Spomínam si na tú zvláštnu udalosť, akoby sa to stalo včera, hoci odvtedy už pretieklo mnoho vody cez Váh. Vtedy som liezla po rebríku, aby som ostrihala suché konáre jablone, keď zrazu môj pes Bročko začal neobyčajne hlasno štekať a šteklivo sa mi zakusol do nohavíc, snažiac sa ma stiahnuť dolu. Najprv som si myslela, že mu preskočilo alebo sa len hrá, a tak ma kvôli svojej horlivosti sotí z rebríka.
Snažila som sa ho odohnať, dokonca som sa na neho nahnevala, že ma tak ruší. No o sekundu sa stalo niečo, čo by ma vo sne nenapadlo.
Už som bola asi v polovici rebríka a rukou som siahala po suchých konároch nášho starého jablone pri dome. Bolo to tiché, podivné ráno, obloha zamračená, dusno a vlhko, presne také počasie, z ktorého naše staré mamy vravievali, že sa ide spustiť poriadny lejak. Vedela som, že by som mala práve kvôli počasiu práce odložiť, ale tie konáre čakali na svoje odrezenie už tak dlho, že mi to nedalo.
Rebrík som od rána opatrne oprela o kmeň, všetko som si poriadne prekontrolovala. Vyliezla som o pár priečok vyššie a už som chcela cvaknúť prvý konár, keď som zrazu pocítila, ako ma niekto za nohavice silno ťahá späť.
Obzrela som sa a na sekundu akoby sa zastavil čas.
Bročko sa snažil vyliezť za mnou! Jeho labky šmýkali po železných priečkach, pazúry cvengali o kov a jeho veľké, múdre oči upierali pohľad priamo na mňa.
No čo vyvádzaš, Bročku? oslovila som ho trasľavým hlasom. Poď dolu.
Mávla som rukou, nech ide preč, ale Bročko namiesto toho vystúpil ešte vyššie a silno sa mi zahryzol do nohavíc.
Začal ťahať. Por pořádne.
Obrátila som sa prudko naspäť a takmer som stratila rovnováhu.
Bročko, ty si sa zbláznil? Pusti to! vykríkla som nahnevane.
No on nepoľavil. Ťahal ma nasilu dolu, napínal všetky svaly a štekal, akoby mi chcel niečo veľmi dôležité povedať.
Najprv som sa naozaj nahnevala, ale po pár sekundách mi prišlo zvláštne, že sa vôbec nespráva ako vždy, keď sa hráme. V jeho očiach bolo niečo iné. Akoby ma varoval.
Pokúsila som sa šplhať vyššie, ale Bročko znova prudko zatiahol za nohavice, až som musela automaticky chytiť rebrík oboma rukami.
Zhlboka som vydýchla a začala som zišovať dolu.
Dosť už, Bročko, povedala som prísne, ak to neprestaneš, zatvorím ťa do voliéry!
Bročko len sklopil hlavu, bolo mu to akoby ľúto, ale ja som ho napriek všetkému odvliekla do výbehu a zavrela dvierka. Myslela som, že už bude pokoj a práca pôjde ako po masle.
Práve v tom momente sa však stalo čosi, kvôli čomu ma zamrazil vo vnútri skutočný strach a až potom som pochopila celé jeho zvláštne správanie.
Opäť som pristúpila k rebríku a položila nohu na prvú priečku. Ako som to urobila, nad hlavou mi zaznel hlasný pukot.
Zvuk bol ostrý a priam sa zadrel do uší, akoby niečo prasklo priamo vo vnútri stromu. Reflexívne som zdvihla hlavu a vidím: obrovský suchý konár sa oddelil od kmeňa a rútil sa presne tam, kde pred chvíľou bola moja hlava.
Konár s rachotom dopadol na zem, roztreskol sa a len o pár centimetrov minul moje nohy.
Kolena mi okamžite zmäkli. Stála som doudieraná pri rebríku, dívala sa na ten veľký, polámaný konár a srdce mi bilo tak nahlas, že som ho počula v ušiach.
Až vtedy mi to došlo. Bročko ma nechcel rozčuľovať. Chcel ma zachrániť.
Cítil nebezpečenstvo skôr než ja. Možno zachytil tiché praskanie zvnútra jablone alebo len predtuchou vycítil, že niečo nie je v poriadku. Pomaly som sa obzrela na výbeh.
Bročko ma pozoroval spoza plotu. Oči mal sústredené, pokojné, chvost mu pomaly mával zo strany na stranu, akoby čakal, či som konečne pochopila.
Pristúpila som k nemu, otvorila som dvierka a kľakla si vedľa neho. Bročko sa mi okamžite pritúlil k boku.
Objala som ho okolo krku a zašepkala som mu do ucha:
Bročko, zachránil si mi život.
Od toho dňa som nikdy viac nepodceňovala jeho šiesty zmysel.
Odmena bola, že som mu kúpila par voňavých parkov za pár starých slovenských korún navyše, a doteraz si s úsmevom spomínam, ako veľmi som Bročka podcenila.
