Jedného dňa prišla pani k svojej kamarátke na návštevu. Táto kamarátka bola už druhýkrát vydatá. Prvé manželstvo bolo biedne, ako zo zlého filmu o nešťastnej láske manžel pil, správal sa ako nevybuchnutá bomba a nakoniec si pobalil kufry a utekal za inou. Smutné, deprimujúce a bez happyendu. A Veronika bola tejto priateľke, Zuzane, vždy nápomocná. Povzbudzovala ju, varila jej bylinkové čaje pri slzavých vodopádoch, a verila, že na to predsa priateľky sú, nie?
Prešlo desať rokov a Zuzana natrafila na úplne iný exemplár mužského rodu vzdelaný, manažér, s titulmi v občianskom, presný opak toho prvého. Veronika žiarila radosťou, keď ju pozvala do ich nového bytu v Petržalke. Prišla s tortou a darčekmi. Chvíľku žasla nad luxusným obkladom v kúpeľni a potom si všetci sadli na žltú pohovku a naliali si čaj.
Nový Zuzanin manžel, pán Ivan, bol vraj vtipný človek. Mal načítaných viac kníh než všetci profesori na univerzite dokopy a sypal vtipy, až to v obývačke rezonovalo. Ale počas čajovej seansy zistil, že Veronika je pre neho pohyblivý terč. Že ona teda slovenských spisovateľov nečíta, Hruščovú pozná len pre názov z rozhlasu a literárnym súčasníkom sa vyhýba oblúkom. O vedeckých debatach nehovoriac vraj si pletie astrológiu s astronómiou. Jej účes? Inšpirácia deväťdesiatymi, uchechtol sa. Postava? Tak to je retro štýl, to sa dnes už nevidí! A Veronika len sedela, v jednej ruke vidlička od torty, v druhej čaj, a rozmýšľala, či sa nestačila prezliecť alebo navštíviť knihovníčku.
Zuzana sa smiala s manželom, priam obdivovala jeho džentlmenský humor o úzkych obzoroch a plných hlavách haraburdia. Vrchol trapnosti nastal, keď sa Ivan pustil do Veronikinej mačky. Ona chudera chcela odvrátiť tému, tak spomenula, že si domov zobrala opustené mačiatko. A Ivan s noblesou vyhlásil, že mačky sú nositeľmi všemožných pliag a ľudia, čo ťahajú domov túlavé zvieratá, majú zjavne nejakú psychickú diagnózu. Zuzana sa rehotala a Ivan hádzal príklady o starých dievkach so súkromnou zoo z mačiek.
Veronika nevydržala a rozplakala sa. Bola to trápna, detinská scéna, nečakaná ako letný dážď v Tatrách. Ospravedlnila sa, zamumlala niečo o migréne, poďakovala za čaj a tortu a vypochodovala, akoby práve vyhrala Miss Hanblivosť. Hlava ju bolela, aj keď už dávno neplakala, a hoci bol júl, vonku jej bola taká zima, že by aj tučniaky plakali v bunde. Hanbila sa za slzy, za to, že nevie viesť salónne rozpravy, že nepozná satirické novely a že rozpráva sny ako dedinská babka po nedeľnej omši.
Lenže hanbiť by sa mal niekto iný ten, kto pozve človeka pod svoju strechu a dovolí o ňom robiť cirkus. Kto umožní, aby niekoho priateľ alebo obľúbený film, kniha, dokonca viera boli verejne zneuctené. Ak vycapíte fotku svojej najobľúbenejšej spisovateľky na sociálnu sieť a potom mlčky sledujete, ako sa z toho stáva verejný bič, je to tiež predaj duše za kvapku lajkov. Tiché, ale o to dôkladnejšie zlyhanie.
Zradou je, keď svojho človeka hádžete na posmech. Alebo priamo pod vlak. To je zrada.
Veronika by toto nikdy nedefinovala, na to by potrebovala prečítať aspoň desať románov, lenže ona bola neintelektuálka do dažďa. Tak sa ponáhľala domov za mačkou Blankou. Blanka nečítala knihy, satiru mala na saláme, ale ľahla si Veronike na brucho a pradla ako starý ladiaca harfa.
Odvtedy už Veronika nechodila Zuzane na návštevy. Vlastne ani nebolo kam Zuzana a Ivan sa čoskoro hádali o byt a vybavovali si to po súdoch. Ivan bol naozaj akčný a múdry ba až príliš. Ako to býva: pre koho si zradil, ten ťa zradí tiež. Stačilo len slušne zastaviť tú Ivanovu show a zakázať ohovárať vlastného priateľa v takmer vlastnom byte. Možno by vtedy aj manžel začal ženu rešpektovať a nebol by tam, kde je dnes.
Pred zradcom sa vážne nikto neklania. Väčšinou ho ešte rád opustí.
