Maximilián, žiak piateho ročníka základnej školy, vždy obdivoval svoju mladšiu susedku Milenu. S jej dlhými zlatými vrkočmi a tvárou posiatou pehami, očarila každého, kto ju stretol. Maximilián ju často odprevádzal domov, aby ju chránil pred uličníkmi zo štvrte, ktorí radi zastrašovali menších. Ich životy však zásadne zmenila tragédia, ktorá sa odohrala už dávno.
Milenin otec ochorel a po dlhom a vyčerpávajúcom boji s chorobou zomrel. Jej mama sa nedokázala vyrovnať s bolestnou stratou a utiekla sa k alkoholu, čo viedlo k zanedbanej starostlivosti o Milenu. Niekedy jej dokonca zabúdala dávať jedlo. Nakoniec Milena prestala chodiť do školy. Maximilián si najskôr myslel, že je chorá. No keď sa týždne zmenili na mesiace a Milena stále chýbala, jeho obavy narastali. Rozhodol sa zveriť sa svojej mame a opýtal sa jej, kde je Milena.
Mama mu jemne oznámila: Synku, Milenu odviezli do detského domova. Maximilián cítil smútok a vedel, že je možné, že ju už nikdy neuvidí. Roky plynuli, Maximilián dospel a po ukončení vojenskej služby sa vrátil do rodného Trenčína. Jedného dňa sa náhodou stretol s Milenou. Držala sa za ruku so svojím mužom; pod kabátom jej bolo vidieť tehotné bruško. Bolo jasné, že je v posledných týždňoch tehotenstva. Ich stretnutie bolo krátke a ďalšie štyri roky sa nevideli.
Cesty sa im skrížili znova, keď sa Milena vrátila do Trenčína. Stala sa matkou samoživiteľkou, keď jej manžel tragicky zahynul pri pouličnom konflikte podľahol závislosti, ktorá mu vzala život. Milena zostala sama, aby sa starala o malého syna. Vždy, keď ju Maximilián videl, zaplavila ho hlboká túžba a pocit spolupatričnosti. Akoby osud spojil ich životy. Milena a jej syn potrebovali pomoc, a Maximilián si uvedomil, že má v ich živote dôležitú úlohu. A tak ju splnil.
