Lenka! ozval sa veselý hlas a kamarátka, otriasajúc dažďové kvapky z výrazne červeného kabáta, sa s úsmevom zavesila na stoličku oproti mne. Prepáč, tie zápchy boli dnes šialené. Už si objednala?
Iba kávu, Lenka sa letmo usmiala. Čakám na teba.
Mária si zložila kabát, skúmavo si ma premerala a zalomila obočie.
Môj Bože, Lenka, ty si pozrela dnes ráno do zrkadla? Čo to máš oblečené? Sivý sveter, sivé nohavice… to čo je, depresia, či si sa rozhodla byť neviditeľná?
Je mi to pohodlné, pokrčila plecami Lenka. Už mám päťdesiatdva rokov, Maťa, načo by som sa naháňala za módou.
Jasné, objednala si ležérnym gestom kapučíno a croissant. A tvoj Ľubo? Zase je na rybách?
Lenka prikývla.
Odišiel v piatok večer. Vráti sa v nedeľu na obed. Ako vždy.
Ako vždy, pohoršene zopakovala Mária. A ty si zase sama doma, že? Zapneš telku, zašívaš ponožky? Lenka, kedy ťa naposledy ten tvoj niekam pozval? Do reštaurácie, do divadla, aspoň do kina? Skús si spomenúť!
Lenke sa do líc nahrnula červeň.
No… boli sme spolu v lete na chate. Spolu.
Na chate! Mária sa rozosmiala. Kde ty plieš burinu a on majstruje v kôlni. Nebuď smiešna. Pozri, život ti uteká pomedzi prsty. Ani nie sme už dievčatá, ale staré tiež nie sme! Ty sa tu sama zahrabávaš zaživa.
Nehovor hlúposti, odpila si Lenka z kávy, ktorá jej bola dnes akási horká. Máme úplne normálnu rodinu. Dvadsaťosem rokov spolu. To nič neznamená?
Dvadsaťosem rokov zvyku, mávla rukou Mária. Poznáš to? Pre Ľuba si akoby chladnička či stolička. Je, funguje, ale uznania žiadne. Kedy ti naposledy povedal niečo pekné? Alebo sa spýtal: Lenka, ako sa máš?
Lenka chcela namietať, no slová jej uviazli v hrdle. Pravdou bolo, že ich večery boli tiché a monotónne. Ľubo čítal na tablete príspevky o rybách, ona štrikovala alebo sledovala seriály. Občas sa spýtal, čo je na večeru. Občas ona pripomenula, že treba zaplatiť šeky. A to bolo všetko.
Vidíš, trafila som do čierneho, čo? Mária sa naklonila bližšie, oči jej iskrili. Vieš čo? Zoznámila som sa s jedným zaujímavým človekom. Fotograf, Roman sa volá. Je naozaj zaujímavý, vie počúvať, rozprávať. V sobotu otvára výstavu v galérii na Laurinskej. Poď, rozptýliš sa trochu.
Maťa, ja neviem…
Žiadne výhovorky, mávla rukou Mária. Už musíš vyliezť z tej ulity. Aspoň sa nadýchať iného vzduchu, ukázať sa medzi ľuďmi. Prinesiem ti niečo pekné na oblečenie, uvidíš, aké je to fajn, keď si ešte niekto všimne, že žiješ.
Lenka si povzdychla. Hádky s Máriou nikdy nemali význam. A úprimne, predstava ísť niekam von neznela až tak zle. Doma bolo čoraz tichšie. Príliš tichšie.
***
V sobotu večer stála Lenka pred zrkadlom a nespoznávala samu seba. Mária jej doniesla bordové šaty, nie príliš výstredné, skôr elegantné, so zapínaním v páse. Prvýkrát po mesiacoch sa namalovala a upravila si vlasy.
Tak to je paráda, zamrmlala si pred zrkadlom. A ja som si myslela, že už som…
Že si sa už zmenila na starú babku? Mária sa spokojne usmiala. Nie, moja zlatá, ešte stále to v tebe je. Len si na to zabudla.
Galéria bola maličká ale útulná, biele steny a vysoké stropy. Na nich čiernobiele fotografie staré dvory, tváre neznámych ľudí, opustené stanice. Tridsiatka hostí postávala s pohárikmi vínka a ticho debatovala.
Mária hneď priviedla Lenku k vysokému mužovi so šedinami v tmavých vlasoch, v čiernom roláku a džínsach.
Roman, to je moja najlepšia kamarátka Lenka, predstavila nás. Lenka, toto je Roman, autor týchto fotiek.
Roman sa otočil a ich pohľady sa stretli. Sivé oči, jemný úsmev, trochu vrások v kútikoch. Podal jej ruku.
Teší ma. Dúfam, že sa ti bude u mňa páčiť.
Vieš, ja sa moc do fotografie nerozumiem, priznala Lenka, keď mu stisla dlaň. Bola teplá, suchá.
Nemusíš sa vyznať, Roman sa usmial. Stačí cítiť. Poď, ukážem ti svoju obľúbenú fotku.
Zaviedol ju k obrazu v kúte. Bola tam staršia žena pri okne. Na tvári jej svetlo krásne zvýrazňovalo vrásky, akoby každá mala svoj príbeh. A v očiach smútok aj pokoj zároveň.
Vidíš? šepol Roman. To je moja suseda. Má osemdesiattri. Fotil som ju pred rokom. Rozprávala mi o vojne, o mužovi, ktorého stratila, o troch deťoch, ktoré vychovala sama. A vieš, čo je zaujímavé? V tých očiach nie je ľútosť. Len tichý smútok a obrovská dôstojnosť.
Lenka pozerala na fotku a cítila, ako jej hrudník zviera.
Je krásna, zašepkala.
Krása nie je iba mladosť, Roman na ňu pozrel zvláštne pozorne. Aj ty máš ten smútok v očiach. Akoby v tebe koloval život, ktorý nikomu nerozprávaš.
Lenka bola zaskočená. Nikto sa na ňu tak dlho nepozeral. Ľubo ju síce vídal, ale nevidel. Tento cudzí muž akoby jej videl až do duše.
Asi som len… unavená, zamumlala.
Z čoho? spýtal sa Roman nesúdiaco, akoby to bol dávny kamarát.
Slová začali vytekať samé.
Z rutiny. Každý deň je rovnaký. Služby, varenie, upratovanie. Ľubo v práci, potom ryby. Deti už nezostali doma. A ja si sedím sama a rozmýšľam, či ešte vôbec som… kde je to dievča, ktoré snívalo o cestách?
Umlkla, zrazu sa zľakla vlastnej úprimnosti.
Prepáč.
To sa volá úprimnosť, Roman jej jemne chytil lakeť, upokojivo. Rarita dnes. Mám takú malú skupinku, raz do týždňa sa stretávame, preberáme fotografie, knihy, občas ideme von tvoriť. Príď v stredu. Uvidíš, bude ti dobre.
Lenka chcela automaticky odvrknúť, že nemôže, že má povinnosti… ale počula svoj vlastný hlas:
Prídem.
***
Ľubo sa vrátil v nedeľu ako po iné razy, celý načuchnutý riekou a táborákom. Lenka ho stretla v chodbe.
Tak čo? Čo si chytil?
Pár ostriežov, Ľubo pustil vak do kuchyne. Ušlo to. Ty si sa ako mala?
Bola som s Maťou na výstave.
Hm, otvoril chladničku, vybral klobásku. Dobre. Treba ti chodiť viac medzi ľudí, nech nesedíš stále doma.
Povedal to akoby mimochodom, nevenoval jej ani pohľad už bol opäť vo svojom svete. Lenka pocítila trpké pichnutie.
Počuj, Ľubo, a nešli by sme niekedy niekam spolu? Na večeru, do divadla… hoci na pizzu?
Prekvapene zdvihol hlavu.
Načo? Veď je to drahé a aj tak som po rybách unavený. Niekedy inokedy, dobre?
Niekedy. Vždy potom… Lenka prikývla a vyšla z kuchyne. V izbe hneď napísala Márii: Pošli mi prosím adresu toho klubu. V stredu tam budem.
***
Stretávala sa skupina v pivnici starého domu prerobeného na útulný priestor s gaučmi, policami kníh a pohodenými starými foťákmi. Prišlo pätnásť ľudí, väčšina v strednom veku. Roman ju hneď privítal vo dverách.
Teší ma, že si tu, podal jej ruku s vrúcnym úsmevom.
Večer zbehol nenápadne. Debatovali o nejakom francúzskom fotografovi, čítali básne Milana Rúfusa, rozprávali sa len tak o živote. Lenka veľa mlčala, no bolo jej tam dobre. Nik sa jej nepýtal na šeky či varenie, nik na ňu nepozeral ako gazdiná.
Po stretnutí ju Roman odprevadil na zastávku.
Dobre sa ti tu páčilo? opýtal sa.
Veľmi, priznala Lenka. Pripadala som si, akoby som bola v inom svete.
Aj si bola, usmial sa. Vieš, pozorujem ťa a vidím ženu, ktorá už dlho nebola sama sebou. Celý čas pre druhých. A kedy si naposledy spravila niečo len tak pre seba?
Lenka sa zamyslela. Nevedela si spomenúť.
To je najväčšia pasca stredného veku, pokračoval Roman. Prebudíš sa a zistíš, že všetko svoje si dala iným. A na seba si pozabudla. Ale nikdy nie je neskoro si na seba spomenúť.
Jeho slová hladili ako balzam. Lenka počúvala s úžasom.
Počuj, v sobotu by sme mohli ísť za mesto. Poznám takú starú usadlosť, na jeseň je tam nádherné svetlo na fotenie. Pridáš sa mi? Bude to príjemné.
Lenka zaváhala. V sobotu je Ľubo zasa na rybách. Zase by sedela doma sama. Ako vždy.
Neviem, je to také…
Zvláštne? Roman sa jemne usmial. Lenka, je to obyčajný výlet do prírody s človekom, ktorý ťa rád spozná. Máš nárok na svoj život, nie?
Mám, šepkala.
Tak sa vidíme v sobotu o desať pred Ikey. Obleč sa teplo.
Odkráčal a Lenka stála na autobusovej zastávke s búšiacim srdcom ako pubertiačka.
***
V piatok večer Ľubo balil veci na ryby.
Som do nedele preč, zahlásil, upína ruksak. Mobil mám, keby niečo, volaj.
Môžem ísť raz s tebou? skúšobne navrhla Lenka.
Ľubo sa na ňu prekvapene zadíval.
Veď ťa to nudí. Minule si sa sťažovala, že je zima a komáre ťa štípu.
Tak len, že by sme boli spolu…
Lenka, však sme spolu stále, mávol rukou. Oddýchni si doma. Pozri si tie tvoje seriály.
Pobozkal ju na líce, hodil batoh na rameno a odišiel. Lenka ostala stáť vo dverách a počúvala, ako kľučka klapla.
Sme stále spolu, opakovala si. Ale boli naozaj spolu?
Nasledujúce ráno vstala skoro, dlho si vyberala oblečenie. Natiahla rifle, teplý sveter, vzala bundu. V zrkadle jej horeli líca a oči mala zrazu oveľa mladšie.
Idem iba na výlet do prírody, upokojovala sa. S Romanom. To predsa nie je zločin.
Roman ju čakal s dvomi kelímkami kávy.
Dobré ráno, podal jej jeden. Pripravená na dobrodružstvo?
Viecli sa v jeho starej Felicii, hrali rádio, Roman rozprával historky z ciest, smiali sa. Lenka sa cítila uvoľnene ako roky nie.
Usadlosť bola polozrúcaná, no ešte krásna. Staré stĺpy, parčík, rybník zamietnutý listím. Roman fotil, Lenka zbierala žlté lístie.
Postav sa tam, ku stĺpu, zakýval. Tak, nehľaď do objektívu, dívaš sa von.
Urobil niekoľko záberov a ukázal jej na displeji.
Vidíš? Si veľmi fotogenická a tie tvoje oči majú hĺbku, akoby tam bola celá jeseň.
Lenka pozerala na fotku a nemohla uveriť, že je to ona žena s rozviatymi vlasmi a zasnívaným pohľadom.
Keď sa stmievalo, sadli si v malom hostinci. Dali si pirohy a teplý čaj. Rozhovor rástol do intimity.
Si vydatá dlho? spýtal sa Roman.
Dvadsaťosem rokov.
A si šťastná?
Odmlčala sa. Čo je vlastne šťastie? Zvyk? Istota?
Neviem, zašepkala. Kedysi som si myslela, že áno. Teraz ani neviem, čo cítim. Akoby som bola v spánku na bdení. Všetko je ako má byť, ale niečo chýba.
Vášeň, napovedal Roman. Niečo, čo ťa úplne oživí. Že nie si len funkčný doplnok niekoho života, ale osobnosť.
Zľahka položil ruku na jej dlaň.
Lenka, si krásna, múdra, citlivá a máš nárok na šťastie. Na vlastné šťastie.
Lenka sa pozerala na jeho dlaň, ktorá zakrývala jej ruku, a cítila, že by ju mala odtiahnuť. Ale nechcela.
***
Ďalšie týždne ubehli ako v opare. Lenka sa stretávala s Romanom čoraz častejšie. Tu na stretku, tu v galérii, občas len tak na prechádzku. Prinášal jej niečo, čo doma chýbalo: pozornosť, komplimenty, rozhovory.
S Ľubom to bolo po starom. Práca-ryby, večere-noviny. Na slová medzi nimi už sotva čosi zvýšilo.
Máme smotanu? spýtal sa.
Kúpila som, odvetila Lenka.
Výborne. A kde sú moje ponožky?
V skrini, ako vždy.
A to bolo všetko.
Roman sa stále pýtal. A ona sa mu pomaly otvárala, rozkvitala ako rastlina za oknom.
Mária si to všimla hneď.
Ty si sa nám zamilovala, čo? uchechtla sa, keď sa stretli v kaviarni.
Neblázni, Lenka sčervenela. Sme iba kamaráti.
Jasné, kamaráti. Ale Lenka, ty tak žiariš, ako už roky nie. Som rada. Konečne si dovolila trochu radosti.
Ale som vydatá… šepkala si.
No a? Ľubo ani nevie, že existuješ. On má svoj svet, prečo by si ty nemohla mať svoj?
Lenka počúvala a v jej vnútri sa slová Márii zmiešavali s jej vlastným hlasom. Len som začala žiť. Mám právo na trochu šťastia.
Zlom prišiel v novembri. Roman ju pozval do Zvolena na festival uličnej fotografie.
Prenocujeme v hoteli, zarezervoval som dve izby. Bude to zážitok.
Dve izby, počítala si Lenka stále dokola, ako by to bol amulet.
Ľubovi povedala, že ide s Maťou na akciu.
Len aby si príliš nenakupovala, poznamenal bez prekvapenia.
V hoteli Roman naozaj zarezervoval dve izby. Po festivale sedeli v reštaurácii, popíjali víno. Roman rozprával o tom, ako žiť naplno, nestrácať čas čakaním na správny okamih.
Vieš, stretol som kopu žien. Ale ty… ty máš niečo výnimočné. Niečo krehké a úprimné, že by som spravil čokoľvek, keby som ti mohol zobrať tú bolesť z očí.
Chytil ju za ruku.
Nechcem na teba tlačiť. Ale chcem, aby si vedela, že nie si mi ľahostajná. Veľmi nie.
Lenka mala pocit, že sa jej to všetko sníva. Keď jej večer poprial dobrú noc pred dverami izby a pohladil ju po líci, ešte sa držala. Ale v noci, keď sama chodila po izbe, srdce mala ako kladivo.
Som vydatá. Mám muža. Dvadsaťosem rokov. Nemôžem.
A kedy ťa naposledy pobozkal preto, že ťa chce?
O druhej v noci si natiahla župan a potichu zaťukala na jeho izbu.
Roman bol hore. Opatrne otvoril dvere.
Lenka, šepol.
Vošla dnu.
***
Ráno prišlo so studeným triezvením, aj keď za to víno nemohlo. Lenka ležala v cudzej posteli pri cudzom mužovi a neverila, čo spravila.
Roman spal pokojne, rozvalený v posteli. Potichu sa obliekla, prešla do svojej izby a sadla si na posteľ, hlavu v dlaniach.
Čo som to vyviedla?
Ale keď sa vracali domov, Roman bol nežný, pozorný, chytil ju za ruku. A v Lenke sa hanba postupne strácala a nahrádzala ju zvláštna, bolestne krásna radosť.
Žijem. Prvýkrát po rokoch naozaj žijem.
Doma ju Ľubo privítal ako vždy.
Kúpila si niečo?
Trochu, Lenka klamala a vyhýbala sa pohľadu.
Dobre. Som hladný, čo bude na večeru?
Život sa vrátil naspäť do zabiehaných koľají. Cez deň bola manželkou, gazdinou, nakupovala a varila. Po večeroch písala Romanovi, stretávala sa s ním tajne. Vodil ju do nových miest, daroval knihy, čítal jej básne.
S Ľubom hovorili už len o praktických veciach.
Treba opraviť potrubie na chalupe, zahlásil.
Na jar to poriešime, odpovedala.
Dobre.
A ticho. Ťahavé, ťaživé ticho.
Mária bola v siedmom nebi.
Aspoň už žiješ, komentovala. Aspoň nehniješ v tom svojom stereotype.
Lenka sa sama pred sebou ospravedlňovala. Ľubo si za to môže sám. Odťahuje sa. Má svoj svet. Ja mám právo na šťastie.
No v noci, keď Ľubo spal vedľa nej, ležala bdelá a cítila, že sa vnútri láme na kúsky.
***
December priniesol mráz a sneh. S Romanom sa teraz stretávali skoro každý týždeň. Prenajal si malú ateliérovú izbu, kam chodila pod zámienkou kurzu počítačov.
Ľubo len prikyvol, nič nevyzvedal.
Roman bol skvelý. Pozorný, vášnivý, milý. Niekedy sa jej však zdalo, že jeho slová znejú akoby naučené. Že ten postoj nie je nový. Ale späť už nemohla.
V polovici decembra sa stalo, čo sa raz stať muselo.
Lenka vošla do lekárne pri dome a kupovala Ľubovi sirup. Keď hľadala v kabelke peňaženku, vypadla jej malá krabička od parfumu. Mesačný sen taká sladkastá, jemná vôňa dostala ju nedávno od Romana.
Nevšimla si to. Zaplatila a odišla.
Večer sa Ľubo vrátil domov skôr ako obyčajne. Pripravovala večeru, keď položil na stôl tú krabičku.
Toto je tvoje? spýtal sa potichu.
Lenka sa otočila, zbadala krabičku a srdce jej padlo do žalúdka.
Áno, je moje. Niekto mi ju daroval.
Parfém za stopäťdesiat eur. To mi len tak niekto daruje? poňuchal a pozrel sa na ňu.
Myslíš, že som slepý? Už som si všimol, že si sa zmenila. Že si stále preč. Že na mňa hľadíš ako na cudzieho.
Lenka stála, pritisnutá chrbtom k linke.
Ľubo, ja…
Kto je to? prerušil ostrým hlasom.
Len kamarát, zašepkala Lenka. Nič viac…
Nezavádzaj, zovrel krabičku v dlani. Podviedla si ma?
Ticho. Lenka sledovala, ako sa mu mení tvár, ako mizne mäkkosť z jeho očí.
Áno, prehltla nasucho. Prepáč. Nechcela som, ale…
Nechcela, ale urobila, uchechtol sa. Chápem.
Šiel preč, zobral si tašku.
Ľubo, prosím, zostaň! Porozprávajme sa, vysvetlím ti…
Čo mi chceš vysvetliť? obrátil sa, v očiach slzy a hnev. Že si si našla niekoho, lebo ja som bol málo doma? Možno mám tiež chyby. Možno príliš veľa pracujem, alebo sa venujem rybám. Ale nikdy, rozumieš, nikdy som ti nebol neverný. Pretože som ťa miloval. Milujem. A ty… ty si to všetko zničila.
Prosím, odpusť mi…
Neviem tu ostať, Lenka. Idem k Jurajovi. Musím to predýchať.
Za pätnásť minút mal zbalené. Lenka stála v izbe so slzami na tvári a sledovala, ako sa muží jeho veci strácajú v taške.
Prosím, šepkala. Neodchádzaj.
A ty si ma opustila už dávno.
Odišiel, potichu zatvoril dvere. Ticho, ktoré po ňom ostalo, bolo iné. Bola to prázdnota.
***
Lenka chodila po byte, nevedela, čo robiť. Volala Ľubovi, nebral. Napísala správu: Prepáč mi, vráť sa. Neodpísal.
Zavolala Romanovi.
Roman, Ľubo na všetko prišiel. Odišiel. Neviem, čo mám robiť.
Mrzí ma to, jeho hlas znelo súcitne, ale vzdialene. Stretneme sa, môžeme sa porozprávať.
Stretli sa v ateliéri. Lenka plakala, Roman ju objímal.
Všetko bude dobré, šepkal. Chápeš, že by to aj tak raz dospelo do slepej uličky? Nebola si šťastná. Teraz máš šancu žiť nanovo.
Nový život? Lenka mala slzy v očiach. Aký nový?
Vieš, ja ti nemôžem sľúbiť domov ani istotu. Som trochu blúdiaci vták. Žijem každý deň. Pri tebe mi bolo dobre, ale…
Ale čo?
Ale ja nie som muž na spoločný život. Neviem byť stále s niekým. Ty si chcela zažiť niečo nové, zažila si. Je to zlé?
Lenka stála, sťaby zmrznutá. Až teraz jej to celé došlo. Pekné slová, komplimenty… Bolo to len pre moment, len tak na chvíľu.
Pre teba som bola len rozptýlenie, však?
Nie… to nie… pokúsil sa ju chytiť za ruku, ale uhla. Si pre mňa dôležitá. Ale ja neviem byť viazaný.
Vieš čo, Roman, povedala nezvyčajne pevným hlasom, aspoň viem, čo cítim. Rozbilo ma to, teba aj mňa. Ale raz to prebolí.
Vyšla do chumelice, kde sa jej slzy miešali s bodajúcim snehom.
***
Byt bol tichý a prázdny. Lenka si sadla do obývačky, pozerala do steny. Potom vzala mobil a zavolala Márii.
Maťa, potrebujem s tebou hovoriť.
Stretli sa v kaviarni v Podhradí, kde sa ich príbeh začal. Mária popíjala cappuccino a počúvala, ako jej Lenka všetko vyrozprávala.
Tak si si zažila svoje. Aspoň neuschneš vo svojom stereotype, povedala napokon.
Lenka na ňu nechápavo pozrela.
Naozaj to myslíš vážne? Môj život je v troskách a ty…
No tak, Lenka, to ty si do toho išla. Ja som ťa iba zoznámila. Všetko ostatné bolo tvoje rozhodnutie. Si dospelá žena.
Dlho si mi pripomínala, že ma Ľubo nevidí, že mám žiť pre seba…
A čo? Aj tak ťa nevidel.
Vieš čo, Maťa? Myslela som si, že si kamarátka. Teraz vidím, že si mi len závidela. Možno rodinu, stabilitu. Teraz si spokojná, že trpím ako ty.
To vážne, Lenka? Maťa si len povzdychla. Život je život. Nedá sa naplánovať.
Zbohom, Maťa, vstala Lenka a vyšla z kaviarne.
***
Prešiel týždeň. Ľubo sa nevrátil. Lenka mu volala, písala. Odpísal len stručne: Potrebujem čas.
Ostala v byte sama vlastne prvýkrát sama, odkedy boli spolu. V noci nemohla spať, prehrávala si v hlave všetko: ako opravoval kvapkajúci kohútik, ako jej doniesol čaj, keď bola chorá, ako spolu sadili jabloň na chalupe. Malé veci, čo považovala za nudu. Teraz by ich dala všetky späť.
Na Silvestra to už nevydržala a išla za Ľubom, býval u Juraja. Otvoril jej Juraj, nesmelo.
Chce ťa ešte vôbec vidieť?
Daj mu aspoň päť minút.
Juraj sa vrátil s Ľubom. Vyzeral unavene, staršie.
Čo chceš?
Chcem len povedať, že ma to veľmi mrzí, hovorila Lenka rýchlo. Bola to chyba, stratila som hlavu… Roman bol iba sen. Ty si bol skutočný, môj domov. Prosím, daj mi druhú šancu.
Ľubo mlčal. Potom len potichu povedal:
Neviem, Lenka. Keď som sa to dozvedel, bolelo to tak, že som ani nedýchal. Ako sa s tebou teraz dívať a nemyslieť pritom na to?
Snáď časom…
Možno, možno nie. Ešte neviem. A neviem, či ti odpustím.
A ja neviem, kto teraz som. Všetko som rozbila domov, dôveru, seba.
Musím ísť, povedal. Zatvoril dvere a Lenka ostala stáť na schodoch.
Potom sa vybrala naspäť cez snehom zasypané mesto, plné svetielok Vianoc. Bola sama, a vnútro mala prázdne.
***
Nový rok vítala sama. Zapla telku, naliala si pohár sektu. O polnoci si štrngla:
Na novú etapu, šepla. Ktovie, aká bude.
V januári jej zavolala Mária.
Lenka, čo sa zašívaš doma? Musíš medzi ľudí, zoznámila som ťa s top človekom, vedie jogu. Poď, bude ti lepšie. Stretneme sa?
Lenka držala telefón v tichu.
Haló, počuješ ma?
Počujem, Maťa.
Tak pôjdeš? Ako vždy, v našej kaviarni?
Lenka zavrela oči. Predstavila si tú ich kaviareň, Máriu s večnými plánmi, ďalším zaujímavým chlapom. Točím sa v kruhu.
Nie, Maťa, povedala ticho. Už nemôžem.
Čože?
Skrátka už nevládzem. Prepáč.
Zložila.
O pár dní sedela Lenka sama v tej istej kaviarni. Sledovala cez okno, ako vonku padá sneh, ľudia sa náhlia.
Vošla Mária. Zbadala ju, prišla.
Ejha, aj ty si tu. Počuj, ten učiteľ jogy… určite, veľmi by sa ti páčil. Stretneme sa?
Lenka na ňu pozerala. Cez tú energiu videla len prázdno. Prázdno, ktoré už poznala aj v sebe.
Prečo mlčíš? Ozvi sa. Sadni medzi ľudí, nemôžeš len sedieť doma.
Lenka si otvorila ústa, chcela povedať, ale nevedela ako. V hlave jej išlo dokola: Koľkokrát musím spraviť tú istú chybu? Čakám, že mi šťastie prinesie niekto iný. Ale možno šťastie bolo doma celú dobu…
Mária jej zatrieskala pred tvárou.
Počuješ ma ešte?
Lenka sa jej dlho zadívala do očí. Bolesť aj pravda. Uvedomila si, že bola len figurka v cudzom príbehu. Ničila hodnotu výmenou za ilúziu.
Počujem, zašepkala napokon.
Mária čakala. Lenka mlčala. Vonku snežilo a v tej tichej chvíli bolo všetko. Celý žiaľ, strata i pomaly prichádzajúce poznanie. Rozhodnutie, ktoré ešte len čaká v tichu, aby dozrelo.
