PREDTUCHÁ ZLA
Dnes v noci som sa opäť zobudila a už som nevedela zaspať. Neviem, či to bol zlý sen, alebo len nejaká zvláštna úzkosť, ktorá sa ma zmocnila. Na srdci mi prišlo strašne ťažko a slzy mi samé stekali po tvári. Nerozumela som tomu. Nevedela som, prečo je mi tak úzko, akoby sa blížilo niečo zlé. Pocit tiesne ma celú prepadol.
Potichu som vstala z postele a prešla ku postieľke, kde spal môj malý synček. Filipko sa v spánku usmieval a smiešne cmúľal pierka. Opatrne som mu urovnala deku a odišla do kuchyne. Za oknami bola nepreniknuteľná tma.
Janka, zase nespíš? ozval sa za mnou hlas môjho manžela Petra.
Opäť to cítim ani neviem vysvetliť, čo sa so mnou deje, zašepkala som smutne.
Veď to môže byť tá povestná popôrodná depresia! zľahčoval situáciu.
Ale veď Filipko má už pol roka, nikdy som to predtým nemala a zrazu?
Vieš, ako to je hormóny, nervy Nezúfaj, všetko bude dobré, objal ma a pritúlila som sa k nemu.
No strachu som sa nezbavila.
O tri týždne neskôr nás zavolala detská lekárka. Filipko mal pol roka a práve sme s ním absolvovali všetky potrebné prehliadky. Vzali nám krv aj ďalšie vzorky. Keď mi volala sestrička, v hlase mala napätie.
Stalo sa niečo? pýtala som sa.
Janka, prosím, kľud, povie vám všetko pani doktorka, dodala ticho.
V čakárni bolo ako vždy plno, ale ja som bola celá bez seba. Keď sme vošli do ambulancie, ruky sa mi triasli.
Sadnite si, pani Mrázová, začala lekárka jemne, potrebujeme ešte zopakovať niektoré vyšetrenia.
Stalo sa niečo? vyriekla som polohlasne. V tej chvíli mi došlo, že to, čo som cítila, sa môže naplniť.
Filipkovi vyšiel veľmi zlý krvný obraz. Leukoocyty sú nezvyčajne vysoké, a aj ďalšie hodnoty sú alarmujúce. Bude potreba zopakovať krv v špecializovanom ústave, vysvetlila.
Kde? ledva som sa spýtala.
Na Klinike detskej onkológie v Bratislave.
Ako som dokráčala domov, už si ani nespomínam. Peter už bol doma, odvolal sa hneď, ako dostal moju správu.
Janka, čo sa deje? pýtal sa.
Slzy mi tiekli po lícach, ale už som ich nevnímala. Posielajú nás na onkológiu, vys-úkla som.
Veď možno je to len preventívne snažil sa ma utešiť.
Ale ja som bola vyčerpaná. Viac som to už cítila… len som nevedela pochopiť, čo je na spadnutie.
Stisla som synčeka v náručí a rozplakala sa ešte viac.
Akútna leukémia, povedal neskôr na oddelení starší lekár, musíme začať liečbu ihneď.
Plakala som. Nedokázala som to pochopiť. Chémiu robili Filipkovi, zatiaľ čo ja som sedela na chodbe pred dverami na JISke.
Choďte domov, pani Mrázová, prehovárala ma nočná sestrička, aj tak vás dnes za malým nepustíme.
Nemôžem. Čo robím doma bez svojho synčeka?
S Petrom sme manželmi už osem rokov. Dlho sme čakali na dieťa. Vyšetrenia nič neukázali, no dieťatko prišlo až v ôsmom roku nášho spoločného života a bol to ten najšťastnejší aj najnapätejší čas. Peter mi všetko nosil, staral sa, nič mi nedovolil zdvihnúť. Posledný mesiac pred pôrodom ma lekárka hospitalizovala pre riziko predčasného pôrodu. Pred pol rokom sa nám narodil náš vytúžený synček. Dali sme mu meno po Petrovom otcovi, ktorý zahynul pri autonehode pred pár rokmi.
Jani, nenazývajte dieťatko menom niekoho, kto zomrel tragicky, radila mi stará mama, keď sa dozvedela naše rozhodnutie.
Babi, to sú len povery, odbila som ju. Bola som šťastná a nechcela som, aby niečo to šťastie kalilo.
Teraz sedím pri postieľke. Filipko schudol, tvárička mala sivý nádych, pod očami tmavé kruhy. Izba bola sterilná a dostať sa k nemu som si musela vybojovať. Primár odmietal riskovať, že niečo prinesiem jeho imunita bola mizerná. No už som viac nevydržala byť bez svojho dieťaťa.
Na druhý deň mi povedal primár: Takéto operácie sa tu nerobia.
Kde? spýtala som sa rozhodne.
V Nemecku. Tam majú najviac skúseností a šancí na záchranu. Lenže je to veľmi drahé.
My tie peniaze nájdeme. Pripravte všetku dokumentáciu.
Dokumenty sme odoslali do jedného nemeckého špecializovaného centra. Odpoveď prišla rýchlo: boli pripravení Filipka operovať, ale suma bola vyše 250 000 eur.
Janka, aj keby sme predali byt a auto, neusporíme ani zďaleka toľko, povedal Peter zdrcene, už som zverejnil výzvu, no to chvíľu potrvá.
Čas máme maximálne dva mesiace! plakala som, musíme niečo vymyslieť.
Na operáciu sme zháňali peniaze všade u našich kolegov, u miestnych dobrovoľníkov, známych, po charitatívnych organizáciách. Niečo nám prisľúbila obec, zvyšok domiestnili dobrovoľníci. Získali sme len niečo cez polovicu. Termín operácie sa blížil a my sme nemohli riskovať ďalšie meškanie.
Janka, vy cestujte, ja budem zháňať ďalšie peniaze, čo pôjde, pošlem vám! Možno príde kupec na byt, presviedčal ma Peter.
Celá dedina nám držala palce, ale takú sumu nikto nevedel vyzbierať.
Po vybavení papierov sme leteli s Filipkom do Nemecka. Peniaze stále chýbali, ale postupné vyšetrenia a príprava na operáciu museli začať. Snažila som sa nepripúšťať myšlienky na zvyšné peniaze, len som dúfala v zázrak. O mesiac mal Filipko rok.
Na izbe vedľa ležala tiež mama so synom, chlapček bol o dva roky starší Miško, s mamičkou Zuzanou boli z blízkeho mesta. im sa peniaze podarilo vyzbierať, ale stav bol horší Miškovi zistili leukémiu neskoro a opakovane museli operáciu odkladať.
Neplač, Janka, ešte budete s Filipkom chodiť po parkoch aj do ZOO my s Miškom sme tam boli minulý rok, toľko sa mu páčili medvede, rozprávala Zuzana. Len vtedy som ešte netušila, že je chorý. Prvýkrát mu krv tiekla z nosa práve v ZOO. Veľmi som sa zľakla A potom stále častejšie. Až potom sme išli k lekárom. Bol to už 3. stupeň. Ako som si len mohla nevšimnúť?!
Zuzka, neplač ešte všetci aj s deťmi do tej ZOO zájdeme, presviedčala som ju, hoci sama som potrebovala utešovať.
Zuzana sa rozplývala v slzách: Všimla som si, že niečo nie je dobre, ale nechcela som veriť. Aj mamka mi hovorila Ale ja som to odmietla, nechcela som si pripustiť nič zlé.
O pár dní sa Miškovi zhoršilo a vzali ho na JIS. Zuzanu k nemu nepustili. Sedela na chodbe a plakala.
Poď si aspoň oddýchnuť, prosila som ju.
Musím tu byť. Miško ma cíti a takto je mu ľahšie, vzpierala sa. Vie, že som nablízku.
Ale medsestra jej musela dať injekciu na ukľudnenie. Už neplakala, len čakala s prázdnym pohľadom a dúfala v zázrak.
Večer mi volal Peter. Hojdala som Filipka v náručí, snažiac sa užiť každú minútu, netušiac koľko ich ešte máme.
Janka, posielam ti asi 100 000 eur. Viac zatiaľ nemám. Byt si už boli pozrieť mladí, ešte sa rozhodujú.
Dobre, šepkala som, a ty
Vtom prerušil ticho zúfalý výkrik z chodby. Telefón mi vypadol z rúk. Filipko sa prebudil a rozplakal. Pohladila som ho, utíšil sa a zaspal. Opatrne som ho polozila do postieľky a vybehla som do chodby. Bohužiaľ, vedela som už, čo sa stalo ale odmietala tomu veriť. Pred dverami detskej JIS kľačala Zuzana a nariekala. Sestričky sa ju snažili utíšiť.
Zuzka, drž sa, objímala som ju v slzách, musíš žiť aj pre Miška.
Načo? Miško zomrel! Ja za to môžem! Ako mám takto žiť?!
Držala som ju, kým jej nedali ďalšiu injekciu. Odprevadila som ju na izbu.
Nech odpočíva, povedal unavene lekár. Bude mať ešte čas na smútok.
Tú noc som oka nezažmúrila. Sedela som pri Filipkovi a hľadela na neho, akoby som si ho chcela nazrieť do zásoby.
Ráno prišla Zuzana. Už neplakala, ale za noc zostarla o desať rokov. V očiach mala len prázdno. Držali sme sa dlho objaté.
Držte sa, Janka, vy ešte máte šancu. Vy ju využite, prosím Ja musím teraz rozlúčiť so synom, postarať sa o pohreb, potom 9 dní, 40 Postavím Miškovi pomník slzami zastierala reč, podala mi zalepenú obálku. Prečítaj potom. Teraz by som to nevyslovila.
Smutok ma premkol ešte viac, keď mi Filipka odviedli na procedúry.
Otvorila som obálku:
Drahá Janka, veľmi by som bola šťastná, keby Filipko žil aj za môjho Miška: nech rastie, ma raduje sa z každého dňa, kopne si do lopty a lyžuje a určite choďte do našej ZOO a pozdravte toho veľkého čierneho medveďa! V obálke nájdeš peniaze na operáciu. Mne už nepomôžu, možno pomôžu vám.
Plakala som. Od šťastia, že máme čím operovať, od žiaľu, že tá cena bola tak vysoká.
Peter, nemusíš predávať byt, hovorila som mu na druhý deň.
Ale peniaze? nerozumel.
Peniaze máme. Všetko bude v poriadku.
Zložil a prvýkrát po dlhej dobe sa mi zazdalo, že sa usmial.
Operáciu Filipka urobili deň po jeho narodeninách. Malý oslávil svoj prvý rôčik. Tak ako Zuzana, trávila som dni pri oddelení JIS. Naša prognóza však bola priaznivá. Po čase som mohla byť so synom, potom sme sa presunuli na izbu. Čakal nás mesačný karanténny režim a ďalšie mesiace liečby, ale boli sme na dobrej ceste.
Filipko sa postupne preberal, začal sa zaujímať o hračky, jedol a usmieval sa. Keď prvýkrát povedal mama, plakali sme spolu.
Medveď, ukazoval malý prstom na veľké čierne zviera za mrežou v ZOO.
Nie medveď, zlatko, medveď!, smiala som sa.
Navštívili sme mestskú zoologickú záhradu, tú istú, kde sa raz Miško radoval z medveďa.
Zdravíme ťa, macko, od Miška! povedala som potichu.
Filipko behal, smial sa, jedol zmrzlinu a vysedel u Petra na ramenách, fascinovaný zvieratami. Z nemocnice ostali len spomienky a len občas v noci prídem k jeho postieľke a počúvam jeho dych.
Obavy ustupujú. Život sa rozprestiera pred nami za seba aj za toho chlapca, ktorý dal tomu môjmu šancu.
