Ráno mi manželka oznámila, že budeme mať štvrté dieťa. Dodala pritom:
– Kúpiť byt na to nemáme peniaze. Znamená to, že musíme dostať štátny. Ty si vybavovať veľmi nevieš, takže každý rok budem rodiť ďalšie dieťa: ak nemôžeme bodovať kvalitou otca, získame byt kvantitou detí!
Keď som dorazil do práce na univerzitu, s neistotou som pootvoril dvere s nápisom Rektorát. Vo vnútri bolo plno ľudí. Riaditeľ Baláž a jeho zástupca Karolčík práve viedli poradu.
– Ide nám o prestíž! Musíme predbehnúť ostatné univerzity vo všetkých športových disciplínach… Aha, už je tu naša nádej! zbadal ma Baláž.
Zahanbil som sa.
– Ja nie som žiadna nádej… Ja som ohľadne bytu…
– Bytovka sa otvára o týždeň, – slávnostne prehlásil Karolčík. Ste prvý v poradovníku. Trochu si zaskáčeme a rovno oslavujeme kolaudáciu.
– Skákať kde? opýtal som sa s úľavou v hlase.
– S padákom. Zajtra sú preteky.
Prestal som sa usmievať.
– Kdeže to budeme skákať?
– No na zem, kam asi!
– A prečo vlastne?
– Ty nesleduješ televíziu? divil sa riaditeľ. Teraz je to moderné: herci tancujú na ľade, speváčky spievajú v cirkuse na visutej hrazde A teraz aktuálna novinka: vedci lámajú rekordy… Profesor Bystrický včera boxoval, – ukázal na vychudnutého Bystrického s opuchnutým nosom a náplasťami na tvári, – Docent Krčmár zápasil v zápasení teraz je na intenzívke… Teraz ste na rade vy. Rozdelili sme zostávajúce športy padák vyšiel na vás.
Pri slove vyšiel sa mi podlomili kolená.
– Kedy skákať? vypotil som zo seba.
– Zajtra. Na Deň vtáctva, – zahlásil Karolčík.
S nádejou som sa obrátil k riaditeľovi:
– A načo to tým vtákom vlastne je, aby som sa zabil?
Riaditeľ pristúpil a položil mi ruku na plece:
– Byt, ako viac detný, určite dostanete, ale… Sú aj byty s loggiami a bez… S výhľadom do parku alebo na cementáreň… Pri rozdeľovaní budeme brať do úvahy aj vašu spoločenskú aktivitu…
Nastalo ticho. Prežul som tabletku validolu a spýtal sa:
– A keď nedoletím na zem? Alebo preletím popri nej? Moja rodina aj tak dostane ten s výhľadom do parku?
Karolčík sa srdečne usmial:
– Naše pravidlo poznáte: vdovy a siroty vybavujeme prednostne!.. Nebojte sa! priateľsky ma potľapkal po chrbte. Nebudete sami, dostanete skúseného parťáka! ukázal na bledého mladíka v okuliaroch, skrčeného v kúte.
– To je doktorand, – vysvetlil Karolčík, – aj tak ho majú prepustiť kvôli znižovaniu stavov.
Mal som odjakživa panický strach z výšok. Krútila sa mi hlava i na stoličke, ak som zatĺkal klinec. Pri slove lietadlo som dostával morské choroby. Večer doma som si teda dal tréning: niekoľkokrát som zoskočil z gauča na podlahu.
Na druhý deň nás, mňa a toho doktoranda-samovraha, viezol čierny dlhý mikrobus, čo vyzeral ako pohrebný voz. Za nami šiel Baláž osobitne v aute. V električke dorazila početná skupina povzbudzovateľov: asi tridsať docentov, kandidátov a profesorov.
Pri prílete nás čakal Karolčík a ním najatý orchester spustili rozlúčkový pochod. Keďže to bol pohrebný orchester, znelo to extra smútočne, až sa aj pilot rozcitlivel. Troch hudobníkov naložili k nám do lietadla, aby nám zahrali niečo veselé počas výskoku.
Inštruktor, tichý dobrák, sa na nás díval skľúčene a ľútostivo. Pozrel na môj objemný žalúdok a prikázal, aby mi dali prídavný padák. Na plecia mi naložili ešte jeden batoh. Ak doktorand pripomínal jednohrbého ťavu, tak ja som bol dvojhrbý.
Vo vzduchu inštruktor ešte raz zopakoval všetky možné prípady, kedy sa padák nemusí otvoriť, a tri razy každého pobozkal. Potom otvoril poklop, previnilo na mňa pozrel a zašepkal: ide sa na to.
Bez slova som mu podal obálku.
– Dajte manželke. Ak to bude syn, nech ho nazve mojím menom.
Inštruktor sa ma snažil upokojiť:
– Len začiatok je strašný, potom už nič necítite
– Smelo, kamikadze! povzbudil nás pilot.
Orchester zahral Nezdávame sa lásky k vlasti!. Zavrel som oči a skočil. Keď som ich otvoril, stále som bol v lietadle, respektíve moja horná polovica dolná už visela vo vzduchu: zasekol som sa v poklope! Inštruktor s doktorandom na mňa tlačili, ale márne.
– Treba ho natrieť mydlom, – navrhol doktorand.
Tichý inštruktor začal byť nervózny:
– Uvoľnite cestu! kričal. Blokujete preteky!
– Ako sa mám uvoľniť? zakričal som naspäť.
– Vydýchnite!
Hlboko som zalapil po dychu, vydýchol z pľúc všetok vzduch a prepadol sa von. Krúžok som stihol potiahnuť ešte v lietadle, takže padák, nestihnúc sa rozložiť, zachytil sa o podvozok a ja som zostal visieť pod lietadlom.
Pilot robil rôzne figúry, aby ma striasol, ale držal som sa pevne.
– Prestaňte s tým! kričal inštruktor. Okamžite pustite lietadlo!
No ja som nepúšťal.
Inštruktor sa do polovice vyklonil z poklopu, snažil sa ma odopnúť. Vo vnútri ho držal za nohy doktorand. Už takmer dosiahol na popruh, keď tu zrazu lietadlom trhlo, inštruktor vypadol von… A s ním aj doktorand, čo ho držal. Ako zázrakom ešte schmatol môj kabát. Doktorand letel nižšie, držal sa inštruktorových nôh.
Let bol o poznanie veselší. Vyzerali sme ako cirkusová rodina akrobatov na visutej hrazde.
Hudobníci začali hrať Letia naše vtáčky, letia….
Inštruktor kričal, že doktorand mu zviera tepny a dostane gangrénu…
Aby si inštruktor oddýchol, navrhol som doktorandovi svoje nohy aj tak mi len voľne viseli. No inštruktorove boli tenšie, lepšie sa chytali, doktorand ich meniť nechcel.
S týmto visiacim trojbalením lietadlo samozrejme nemohlo pristáť. Krúžilo nad letiskom, aby nám dalo šancu spadnúť na zem. Museli sme sa uvoľňovať po poradí, najprv doktorand. Lietadlo letelo už tak nízko, že doktorand ťahal nohy po zemi, no stále nepúšťal inštruktorove a na konci dráhy sme zase stúpali do výšky.
Inštruktor si na nohy teda zanadával a prial im odtrhnutie spolu s doktorandom.
Hudobníci zahrali Nebo slovenské, domov náš milý!
Palivo dochádzalo. Z poklopu vystrčili palicu s okom, podchytili doktorandove nohy, vtiahli ho do lietadla a nás s ním najprv jeho, potom inštruktora, a nakoniec mňa. Zasekol som sa po pás, hlava vo vnútri, nohy von, ale už som sa nebál: lietadlo šlo na pristátie. Proste som s ním musel pol kilometra bežať po pristávacej dráhe.
Nikto nezomrel, všetci boli šťastní.
Orchester zahral najveselší pohrebný pochod zo svojho repertoáru.
Iba inštruktor nevedel vstať: doktorand mu stále pevne držal nohy. Museli mu prsty odtiahnuť kliešťami.
Keď ho oslobodili, postavili inštruktora na nohy. Každý videl, že počas letu sa jeho nohavice povytiahli a stali sa z nich polodlhé šortky. Neskôr sa ukázalo, že nohavice za to nemôžu inštruktorovi sa za ten čas pod záťažou predĺžili nohy. Vyzeral ako pštros.
– Zajtra opakujeme preteky, – vyhlásil Karolčík.
Pri tejto správe inštruktor zbledol ako môj neotvorený padák a hopkal na svojich pštrosích nohách k telefónu. Kam a komu volal, to nikto nezistil. Mne však uznali víťazstvo v týchto a všetkých ďalších pretekoch blízkej dekády. Bol mi priznaný aj rekord v behu: veď som bežal tempom lietadla! Pretože bežali len moje nohy, horná polovica letela, výsledok rozdelili napoly.
Ale aj tak bol rekordný!
Z tohto dňa som sa naučil jediné: človeku zjavne netreba prekonávať gravitáciu, stačí prekonávať sám seba.
