Aký nešťastný ten ich výročný svadobný večierok, zakričala Lýdia. Náhle si našli čas na oslavu a to ešte v dedinke.
Do uší Lýdie doplynuli útržky sťažností manžela. Pochopila, že bráška jej manžela, Zdenko, pozval ich na svoje dvadsaťpäťročné výročie takzvané strieborné svadobné slávnosti.
Telefón Igorovho zvonil hlasno a neústupne, až kým ho nezdvihol.
Ahoj, Zdenko, čau! povedal Igor. Všetko v poriadku, ako sa máš? Keď sa stretneme v sobotu?
Dobre, hneď dám vedieť Lýdii! Samozrejme, prídeš, kam sa pozrieme?
Lýdia vstúpila do izby a opäť si stížila:
Aký nešťastný ten ich výročný večierok, našli čas na oslavu a ešte v dedinke.
Z jej úst sa ozvali útržky nezadovolených slov manžela. Zistila, že Zdenkova sestra Tatiana ich pozýva na 25ročné výročie ich spoločného života teda striebornú svadbu. Igor a Lýdia už dlhšie premýšľali o rozchode.
V poslednom čase vzniklo medzi nimi veľa nesúhlasu, pocítili odcudzenie a odďaľnenie. Pred dvoma dňami sa nakoniec rozhodli ísť každý svojou cestou. Lýdia nemala náladu ísť na tú striebornú svadbu nebolo to v nej.
Možno by si šla sama, Igor, si predsa jeho vlastný brat. Ja by som rada stretla Tatianu, povedala Lýdia o Zdenkovej manželke. Vždy sme sa navzájom navštevovali a priateľili.
Ako sa dopravíme na výročie a priznáme, že sa rozchádzame?
Cesta autobusom z Bratislavy do Liptovského Revúca trvá štyri hodiny, a ich starý automobil, ktorý už tri mesiace leží v garáži, nedáva známky oživenia. Kedysi ho často využívali na jazdy do Zdenkovej dediny, kde sa Igor narodil a vyrastal. Teraz už nebol funkčný, Lýdia nevedela, či sa oplatí do neho investovať, alebo radšej kúpiť nové. Rozvod zmenil všetky ich plány.
Igor premýšľal:
Likely Lýdia nepôjde, asi odmietne. Asi budem sám. Potom budeme musieť povedať Zdenkovi a Tatiane, že sa rozchádzame. Budú sa pýtať, čo sa deje, a nie je to vhodný moment práve ich veľká oslava.
Keď zazrel, že Lýdia vstúpila do izby, povedal:
Zdenko volal, poďme vyraziť. Nebudeme im hovoriť o našich problémoch, len výlet, a potom sa vyriešime.
Lýdia prikývla:
Dobre, keď už majú sviatok, poďme, nech to aj tak nejak dopadne.
Autobus sa zastavil a vodič zvolal:
Všetci von, ďalší autobus už nejde!
Čože, nepoďe ďalej? rozčúlený Igor. Do dediny je ešte päť kilometrov!
Cesta je zlá, práve skončili dažde, neprejdem autobusom. Kto ma vytiahne, keď sa zaseknem? Hľadajte spolujazdu alebo choďte pešo, povedal vodič pevne.
Igor a Lýdia vystúpili s Igorovou taškou v ruke. Päť kilometrov chodiť nepatrili do ich plánu.
Čo budeme robiť, čakať na spolujazdu alebo ísť pešo? sa spýtal manžel.
Spolujazda možno trvá do rána, takže sa musíme pustiť pešo, odpovedala Lýdia.
S úškrnom na vodiča, ktorý ich vyhodil z autobusu, Igor kráčal vpredu, Lýdia po jeho boku na okraji cesty. Cesta bola naozaj špinavá, v strede veľké kaluže, ale po okraji sa šli dať.
Zvláštne, Lýdia mlčí a ani sa nerúca, keď doma by už všetko rozpadlo, premýšľal Igor. Tu zhromažďuje svoj negatív a čoskoro výbuch možno v strede cesty mi to všetko vyrozpráva.
Po polceste sa pred nimi zjavila dubová háj, cez ktorú museli prejsť, a dedinka už bola v zornom poli. Igor čakal, kedy sa Lýdia rozhorčí, ale ona kráčala tiše a neodchádzala.
Keď sa zastavili, Igor položil tašku na zem a spýtal sa:
Už ťa to unavilo? cítil trochu vinu, že ju sem prinútil.
Trochu, možno si oddýchneme na tej starú kmene, ukázala na spadnutý strom.
Sadli si, rozhliadli sa. Krása okolia, ešte nie je neskoro, slnko sa skláňa, vtáky spievajú, motýle lietajú, stromy šušťia a cvrčky cikajú.
Lýdia si spomenula, keď takmer dvadsať rokov dozadu išli na svadobnú oslavu k Igorovi v dedine, kde už stoly čakalo.
Ako sa všetko zmenilo za dvadsať rokov, les vyrástol, duby sú vysoké a majestátne, povedala.
Áno, čas letí a všetko sa mení, podotkol Igor. Pamätáš, keď tamto koleso takmer vyletelo z auta? Ty v svadobnej šatke na podpätkoch, ja v obleku a lesklých topánkach, kráčali sme po okraji k dedine, kým Zdenko menil koleso. Neskôr sme sa nečakali a išli pešo. Nebolo to dlho, ale nakoniec si si popichla nohu.
Áno, noha mi bola, zasmiala sa Lýdia. Našťastie Zdenko rýchlo opravil auto keď sme mladí! Dnes by sme nešli, sedeli by sme a čakali.
Po krátkom odpočinku pokračovali. Kráčali potichu, každý v svojich myšlienkach. Igor si spomínal na školské výpravy s chlapcami, Lýdia, mestská dievčina, nikdy nespa v lese.
Lýdia, unavená, premýšľala:
Keď náš syn slúži, rozvedieme sa. On to nepochváti, ale čo s tým? Už sme to rozhodli.
Cesta ich vyviedla z hája a objavili dedinu v doline.
Krasa! V lete je to úžasné jasné farby, teplo, slnko, povídala Lýdia.
Áno, u nás je vždy pekne v lete, na jar, na jeseň i v zime. My sme prišli v rôznom čase. Škoda, že auto sa pokazilo, už by sme boli na mieste, odpovedal Igor.
Otvorili dvierka, vošli na dvorku a uvideli Zdenka, ktorý už rozmiestňoval stoly. Zbehol k nim, objal ich.
A vy idete pešo, čože?! Kde je auto? Prečo ste mi nepovedali po telefóne, keby som vás čakal? kričal Zdenko. Cesta bola naozaj hrozná, ale ja by som išiel okolo.
Neviedeli sme, že autobus nejde ďalej, tak sme sa museli pohnať po nohách. No aspoň dýchame čerstvým vzduchom a obdivujeme krásu.
Lýdičko! objala Tatiana svojho šatku, ukazujúc úprimnú radosť. Ako je krásne, že ste prišli, dlho sme sa nevideli. Zajtra máme výročie striebornú svadbu. Čas letel ako jedna chvíľa.
Zdenko a Igor si sadli k rozhovoru, potom sa po prestýle posadili k večeri. Dlho sedeli na dvore, rozprávali sa, smiali sa, potom sa rozdelili po izbách. Igor a Lýdia dostali malú izbičku s novým gaučom.
Pozri, práve sme kúpili nový, ukázala Tatiana na rozložený a prikrývaný gauč. Takýto už máme.
Lýdia sa svliekla a usadila pri stene, pričom väčšinu gauča nechala Igorovi. Už neboli spolu v jednej posteli, Igor sa pozeral na gauč a ľahol si na koniec.
Lýdia, prečo si sa pritlačila k stene? Lež normálne, stačí miesto obom. Noha asi búši od nečinnosti, šli sme päť kilometrov.
Nie len búši, odpovedala.
Igor náhle uchopil jej nohu a začal masírovať.
Tak fajn, nechaj ma, Igor. Minie to, ráno sa uvoľní, povedala.
Mlč, hneď rozvoľním a bude ti lepšie.
Nasledujúci deň pomáhali Igor a Lýdia s výzdobou stolov na dvore, privítali hostí. Najprv ticho, potom sa rozhovory rozbehli, hudba zahrala, spievali piesne, ľudia tancovali všetko sa zmenilo na veselú párty. V dedine všetci poznajú jeden druhého, baví sa.
Predstav si, Igor, dvadsaťpäť rokov s Tatianou, všetko sme mali, ale viac dobrého nebolo. Občas sa pohádame, ale rýchlo sa zmierime. Vždy je to dobrá manželka! Všade to tak je, povedal Zdenko svojmu bratovi. Štvrť sto roka, hlasno znie, zvučí! Tatianu milujem, nijakú inú neponúknem.
Zdenko, dosť už, šepkla mu Lýdia do ucha.
Aha, nech všetci vedia, aká mám dobrú a milú manželku, najlepšiu na svete! hlasno sa vyhlásil Zdenko a hostia všetci tlieskali.
Igor sledoval svoju Lýdiu, obaja pozerali šťastný pár. Ako povedať, že sa rozvádzajú, keď takýto moment je nádherný? Vzduch byl naplnený šťastím, objal ich a preťal ich duše.
Igor pozrel na Lýdiu inými očami a náhle pomyslel:
Moja Lýdička nie je horšia než Tatiana! Nezhody sú život. Prečo sme sa rozhodli rozvádzať? Nie, nechcem stratiť svoju ženu!
Nevedome ju objal, ona ho prekvapene pozrela. V jeho očiach videla teplo, lásku a niečo nejasné, ale potom pochopila, že cíti to isté.
Snáď obaja pocítili šťastie na Zdenkovej a Tatianine oslave.
Možno nás šťastie obklopilo, pomyslela si Lýdia a usmiala sa k Igorovi, ktorý ju pobozkal na líčko.
Na ďalší deň boli grilovačky, dlhé rozhovory a Igor už nenechával Lýdiu odísť ďaleko; keď sa od neho odklonila, hľadel po nej. Potom ich Zdenko odviezol autobusom späť.
Doma Igor, akoby sa nič nestalo, spýtal sa:
Lýdia, čo s tým autom? Opraviť ho? Veľa peňazí to stojí, alebo kúpiť nové? Predať ho a pridať peniaze? A nechať sa šoférovať až k Zdenkovi autobusom?
Ty vieš lepšie, ak chceme kúpiť, choďme. Ty sa vyznáš v autách, odpovedala Lýdia.
Tak zajtra ráno pôjdeme na bazár, pozrieme si, porovnáme, aspoň budeme jazdiť spolu!
O rozchode už viac nehovorili, akoby sa tak rozplynuli. Syn sa vrátil, už je ženatý, a Igor s Lýdiou zostali šťastní.
Ak chcete čítať ďalšie príbehy, sledujte nás! Zanechajte komentáre, lajky a podporte nás.
