Už sa nevie dočkať svadby
Miňo, kedy prídeš domov?
O chvíľu, už som takmer doma.
Tak sa nezdržuj! Musíme sa porozprávať.
Niečo sa stalo? znepokojil sa Miroslav.
No, ako ti povedať ešte nie, ale musíme sa porozprávať, Júlia bola napätá, ale podľa všetkého sa nič katastrofálne nestalo.
O pätnásť minút už Miroslav vchádzal do bytu.
Tak čo sa tu deje? opýtal sa opatrne manželky.
Prezleč sa, umy si ruky, hneď nemusíš všetko hodiť za hlavu, veď nezachraňuješ svet, povzdychla si Júlia, pobozkala ho a jemne postrčila smerom k kúpeľni.
Po krátkej chvíli bol prezlečený, čistý a vošiel do obývačky.
Poď so mnou, zavolala ho manželka do izby ich dcéry. Žofia sedela na gauči, nafučaná, oči červené od plaču.
No čo sa stalo? snažil sa byť pokojný Miroslav.
Opýtaj sa svojej dcéry, odsekla Júlia. Tak, povedz to otcovi, čo si vymyslela!
Žofia sa ešte viac urazene otočila oknom, očividne nemala chuť svoje trápenie rozoberať.
Tak, dámy, Miroslav tresol dlaňou po stole. Buď mi teraz bez zbytočných scén objasníte, o čo tu ide, alebo si idem oddýchnuť po práci a riešte si to samy!
Tu sa niekto chystá na svadbu, podotkla manželka s ironickým podtónom, a to najlepšie hneď dnes!
Prosím? nechápavo zdvihol obočie Miroslav. Akože sa ideš vydávať? A za koho, ak to nie je tajomstvo?
Keďže Žofia tvrdohlavo mlčala, opäť ostalo na Júlii vysvetľovať:
Ondrej Kubaník, ten chalan so sklami jak dno pohára a plnou tvárou vyrážok, čo tu v poslednom čase často chodieval.
Aha, Kubaník. Tak čo, dcéra?
Žofia stále odmietala prehovoriť.
Tak si ma prestanem tancovať ako pri výsluchu a prestaňte hrať partizánku! už naozaj zvýšil hlas otec.
S Ondrejom sa milujeme! vyhŕkla dcéra. On je najlepší, berieme sa!
Tak aspoň v niečom je jasno, uľahčene si vzdychol Miroslav. Študujete spolu?
Áno, v jednej skupine.
Prvý ročník niečo medzi porozumením a rezignáciou povedal Miroslav. Deti
My už nie sme deti! vyletela dcéra. Máme už obaja osemnásť, sme plnoletí!
Dobre teda. Ak ste dospelí, tak sa baviť budeme ako dospelí.
Nechcem sa rozprávať! Aj tak mi začnete: Ste mladí, počkajte, postavte sa na nohy, overte city Vy ste múdri, rozumní, správni, ale nepochopíte jednoduchú vec: milujeme sa! Máme city a vy nám ich chcete zničiť!
Nikomu nič nechcem zničiť, povzdychol si otec unavene. Len sa musím v tom zorientovať. Takže skutočne sa s Ondrejom ľúbite? vyzývavo prikývla Žofia. To je dobre. A beriete sa? Oboch to takto teší?
Oci, neponižuj Ondreja. On chce tiež!
Fajn. Takže je tu ochota. Ale kde budete bývať, za čo budete žiť? Rozmýšľali ste na tým?
To nie je dôležité! Keď je láska, všetko sa zvládne! zvolala dcéra emotívne.
Žofia, máš koľko rokov? spýtal sa otec ticho. Vieš, mám pocit, že si neprišla z prvého ročníka na univerzite, ale z prvej triedy. Láska láskou, ale bývať treba, jesť sa musí. Kam sa tak ženieš? Načo sa ponáhľate, čo, niečo páli?
Nikto nie je proti Ondrejovi, nech príde, porozprávame sa, zoznámime s rodičmi Či mám pravdu, Júlia?
Pravdu hovoríš, drahý. Len je tu ešte jeden detail Oni sa musia ponáhľať.
Čo, Ondreja berú na vojnu? Veď študenti neslúžia
Nie, nie na vojnu. Ani Ondreja. Žofka, nepovieš to ty?
Veď vravím! zamrmlala dcéra naštvane. Budeme mať s Ondrejom dieťa.
Tak to je teda zaujímavé, prekvapene vydýchol otec. S týmto, dievčatá, ste ma prekvapili. A čo chcete robiť?
Vzájomne sa zobrať! Porodiť! A ani neskúšajte ma nútiť k k ničomu! Naše dieťa bude žiť!
Upokoj sa. Nikto ťa nemieni k ničomu nútiť. Len musíme všetko prebrať. A vie Ondrejova rodina o tom?
Dohodli sme sa, že dnes si to povieme s rodičmi
Tak čo? Už volal, ako dopadli?
Ešte nie
Dobre, keď zavolá, prídeš za mnou. Dovtedy mi, prosím, nechajte navečerať, lebo človek tu od vašich starostí aj na hlad zomrie.
S Júliou odišli do kuchyne, kde ona rýchlo ohriala večeru a položila pred muža.
Čo teraz? šepla Júlia.
Ešte neviem. Počkajme, ako zareagujú jeho rodičia, snáď sa dohodneme
Len čo dojedol, dorazila neveselá správa: Ondrejovi rodičia sú zásadne proti, dopadla ťažká hádka. Zle je
O pätnásť minút vyšla Žofia do obývačky s mobilom v ruke a potichu povedala, keď si prekrývala mikrofón:
Ondrejova mama chce s niekým z vás hovoriť
Júlia rozhodila ruky pred sebou:
Milý, prosím, ty to vezmi, ja na to nemám
Miroslav ženu prebodol pohľadom, ale mobil si vzal, zapol reproduktor a naznačil gestom ticho.
Dobrý večer, Miroslav Kováč, otec Žofie.
Martina. Ondrejova mama. Dnes nám syn oznámil, že sa vaša dcéra s ním stretáva. A podľa všetkého už spolu aj niečo mali. Plánujú vraj veľké veci. Viete o tom?
Áno, už sme sa rozprávali so Žofiou.
Výborne. Takže chcem, aby ste vedeli, že sme zásadne proti týmto to slovo vyslovila s jedovatým dôrazom, veľkým plánom! Náš syn sa má učiť, vyštudovať, budovať si kariéru. Svadba v prvom ročníku a ešte dieťa?! Ani náhodou!
Ani v našich plánoch nebola expresná svadba, viete Ale Žofia bude mať dieťa a to medzi nami je od vášho syna. A čo s tým, pani Martina?
Prepáčte, to sú vaše starosti, pán Kováč. Po prvé, nie som si istá, že je to Ondrejove dieťa. Po druhé aj keby bolo, ten trik so svadbou kvôli dieťaťu na nás neplatí. Je pochopiteľné, že vaša dcéra hľadá zaistenie, nechce si brať hocikoho Ondrej má rodinu, byt, postavenie Ja tomu, v rámci pochopenia medzi ženami, rozumiem, ale ako matka urobím všetko preto, aby ste od neho dali pokoj. To je aj manželova pozícia. Porozprávali sme sa so synom a on súhlasí prosím, povedzte vašej dcére, aby ho viac nekontaktovala. Nech si to vyrieši sama či potrat, alebo pôrod, je nám to ľahostajné. Dovidenia.
V miestnosti zavládlo ticho. Miroslav sa ťažko pozrel na svoje ženy a mrzuto povedal:
Počuli ste to? Takto: žiadne potraty zbytočne ničiť nevinnú dušu nebudeme, zdravie je prednejšie. Nič hrozné, na akademický oddych pôjdeš, potom sa dobehneš, nie si prvá ani posledná. Pomôžeme ti s peniazmi, postrážime dieťa, zvládneme to. S nimi si ešte poradíme. Mizeráci! Ja nič, a chlap tiež nie Takže si vypite medovku, poplačte si, ale len chvíľu! Prežijeme to!
Potiahol si Júliu nabok a tíško jej pošepkal:
Dnes si Žofku ber k sebe. Aby si nevyviedla niečo hlúpe. Porozprávaj sa s ňou, upokoj ju. Ja spím dnes u nej.
O hodinu sa ozval zvonček.
Ktorá bosorka sem zas zvoní? zabručal Miroslav a šiel otvoriť dvere.
O chvíľu sa vrátil do obývačky v sprievode mladíka s okulármi a vyrážkami po tvári.
Ondrej! Žofia mu skočila okolo krku Prišiel si pre mňa?
Áno, pre teba. Pán Kováč, pani Júlia, prišiel som po Žofiu.
Kam ju berieš, ak smiem vedieť?
Ešte neviem. Asi si prenajmeme byt. Sme dospelí, žiadam vás nebrániť nám! Pôjdeš so mnou? obrátil sa na Žofiu.
Samozrejme! Kamkoľvek!
Počkaj, počkaj, mládenci, Miroslav ich usmernil vztýčenou dlaňou, dám pár otázok. Tvoja mama tvrdí, že ste celá rodina proti a ty tiež.
Nie tak úplne, pán Kováč. To je mamin nápad. Otec len prikývol zo zvyku, použil cudzie slovo celkom prirodzene, a ja som len predstieral, že ma presvedčili, aby mi nezatrhli financie. Vzal som si peňaženku s občianskym, kartu a šmyk domov. Tu som.
No teda! Miroslava prekvapene pozdvihol obočie. Takže chceš so Žofiou žiť, prenajímať byt, a z čoho, prepáč?
Niečo som si nasporil, pracoval som po večeroch, mám youtube aj vlastný kanál. Na pár mesiacov to vystačí, a potom ešte prácu nájdem.
No, slušné Čo povieš, Júlia? Máme pustiť dcéru?
Neviem, koniec koncov, je noc
Správne, v noci ju pustiť nezačneme. Takto: má byť svadba?
Áno, povedali obaja naraz.
A dieťa?
Rovnako súhlasili.
Tak vás podporíme, ale máme podmienky. Prvá budete sa snažiť zmieriť s rodičmi, a ty, Žofia, ho v tom podporíš. Dnes Ondrej zostáva u nás, nie je kamarát, je host. Dáme mu spacák do obývačky, rodine napíše, že je u kamarátov, pripravíš ich na pravdu, ale bez hádok! Školu nevynecháš, hlavne ty, Ondrej! Žofia si vezme materskú a dobehne to potom. Podporíme vás, ako len budeme môcť, peniaze aj opatrovanie, ale za vás žiť nebudeme. Svadba nie veľká šetrite. Oslavovať môžete neskôr. Súhlasíte?
Áno, odpovedal rozhodne Ondrej.
No, ja by som svadbu chcela so závojom, limuzínou a hosťami sklamane povzdychla Žofia.
Nie je čas, uťal Ondrej. Najskôr sa vezmeme potichu, a potom, o rok-dva, svadba bude ako sa patrí.
Ako povieš
Tak, decká, plány sú, úlohy tiež. Pripravte sa na spánok, zajtra vstávame skoro.
Júlia si odchytila muža v kuchyni.
Počúvaj, chcem sa ťa spýtať, čo ťa tak zlomilo, že si úplne zmenil názor?
Nemysli si, že som to zmenil len tak. Po rozhovore s tou zmijou, jeho mamou, ma až triaslo. A potom sem nakráča ten, čo som si myslel, že je mamin mazák, a ukáže sa, že je to chlap. Nezutekal, nenechal moju dcéru. Za takého chlapa dcéru dám!
Ako vždy máš pravdu, miláčik! pobozkala ho Júlia a šla určiť, kto kde bude spať.
