Dnes som sa opäť sklonil k starému nemeckému ovčiakovi menom Ľubka. Ľubka sa na mňa pozrela svojimi smutnými očami a potom sa odvrátila. Nádej už dávno stratila. Príliš dobre poznala ľudí…
Na ulici sa im hovorilo jednoducho psia partia. Ale ja som sa nikdy nesúhlasil: To nie je gang. Je to päť psov, ktorí držia spolu, aby prežili.
Hlavná medzi nimi bola Ľubka na prvý pohľad bývalý domáci pes. Pravdepodobne ju pôvodní majitelia nechali na sídlisku vo Zvolene a odišli bez jediného pohľadu späť. Práve ona držala ostatných pri sebe, strážila, usmerňovala, neumožnila rozpad tejto malej uličnej rodiny.
Každý deň som ich prikrmoval ráno cestou do práce, večer cestou domov. Vždy keď som sa objavil, päť chvostov začalo šťastne víriť vo vzduchu, každý po svojom. Radosť v ich očiach bola taká silná, že mi zovrelo srdce. Skákali, tlačili mokrými ňufákmi do mojich dlaní, olizovali ruky. V ich pohľade bolo všetko vďaka, dôvera, nádej.
Na čo môže dúfať pes, ktorého raz nechali zomierať na ulici? A predsa dúfali, verili a milovali. Preto som nikdy neprichádzal bez jedla čakali na mňa. A vždy sa dočkali.
Ale to ráno pri mojich nohách pribehli len štyri z nich. Kňučali a vystrašene pozerali na koniec ulice. Ihneď mi bolo jasné, že sa niečo stalo.
Ťažko som si povzdychol a zavolal do práce, že dnes prídem neskôr.
Na okraji sídliska, pod kríkmi, ležala Ľubka. Zrazilo ju auto. Bola tu zákruta, a vodiči často jazdili bez rozmyslu. Tento raz to nevydržalo.
Štvorica jej priateľov žalostne vyla a hľadala v mojich očiach nádej jedinému človeku, ktorému dôverovali.
Prikľakol som k Ľubke. Z jej očí stekali slzy. Pozrela sa na mňa bez nádeje a odvrátila sa. Nádej už dávno stratila. O ľuďoch toho vedela dosť. Trápila ju už len otázka čo bude s tými štyrmi, za ktorých cítila zodpovednosť.
Veľmi bolí? opýtal som sa ticho a vytiahol mobil.
Do práce som si vybavil voľno, auto som pristavil k obrubníku a Ľubku som opatrne preniesol na zadné sedadlo. Štyri jej kamarátky skákali okolo a tlačili sa mi k rukám ako by chceli povedať: Ďakujeme.
Na veterinárnej klinike vo Zvolene si Ľubku prezrel veterinár:
Najlepšie by bolo uspať. Príliš veľa zlomenín. Šanca na prežitie malá, liečba drahá…
Ale šanca je? prerušil som ho.
Šanca vždy je, uznal. Len bude trpieť. Má to zmysel?
Má, odvetil som pevne. Pre mňa má. A tým pádom aj pre ňu. A ešte jej chýbajú štyri psíky. Ako sa im mám potom pozerať do očí?
Doktor si ma pozorne prezrel a prikývol:
Tak začneme.
Po týždni som Ľubku vyzdvihol z kliniky. Celý ten čas sa štyri psy zdržovali pri mojom dome na ulici Svätého Cyrila. Ich radosť bola taká silná, že aj zranená Ľubka ožila a pokúsila sa ich olízať.
Zaniesol som ju dovnútra a potom vyšiel k ostatným. Rozprával som im o tom, že dom znamená zodpovednosť. Že mnoho vecí, ktoré boli na ulici, už nebude možné.
Psíky sedeli predomnou a počúvali. Na chvíľu som prestal, pozrel sa na nich a usmial sa:
Tak čo? Čakáte? Poďte dnu.
A otvoril som bránu.
Ľubka sa zotavovala prekvapivo rýchlo. Stále sa snažila postaviť, ísť za svojimi kamarátkami, a ja som prísne dbal na to, aby sa neunavila príliš. Keď jej zlomeniny zrastli a mohla sa postaviť, nasadil som jej špeciálny obojok pozlátený, s malým zvončekom.
Teraz vyrážam do práce o niečo skôr. Kráčam dlhou, prázdnou ulicou, a na vodítku mám päť psov: štyri malé, veselé s chvostmi ako prstence, a jednu veľkú, starú ovčiacku Ľubku s obojkom so zvončekom.
Videli by ste, ako sa pozerajú všade navôkol. Teraz majú domov. A Ľubka obojok. Kráča s hlavou hrdo zdvihnutou.
Ani to neviete pochopiť, ak ste nikdy nemali obojok so zvončekom. Každý pes však vie: tak chodí tá, ktorú si vážia.
Tak ideme človek, ktorý sa neotočil chrbtom, a päť psov, ktorí dokázali dúfať a milovať aj po zrade od človeka.
Kráčame a tešíme sa. Čomu presne, neviem. Možno jeden druhému. Možno slnečnému dňu. Možno tomu, že na svete ešte ostala láska.
A keď sa pozriem do ich očí, viem kým také oči existujú, nič nie je stratené.
Dnes som si uvedomil, že láska a dôvera sa rodí tam, kde sú pre oboch ešte dôležité a že nikdy nevieš, kto ťa učí byť lepším človekom.
