Emília nastupuje na autobus na zastávke, presne tak, ako má. Vo vozidle je len jedno voľné miesto, hneď vedľa muža, ktorý vyzerá byť o čosi starší než ona. V prvom momente si Emília svojho spolucestujúceho príliš nevšíma. Čaká ju sedemhodinová cesta do Košíc za rodičmi a v hlave jej víria desiatky problémov, ktoré musí súrne vyriešiť.
Pohodlne sa usadí a autobus sa dá do pohybu. Po pár minútach jej nos zachytí jemnú vôňu pižma a intenzívne praženej kávy. Táto horkastá aróma je tak príjemná, že Emílii sa okamžite začnú vynárať spomienky.
Letné horúce dni, mala sedemnásť, vedľa nej jej vtedajší frajer Róbert, ktorý presne takto voňal. Ležali na tráve pri Váhu, bozkávali sa, nad hlavami mali hviezdami posiatu oblohu a Róbert jej šepkal do ucha, že budú stále spolu, že ju nikdy neopustí. Bola to jej prvá láskasilná, vášnivá. Emília ho milovala tak, že by bola neváhala kvôli nemu sa vzdať aj školy, nemyslela na budúcnosť, len aby bola pri ňom.
No osud ich rozdelil. Róbert šiel na povinnú vojenskú službu a k Emílii sa už nevrátilv meste si našiel inú a oženil sa. Emílii zostalo len zlomené srdce. Už sa s nikým iným ani nestretávala, stále milovala Róberta aj napriek jeho zrade, aj po desiatich rokoch.
Emília sa na chvíľu otočí a letmým pohľadom si premeria muža vedľa seba. Čože? To snáď nie! Tmavovlasý, modrooký, s výrazným nosom a plnými perami, vysoký. Vyzerá takmer na vlas rovnako ako Róbert, až sa Emílii rozbúši srdce.
Prepáčte, nevoláte sa náhodou Róbert? opýta sa nesmelo muža.
Nie, ja som Juraj, otočí sa k nej muž a na Emíliu sa široko usmeje. A predsa je taký podobný tomu, ktorého tvár nosila Emília dlhé roky v srdci.
A ako sa voláte vy, slečna?
Ja… na chvíľu stratí reč. Potom sa spamätá a odpovie: Emília, teší ma.
Aj mňa veľmi teší, Emília, naopak vy mi veľmi pripomínate jednu ženu, zasmial sa Juraj.
Áno? Koho?
Moju prvú lásku, samozrejme. Aj my sme sa rozlúčili škaredo, našla si iného a ja som ju desať rokov nedostal z hlavy. A teraz toto stretnutie. Neverím tomu, rozpráva Juraj s očividnou úprimnosťou a je vidno, že mu z tých spomienok dokonca trochu sčerveneli líca.
Neuveriteľné. Ja mám skoro rovnaký príbeh. Tiež vyzeráte ako môj prvý frajer, s ktorým som bola pred desiatimi rokmi. Existuje to vôbec v reálnom živote?
Vieš čo, Emília? Vymeníme si čísla a budeme si písať?
Dobre, môžeme.
Mladí ľudia sa začínajú rozprávať. Ako sa ich príbeh skončí? Možno im osud dal druhú šancu, aj keď nie s tými istými ľuďmi, ale s niekým, kto im je tak veľmi podobný. Napokon, náhody predsa neexistujú, však?
