Hej, počúvaj, takto to dopadol u nás v Bratislave. Ľubo! Si doma? zavolal manžel Vladimír, keď vtrhol do bytu.
Som v kuchyni, odpovedala Ľubica.
Dnes prišla skôr z práce a hneď sa pustila do varenia večere.
Vladimír si svlekol bundu, umyl si ruky a vošiel do kuchyne.
Prečo sa nepýtaš, čo mám na srdci? spýtal sa.
Čo by som mala na srdci vykladať? prekvapila ho.
Po ceste hore som stretol Ritu z nášho oddelenia. Povedala mi, že vám dnes preložili štvrťročnú prémiu. Fajn, čo?
Preložili, fakt. A čo ti z toho?
Vieš, čo som včera povedal? Mama volala, chcela, aby Zojka pomohla s hypotékou. Ty si povedala, že peniaze nemáme. Teraz ich máme. Pošleme Zojke desať eur, čo povieš? navrhol Vladimír.
Prečo? spýtala sa Ľubica.
Neodmietaj, vieš, že Zojke je ťažké platit hypotéku sama. Hneď zatelefonujem mame a poviem, že peniaze pošleme, povedal a chytil telefón.
Počkaj! Zastav to! Nepovedala som, že budem platiť hypotéku za tvoju sestru! prervala ho Ľubica.
Prečo by sme nemohli pomôcť, keď máme peniaze? spýtal sa.
Peniaze vlastne nie sú moje, ale tvoje. To je prémiová odmena, ktorú som si vypracovala tromi mesiacmi tvrdej práce!
Myslíš, že som celý deň orala, len aby som urobila radosť tvojej sestre? Nie, to nie je jediný dôvod.
Ľubo, ale ona má deti!
Mám aj ja dieťa. Viera je naša dcéra, študuje na druhom ročníku v Košiciach a býva v internáte.
Každý mesiac jej posielam peniaze na život. A ty si jej aspoň jedno euro dal za posledné dva roky?
Viem, že mu posielaš.
Možno by sa jej páčilo dostať od otca aspoň tisíc na ponožky, čo? spýtala sa Ľubica. A tvoja sestra, predtým než sa zamotá do hypotéky, mala zistiť, či ju zvládne splácať.
Banku to však schválila, pripomenul Vladimír.
Všetko je v poriadku. V banke pracujú múdri ľudia, ktorí vedia počítať. Spočítali, že Zojka má dosť peňazí. Ak nie, tak ich len zle míňa.
Napríklad chodí príliš často do kaviarní a salónov namiesto splácania úveru. Takže jej luxusné požiadavky nehradím!
Večer Vladimír počul, ako Ľubica telefónom hovorí mame: práve som poslala osem eur.
Zaujímavé: pre Zojku nemáš peniaze, ale pre mamu šaškuje sa manžel.
Áno, mama má zlomený protéz a musí ísť k zubárovi. Jej dôchodok nie je veľký. A ja som jej syn, Zojka je mi cudzia, vysvetlila Ľubica.
Zojka je moja sestra! doplnil Vladimír.
Správne, tvoju, nie moju. Čo máš voči mne?
Ako chceš, dostanem výplatu cez dva dni a pošlem Zojke peniaze sám, povedal.
No tak, najprv pošli, ako vždy, desať eur na domáci účet, odpovedala.
Ľubo, myslel som, že desať eur je veľa? Nemôžeme menej?
Môžeme menej, ale potom na večeru budú len cestoviny s kečupom, nie domáce rezne alebo špízy. Nemusíme platiť za energie a prášok na pranie, usmiala sa Ľubica.
A nemôžeme tak ušetriť, aby sme mali peniaze aj na špízy a všetko ostatné?
Skús, ak ti to ide, ja si zoberiem skúsenosť, povedala.
A tak rozhovor skončil. Vladimír si myslel, že Ľubica nesplní svoju výzvu, a tak poslal takmer celý svoj plat sestre.
Ale pomýlil sa. Nasledujúci deň, keď sa vrátil z práce, nevidel v kuchyni žiadnu stopu po večeri.
Ľubo, čo budeme dnes jesť? spýtal sa.
Pozri sa do chladničky, odpovedala.
Pozeral dovnútra: vôbec nič. Len na dverách stála osamelá fľaša kečupu a v zásuvke ležali dva zvrečaté jablká.
Ľubo, nič tu nie je.
Naozaj? Čo by tam malo byť? Niečo si sem dal? pýta sa. A nevedel si, že aby si niečo z chladničky vybral, najprv tam niečo vložíš?
Dostatočne, som hladný, povedal Vladimír.
Hádam. Ale varovala som ťa: kamkoľvek odniesieš peniaze, tam ide aj večera, rovnako aj raňajky, vyhlásila Ľubica a posadila sa do kresla pri pletení.
Vladimír musel ísť k mame.
Nasledujúci deň prišla svokra, Jana Vavrová, osobne, aby vyškoliť nevlastnú dcéru.
Po dlhej rétorike Jana povedala:
Zbytočne sa snažíte, Jana Vavrová. Nič nové som nepočul. Viem, že som zlá manželka. Možno by som mala ísť k vám? Prečo som mu taká?
Nezjavuj bláznovstvá! Ženila si sa, ži s manželom! odpovedala svokra.
Jasné. Ja som zlá! Ale byt mám dobrý, plat skvelý a prémiu! Jediný problém: nechcem sa s vami a Zojkou deliť!
Takže chcete čistiť vrecká syna? Držte ho celý mesiac sami. Pamätajte, že neje párky, ani kuracie, nič mu nezostane.
Na večeru teda rezne so zemiakovým šalátom. Možno aj holubové závitky, len viac mäsa. A prášok na bielizeň umyjete sami.
Ľubo, si po šialenstve? Kedysi sme žili inak! prekvapila svokra.
Žili sme, občas aj dosť dobre, až kým ste nám neplietli nos. Zojku a Grigu rozviedli, a teraz sa nám miešajú?
Čo to blábolíš? Koho som rozviedla? rozčúlila Jana.
A kto iný? Vaše dcéry sa sťažujú: Grigorij je taký Grigorij nič nerobí, má malý plat, vzdelanie slabé, byt malý a pod.!
To nás dalo do varu, tak odišiel! Zojka zostala sama s dvoma deťmi a nevyspytateľnou hypotékou. Teraz ste spokojní?
Určite nie! Nudí vás to, tak ste sa do nás vmiešali! Ja nie som Grigorij, nebudem dlho znášať pošlem vám Vladimíra späť, starajte sa o neho sami, kto iný to urobí lepšie ako matka? Naozaj, Vladimír?
Čože, Ľubo! To som ani nečakal! Nechcem sa s tebou rozviesť! Len mama ponúkla Zojke pomoc, snažil sa brániť.
Pomôcť? Taký dohodneš, kto bude u mame alebo u Zojky, keď príde ďalšia výplata. Ja si to premyslím.
A Vladimír pochopil, že Ľubica nebláži. Celý mesiac žil u svojej mamy, až do ďalšej výplaty.
Piaty deň prišiel domov.
Ľubo, prezradil som ti výplatu a Vieri poslal tri eurá, ozval sa z prahu.
Z kuchyne sa šírila vôňa smaženej bravčovej v kyslo-sladkej omáčke.
Choď si umyť ruky a sadni si k večeri. Ideme alebo idem k mame? usmiala sa Ľubica. Vladimír sa roztriasol, jazyk mu zadrhol strachom. Ľubica pochopila, že slová už nemajú zmysel a že presvedčiť ho nie je potrebné.
Takto sa to u nás skončilo. Čo si myslíš o Ľubicinej šprinke? Daj mi vedieť v komentári a daj lajka, ak sa ti príbeh páčil!
