Chcem žiť, Andrej!
Pán doktor Juraj Ivanovič, pán doktor, čo sa vám stalo?
Sestra Tatiana chytila chirurga za rukáv. Ale neudržala ho, oprel sa o stenu, sklonil hlavu do záhybu a mlčal.
Tatiana, hoci vystrašená, pocítila v tej chvíli i akýsi tichý obdiv k lekárom. Pracujú do odpadnutia, dávajú pacientom kus svojho života a kto z nich to ocení? Ten ťažko chorý pacient, ktorého Juraj Ivanovič práve operoval, to už nevidí.
Pán doktor Juraj, ste v poriadku? Mám niekoho zavolať…?
Netreba, odlepil sa od steny, roztrasený kráčal do lekárskej izby, Pred dverami sa ešte obrátil na Tatianu, ktorá tam ostala stáť v rozpakoch, Je to v poriadku, nebojte sa.
Juraj sa zvalil na koženú pohovku a ľahol si. Poriadku? Tieto záchvaty slabosti a závratu sa v poslednej dobe opakujú čoraz častejšie. Snáď len únava.
Kedysi mal ešte voľné víkendy. Skutočné, kedy mohol s manželkou navštíviť rodinu, s deťmi do parku alebo na Sĺňavu.
Lenže dnes? Každý lekár robí za troch. Oddych čo to je… Juraj má druhé manželstvo, mladšiu manželku, školopovinné deti, výdavky. A tiež by už rád vymenil starú Octaviu.
Ale to nie je hlavné. Juraj si zvykol byť uznávaný, chcel byť najlepší, sníval o uznaní, víťazstvách… Dvadsať rokov praxe mu ich prinášalo. Pacienti sa k nemu hrnuli, kolegovia si ho vážili, pozývali ho na konferencie, dobre platili.
Paľo, volal kolegu anesteziológa, je tvoja Natália v práci?
Ahoj, Juraj, dnes slúži…
A tak už pred večerom Juraj leží u Natálie v MRI, počúva nepríjemné zvuky, ktoré nezakryje ani hudba zo slúchadiel.
Prepadol ho strach, až by stlačil gombík, nech ho vyvezú z tejto stiesnenej rúrky. Musí myslieť na niečo príjemné… Lenže čo pekné si vlastne spomenúť?
Pamäť ho vráti do osobnej minulosti. Druhé manželstvo… On, starší chirurg, hlava rodiny, ona mladá učiteľka jeho malej dcérky v tretej triede.
Hluk MRI prístroja zabíja aj posledné pekné spomienky z posledných rokov. Práca-domov-práca. Prvé manželstvo ešte horšie, bolestivý rozvod mu tie spomienky prekrýva.
Študentské časy? Áno, aspoň prvé štyri roky…
Juraj si spomína: Letné brigády, kamoši, Marína z jedálne, o ktorú bojovali všetci…
Juraj, Viktor a Andrej traja nerozluční medici. Spoznali sa hneď na prijímačkách. Košice boli pre všetkých cudzím mestom, bývali spolu na internáte.
Andrej očkatý, tichý, zamyslený chalanko z malej obce, skromný, naivný, s akousi neviditeľnou charizmou. Bolo príjemné len tak byť vedľa neho, počúvať jeho kľudné múdre slová, pozerať sa mu do tých pokojne modrých očí za okuliarmi.
Mal ohromnú pamäť, všetky otázky na skúšku vedel, na všetko odpovedal.
Viktor jeho opak. Statný z Oravy, hlučný a priamy, večne rozprával, stresoval sa z blížiacich sa skúšok, okamžite kamarátil s celým poschodím, viac písal ťaháky než učil.
Juraj sa bál prijímačiek tiež. Myslel, že on práve neprejde. Obdivoval Andrejovu múdrosť a Viktorovu ľahkosť. Nakoniec neprešiel len štvrtý z izby Michal. Traja ostali najlepší priatelia.
Prvý rok nenašli na internáte miesto, Andrejova starostlivá mama prišla a našla im byt v Petržalke.
Modlím sa za vás, chlapci! Žite dobre spolu, povedala, keď bola s nimi dva dni, varila im na mesiac dopredu pirohy a segedín.
Taká šikovná mama, Andrej. Čím robí?
V kostolnej predajni, odvetil Andrej pri jedle.
Kdeže?
Predáva sviečky v chráme. A nielen to…
Takže je veriaca?
Jasné. Aj ja som, poznamenal sucho Andrej.
Kamaráti pozreli na ikony na parapete.
Sú tvoje? Myslel som, že to tam nechala tvoja mama.
Nie, to nám tu nechala ona. Mne, presnejšie.
Viktor vždy najprv hovoril, potom premýšľal:
Ty si normálny? Prečo študuješ medicínu, ak veríš na tieto blbosti? Boh…
Lekár lieči telo, Boh dušu, Andrej odpovedal pokojne, kamaráti len pokrčili plecami.
O viere potom už veľmi nediskutovali. Všimli si, že Andrej sa nenápadne prežehná. Bol dobrý študent, vždy upokojil spory medzi prudkým Viktorom a zásadovým Jurajom.
Bol iný bežné starosti ho netrápili. Keď sa Juraj a Viktor pohádali o upratovanie, Andrej zobral handru a umyl podlahu.
Za to nervy nestoja…
A hneď sa upokojili, začali pomáhať.
Či už Boh Andrejovi pomáhal, alebo bol fakt nadaný, skúšky dal najlepšie. Do latiny sa ponáral akoby ju vedel od narodenia. Bol spojovacím článkom ich trojice.
A najskôr sa aj zaľúbil. Vybrali ho do študentského parlamentu tam stretol svoju osudovú ženu – Galinu. Drobné, tmavovlasé, energické dievča. Od druhého ročníka už kráčali vedľa seba.
Viktor, hoci priamočiary dedinčan, v praxi zažiaril: na záchranke už robil od zimy druhého ročníka, v nemocnici si ho kolegovia všimli, skúsenejší mu umožňovali robiť zložitejšie úkony.
Juraj sa učil starostlivo, nemal žiadne hviezdne úspechy, medicína ho však fascinovala.
***
MRI ho vypustilo späť na oddelenie. Juraj sa rozhliadol z okna, zhlboka dýchal. Odkiaľ sa mu vzala táto klaustrofóbia?
Prišla Natália, rozopla mu zariadenie z hlavy.
Tak čo, Nati? Pozreli ste už na to?
Ešte chvíľu, doktor to opisuje. Príď neskôr, zavolám, uhýbala očami.
Zajtra prídem po výsledky. Domov už chcem.
Nestihol ani vyjsť z oddelenia, keď Natália prišla s opisom, diskami a snímkami.
Juraj, si lekár, vieš, čo to znamená. Netreba otáľať, choď za Anisimovom. Nech sa na to pozrie.
Juraj si letmo prečítal záver, vložil CD do počítača, dlho otáčal vlastné snímky, akoby to nebola jeho hlava, jeho mozog, jeho zápalový ložiskový tieň.
Cítil sa, akoby študoval MRI pacienta, nie seba. Ešte aj v aute domov si nechcel pripustiť, že sa to deje jemu.
***
Kornel Anisimov bol najlepším neurochirurgom v Ružinovskej klinike.
Radšej by som klamal, ale ty vieš sám. Netreba prikrašľovať. Vidíš to predsa…
Vidím. Je to koniec?
Ale, pokrčil čelo si hádam hysterka? Všetko je v rukách chirurga. A v rukách Božích.
Neverím … že sa to stalo mne. Mal som ísť do Bratislavy na Deň lekára, rodinu vziať, oddýchnuť si… Teraz už nie. Čo by si robil na mojom mieste?
Ja by som šiel do Bratislavy, ale hneď k Šimonovi Rohkovému. Ich klinika robí zázraky, štatistiky majú skvelé. Ale… rok dopredu najbližší termín.
Tak ako preraziť?
Lekárska kamarátka má veľkú váhu. Pomôžeme ti. Si chirurg od Boha. Skúsime.
Juraj pracuje, robí operácie, konzultácie, píše diagnózy. Bolesti skoro necíti, len slabosť a závraty pozná medicínu, vie si pomôcť.
Začal zisťovať, ako sa dostať na Rohkového kliniku. Anisimov mal pravdu skoro nemožné.
Nastal čas oznámiť všetko žene, ktorá okamžite začala baliť veci do Bratislavy.
Inka, musím tam ísť sám.
Čože? A deti?
Nejde o konferenciu, musím do nemocnice. Mám nádor na mozgu, priznal napokon nahlas. Keď to vyslovil, akoby definitívne priznal skutočnosť.
Ingrid sa zadívala, v očiach sa jej zaleskli slzy.
Pane Bože … Juraj… Ako sa to mohlo stať? Idem teda s tebou.
Nie, Inka, operáciu neplánujem ihneď. Možno tam budem musieť dlho čakať. Okno sa nemusí otvoriť vôbec.
Naozaj je to tak vážne, Juraj? sadla si vedľa neho.
A Juraj, uplakaný ako dieťa, začal hovoriť nie ako lekár, ale zmätene, preskakoval z témy na tému: o dávnych podozreniach, vyšetreniach, výsledkoch… aj o minulom živote, nádeji…
Inka mlčky počúvala, v ruke mala sveter, zamračená, len hladila manžela. Bol rád, že má komu otvoriť dušu. S prvou ženou také dôvernosti neboli možné.
***
Svedkovia Jehovovi odmietajú transfúziu, citujú Bibliu Len mäso s jeho dušou, krví jeho, nejestvujte.
Štvrtý rok štúdia, prednáška.
Duchovní tragicky vystupujú proti transplantácii, ktorú právna úprava dovoľuje. Cirkev má svoje dogmy. Medicína neverí v nadprirodzené. Cirkev a medicína nezlučiteľné.
To nesúhlasím, ozvalo sa ticho.
Prosím? Kto to povedal?
Ja, Andrej sa postavil Cirkev a medicína pomáhajú človeku žiť plnohodnotne.
Chcete oponovať, mladý muž?
Nie, len to tak je, sadol si.
Nie, nie poďte pred tabuľu…
Andrej neochotne vyšiel vpred. Odpovedal rozvážne, s dôstojnosťou.
Cirkev sa stará o dušu človeka. Keď manželia nemôžu mať deti, majú to prijať pokorne. Je to možno ich kríž, možno ich čaká dieťa, ktoré adoptujú. Umelé oplodnenie z buniek manželov cirkev neodmieta, len darované od cudzích áno porušuje to manželský zväzok, vyvoláva to bezstarostné otcovstvo.
Prečo je teda cirkev proti surogátnemu materstvu? Tam sú bunky rodičov, nie cudzie.
Lebo treba myslieť na ženu, ktorá rodí a potom dieťa odovzdá… Aj na to dieťa. Je to… zložité.
Hlúposti! prednášajúci zvyšoval hlas, Cirkev sa bojí, že človek prekoná Boha. Ved je to opium. Najhoršie vôbec. Človek a jeho mozog sú tvorcovia. Cirkev to brzdí!
Prednášajúci bol hlasný, Juraj aj študenti vnímali napätie. Andrej pokojne odpovedal, argumentoval, citoval Bibliu. Bránil vieru svojej mamy, svojej starej tehlenej kaplnky, do ktorej ho vodila babička, všetkých veriacich, a svoje vlastné srdce.
Prednášajúceho to len viac rozčililo, ale študenti jasne prestávali stáť na strane prednášajúceho.
A odvtedy mal Andrej problémy. Stiahol sa, rozprával len s Galinou, jeho priateľkou. Čím odišiel na piaty ročník, dostali len list, kde vysvetlil, že jeho cesta je iná, lúčil sa, ďakoval a prosil o priateľstvo.
Juraj a Viktor boli šokovaní. Najlepší z nich! Talent. Mohol byť vynikajúcim lekárom… Vypátrali Galinu, ale ona mlčala. V sobotu išli za Andrejovou mamou. Prijala ich s radosťou. Syn šiel do seminára, pochválila sa.
Domov šli s taškami napečeného, stále krútiac hlavou nad rozhodnutím dávneho priateľa.
Ako mohol, pre Boha! trieskal po kolene Viktor.
Vidíš, už aj my hovoríme Bože môj. On to mal s Bohom vždy inak. Durný Andrej…
***
Takže čo, zapálim sviečku podľa teba? Nezmysel, Kornel. Idem za kamarátom. Už mám dovolenku vybavenú.
Sedia v lekárskej izbe s Kornelom. O tri dni Juraj odchádza do Bratislavy. Lístky má na vlak, autom sa už bojí, závraty sú nebezpečnejšie. Aj na operáciu v Bratislave stále dúfa.
Za kým ideš?
Študentský kamarát. Viac než dvadsať rokov sme sa nevideli. Odišiel zo školy, učí v seminári, teraz je už farár. Kúsok odtiaľto. Zajtra ráno vyrazím.
Neriskoval by som.
Niekedy si človek musí spraviť poriadok v duši…
Slávne pútnicke mesto, prekvapivo ošarpané, až na množstvo kostolov na každom kroku. Juraj mieri k Trojičnému kláštoru. Za celú cestu mu neprišlo zle.
A tam biely areál, veže, kupole medzi borovicami. Úhľadný areál, záhony kvetov, zlato kupol bráni pozerať priamo do slnka.
Hovorili mu, že liturgia ešte prebieha. Má počkať. Netuší, čo to presne znamená, kráča teda po okolí.
Za múrmi cintorín, prudký svah k rieke, most, na druhom brehu ďalšie kláštorné budovy.
Prečo vlastne prišiel? Operáciu čakať nemôže… alebo?
Vy nejdete po svätenú vodu dolu? prihovorila sa mu mladá žena.
Po vodu? Neviem…
Tu sú fľaše. Treba ísť trikrát dolu po schodoch, hore po svahu.
Načo?
To vy viete najlepšie čo vás sem priviedlo.
A Juraj mlčal. Vie, že sem neprišiel len zo zvedavosti.
Vzdal sa a šiel: trikrát sašiel ku studni, trikrát vyšiel späť, načapoval vodu a napil sa. Bola studená, sladkastá.
Duša sa mu uvoľnila a začal mať pocit, že práve toto sem patrí.
Vrátil sa do kláštora. Davy po bohoslužbe sa pohli k bráne, medzi nimi vyšiel farár. Do tváre mu však nedovidel, až tie modré oči… Andrej!
Približuje sa nechávajúc davy za chrbtom.
Pozdrav, pán farár!
Ženičky zalarmované: Ticho! Tak sa nehovorí! Povedzte Požehnajte, otec!
No Andrej už na neho žiarivo hľadí.
Juraj! Vítaj, kamarát môj…
Objali sa. Davy sa rozchodili, oni kráčajú po aleji.
Aká radosť dnes! Galina bude nadšená, doma pripraví všetko.
Galina? Tvoja?
Áno, moja žena. Pediatrička v meste. Do medicíny stále chodí, máme päť detí, najmladšiemu je desať.
Fakt?! A ja tri deti jedno z prvého, dve z druhého. A vy ste tu …
Radi. Príroda, práca dosť, dom.
A tie tvoje okuliare?
Dávno po operácii, skôr nosím šošovky.
Takže pravoslávie sa s medicínou nehádže…
Zasmiali sa.
A spomínaš, ako sme kradli knihu v knižnici? Ty si rozprával knihovníčke, my s Viktorom…
Aha, vy ste ju drgľom zhodili! Ja som robil, že vás nepoznám…
Hanbil som sa… Bože môj…
A ja si stále spomínam na tvoju mamu. Čo je s ňou, ešte žije?
Je to inak. Vo vedľajšom kláštore je mníška. Volá sa sestra Irina.
Kariéra, že?
Smeje sa Andrej.
Dievča v šatke príde niečo pošepkať Andrejovi.
Prepáč, ľudia zďaleka na mňa čakajú. Pozri, pošlem za tebou auto, vodič ťa vezme k nám. Galina všetko vybaví.
Dlho sa nezdržím. Juraj rozpažuje ruky, Andrej ho prežehná.
Juraj odíde za čiernym autom farára. Dom priestranný, záhrada, kaplnka, okná vysadené kvetmi, ikona Panny Márie a lampášiky v kúte, inak svetlý, útulný dom s modernou kuchyňou, počítač, televízor.
Galina ho objíma, víta, večera čaká, hovorí mu o presťahovaní, o deťoch, o Andrejovej práci, že zostali na východe. Najmladší syn práve lozí pod stolom.
Juraj aj zabudne, prečo prišiel. Porozpráva niečo o sebe, nie o chorobe, potom si na verande na húpacom ležadle zdriemne.
Už sa mu domov nechce. Dovolenka ešte trvá.
***
Takže vieš, prečo Andrej odišiel?
Jasné. S Viktorom sme sa dlhé roky písali. Potom už len sem-tam zavolali, keď boli telefóny. Teraz žiaľ už nie. Čo chystáš, Juraj?
Odsudzuješ ma?
Boh súdi, nie ja. Každý má svoju pravdu a svedomie. Hovor, akú máš trápenie?
Zhubný nádor na mozgu…
Andrej si vzdychol.
To je zlé. Zajtra príď na omšu, ak ti bude ťažko, sadni, potom spoveď a prijímanie. Potom sa rozhodne…
Si, akoby si ma chystal pochovať…
Ale, Juraj… všetko je v tvojich rukách. Nikto ti nepomôže lepšie. Farár len ukáže cestu. Ostatné je záležitosť duše.
Juraj chcel začať vysvetľovať, ako kdysi s Viktorom…
To povieš zajtra na spovedi.
Zvláštne, táto noc všetko v ňom premenila. Spoveď druhý deň bola skutočné pokánie. Tí nerozluční priatelia sa stali zrazu súpermi.
***
Po omši Andrej recituje modlitbu, Juraj pokľakne:
Kristus, neviditeľný, prijíma tvoje vyznanie, ja len svedčím. Hovor, Juraj.
Juraj začal:
Viktorovi som závidel všetko. V škole ho ctili, v nemocnici ho oslavovali, medzi dievčatami bol obľúbený. A potom prišla Alena.
Viktor sa zoznámil s Alenou v nemocnici, kde ošetrovali známeho pražského úradníka. Kým bol úradník chorý, Alena s Viktorom trávila v nemocnici čas. Vzťah pokračoval aj po jeho prepustení.
Viktora čakali možnosti v Prahe.
A mne to vadilo… Občas som o Viktorovi niečo Alene nakecal že chodí za Katkou, robí blbosti… To boli moje výmysly. Kajúcnosť.
Na svadbe Vláda Smolku, Viktor bol žoviálny, veselý, Alena znudená. Vyšli sme spolu na balkón… Hovorí sa, že Viktor nás tam videl, stál minútu za čírou stenou, potom odišiel zo svadby. My sme nič netušili…
Potom Viktor odišiel zo spoločného bytu, my sme s Alenou spolu bývali, ja bol spokojný. V škole už sme sa s Viktorom nepozdravili.
Život ma však za to potrestal. Alenku som myslel, že milujem, ale čoskoro ma kontrolovali svokrovci, keď testin zomrel, užila si to svokra, vydala sa znova, Alena začala byť náročná. Vrátili sme sa do Košíc, po ďalšom roku sa rozišli.
A či toto bol môj najväčší hriech? Viac ich bolo… Pri operácii mi zomrel človek, moja chyba, starší pán. Život chirurga plný omylov.
Zradil som ženu. Dlho som bol slušný, no v nemocnici máličko, sem-tam mladá sestrička a ešte som vybavil, aby jednu prepustili, keď odmietla. Kde som bol vtedy rozumný?
Ingrid som spoznal, bol pokoj. S Diankou, mojou dcérou z prvého manželstva, je dodnes kamarátka, učí na pedagogickej. Ale aj Ingrid som občas podviedol…
Juraj stíchol, hanbil sa.
Môžete mi odpustiť hriechy, otec Andrej?
Boh odpúšťa, Juraj. Ak si naozaj úprimný.
Juraj sa pozrel do Andrejových očí jasných, hlbokých ako vždy. Rozplakal sa, zaboril tvár do rúk.
Ty povedz Bohu, že ľutujem, Andrej. Chcem žiť, chcem milovať Inku, chcem vychovať deti, chcem pracovať, nerobím si nároky na nič, len najobyčajnejšie žiť. Ty povedz…
Andrej šeptal modlitbu za Juraja.
Potom tiše povedal:
Myslím, že musíš nájsť Viktora, porozprávajte sa. Popros ho o odpustenie.
Kde ho mám hľadať? Už za dva dni mám ísť do Bratislavy…
Je v Prešove, robí v onkologickom ústave. Nie do Bratislavy, ale tam choď.
Bože, ešte mi povieš, že mám ísť na operáciu k nemu…
Prečo nie?
Ty už nie si lekár. Keď by si vedel, čo majú v Bratislave. Nezrovnateľné so všetkým tu. Juraj sa zdvihol z kolien.
Ale Viktor vyvíja svoje techniky, má titul, chodí na stáže aj do Bratislavy. Mali by ste sa stretnúť.
To by treba. Ale najprv Bratislava, nemám čas…
Aj tú sestru, ktorú si nechal vyhodiť, nájdi…
To nebude problém, Juraj prikývol, i keď spomínať ho bolelo, nájdem ju. Modli sa za mňa, Andrej. Najdôležitejšie je, aby ma v Bratislave zobrali na operáciu. Ak nie, pôjdem do Prešova.
Pred odchodom Juraj asi pätnásťkrát vyšiel svah k studni, po každej tretej ochutnal svätenú vodu a znovu…
Veriaci sa na neho prežehnávali a modlili zaňho: Nech ťa Boh ochráni.
