Vieš čo, predstav si jednu ženu, volá sa Zuzana Kubíková, má päťdesiatšesť rokov a začala cítiť, že starne. No veď to je úplne normálne, každý to raz zažije, lenže ona si všímala, že jej starnutie je akési rýchlejšie než u druhých. Ako keby jej niekto každý deň kradol kúsok mladosti, nejaký tajomný maskér jej na tvár maľoval vrásky.
Len pred nedávnom vyzerala úžasne! Vždy jej to hovoril aj ujo, ktorý sedával na lavičke pri ich vchode, či pršalo alebo svietilo slnko. Juraj Mrva sa volal starý pán s nezameniteľným humorom. Akonáhle Zuzana prešla okolo, galantne jej zložil klobúk, niekedy aj teplú baranicu, a s úsmevom zakaždým vytiahol svoj obľúbený kompliment: Zuzka, vy ste taká pekná dievčina!
A Zuzana zakaždým odchádzala vysmiata do práce, len jej pery hriali slová, čo jej zanechal ujo Juraj. Počas dňa jej ďalší kolegovia vravievali milé slová. Ona sa razom cítila krásna a naozaj vyzerala mladšie než svoj vek.
A potom si jedného dňa uvedomila, že pána Juraja už dávno nevidela. Lavička pri vchode zostala prázdna. Spýtala sa susedov a tí jej so smutným výrazom povedali, že uja Juraja odviezli do domova dôchodcov. Dcéry žili ďaleko za Bratislavou a už mu nemali ako každý deň pomáhať, a tak bol preňho najlepší penzión so starostlivosťou.
Prestala myslieť na svoje vrásky a v hlave jej stále bežali myšlienky na uja Juraja. Zistila jeho adresu, v potravinách kúpila balíček slivkových koláčikov a pár balíčkov kávových cukríkov, veď tie mal vždy najradšej. V nedeľu sadla na autobus a zamierila do Pezinka do domova dôchodcov. Tam uja Juraja konečne našla!
Bol spokojný, posedával v mäkkom kresle a so spokojnosťou jedol krupičnú kašu s maslom. Keď zazrel Zuzanu pri dverách, oči mu zažiarili a okamžite povedal: Jéj, aká som rád, že vás vidím! No vy ste stále taká pekná dievčina!
A vieš čo? Aj ostatní dôchodcovia sa nahrnuli k Zuzane, prihovorili sa, pochválili ju, obdivovali, rozosmiali ju. Zuzana potom večer doma len tak zo zvyku kukla do zrkadla a predstav si, líca mala červené, oči jej žiarili, vlasy vlnité a nadýchané, vrásky akoby sa trošku stratili. Vyzerala ozaj dobre, ba možno aj mladšie než vlani!
Bol to taký malý zázrak. Odvtedy začala chodiť do domova dôchodcov každú nedeľu. Veď bola bývalá učiteľka tanca zorganizovala si s babkami a dedkami tanečné popoludnia. Ani nie kvôli kráse alebo mladosti, ale preto, že jej to robilo dobre na duši. Lebo keď môžeš spraviť radosť niekomu inému, potešiť ho, byť niekomu skoro ako dcéra či vnučka hneď je človeku ľahšie na srdci. A keď aj tebe ľudia zo srdca povedia, že vyzeráš pekne, to sa počúva inak než hocijaký kompliment.
Vieš, niektorí ľudia nám vedia byť doslova magickým zrkadlom rozkvitneš po rozhovore s nimi, narovnáš chrbát, zažiariš, ožiješ. Alebo, žiaľ, niekedy ti niekto pohľadom či slovami pridá ďalší rok či dve navrch… Preto si musíme tých dobrých, milých ľudí vážiť, oni sú ako poklad. A starých ľudí obzvlášť. Pokiaľ sú tu medzi nami, stále sme mladí a stále vieme pomôcť. Presne tak si to myslí aj Zuzana, čo našla cestu späť k svojej mladosti aj kráse. A má absolútnu pravdu.
