som slušný plat, stabilné miesto, rozhodne som netrpela núdzou. V druhom manželstve som dúfala v lepší osud, no svokra ma neprijala, mňa ani moju dcéru. Môj muž bol k nej úplne ľahostajný. O spoločných deťoch ešte ani nechcel počuť vraj na to nie je pripravený, že si nevie predstaviť ďalšiu zodpovednosť.
Nechcela som na neho tlačiť, mala som rozrobený veľký projekt, bola som plne zaneprázdnená prácou. Prišla kľúčová schôdzka s partnermi a netušila som, komu zverím dcéru. Nakoniec som si povedala, že požiadam svojho muža, aby na ňu dohliadol.
V ten deň som vstala pred svitaním. Precvičovala som si úvodné slová prezentácie, no medzi tým som chcela odviesť dcéru do škôlky, a po práci ju vyzdvihnúť. No ráno mala horúčku. Poprosila som muža, nech sa o ňu chvíľu postará. On sa len otočil a povedal, že je to moja dcéra a ja sa o ňu musím postarať sama, že nie je jeho povinnosť ju liečiť či strážiť.
Zostala som bezradná. Zavolala som jeho mame, či je doma a či mi nepomôže. Zobrala som dcéru, vybrali sme sa k nej. Odpovedala stroho, že ona predsa nie je jej babka a postarať sa o ňu nebude. Mala som slzy na krajíčku, poďakovala som a povedala, že ju teda zoberiem do práce. Vtedy trochu zmäkla a povedala, že teda ostane chvíľu u nej.
V práci som všetko zvládla. Po schôdzke som prišla po dcéru. Svokra nariekala, vraj jej dcéra len robila zle, neposlúchala, že s ňou už nikdy nechce zostať. S pokorou som ju uistila, že už ju nebudem rušiť.
Doma som v tichosti zbalila všetky naše veci. Zobrala dcéru za ruku a odišla k mojej mame. Viem, že už nikdy nechcem žiť s niekým, kto moju dcéru neprijíma.
