Nech ide sama. Možno ju tam niekto unesie, zamračila sa svokra.
Dusný večer pred dovolenkou mal patriť radostnému očakávaniu a príjemným prípravám, ale u nás doma, v bratislavskom byte, by ste mohli napätie krájať nožom. Uprostred obývačky, teatrálne a rozhodne, stála Emília Tkáčová, moja svokra. V ruke zvierala diaľkový ovládač.
Nedovolím! Vari ste sa načisto zbláznili?! jej hlas, niekdajšej dôstojnej učiteľky dejepisu, znel ako dobre nabrúsený nôž.
Na obrazovke zamrzol záber z akéhosi katastrofického spravodajstva: moderátor na chmúrnom pozadí mapy ukazoval červené šípky a vyťahoval tragické štatistiky.
Katka, ktorá balila kufor s prekvapujúcim kľudom, len vzdychla. Poznala ten scenár naspamäť. Pokúsil som sa zasiahnuť diplomaticky.
Mama, prosím ťa, už dosť! To sú všetko hlúposti! Ideme do normálneho hotela, cez spoľahlivú cestovku…
Hlúposti?! vybuchla Emília, až málem hodila ovládač o stenu. Ty, Miro, si otvor oči! Ona ťa do záhuby zatiahne! V Thajsku… tam je každý druhý díler s orgánmi! Pošlú ťa po pivo do nejakého uličného pajzlu a už ťa neuvidíme. Obličky, pečeň, čo len môžu, vyrežú a odnesú v chladničke! A ju tragicky ukázala na Katku, ju predajú do otroctva alebo do verejného domu! Videla som reportáž, to nie sú žarty!
Katka prestala skladať veci do kufra, pozrela na Emíliu s údivom a zvládla ticho, ktoré by som ja určite neunesol.
Pani Tkáčová, povedala Katka potichu, ale jasne. Vy tomu naozaj veríte? Že každý Thajčan je mafián a doktor na orgány v jednom?
Neposmievať sa! Nemáš argumenty! To sú FAKTY! V telke hovorili! Našu Anču tam vlani skoro ukecali na lacný výlet a aj tej ešte dnes trasie rukou!
Nechápavo som si prešiel rukou po tvári.
Mama, to je televízny obsah pre dôchodcov potrebujú ich vyplašiť, aby to vôbec pozerali! Milióny turistov tam chodia…
A tisícky sa nikdy nevrátia! nenechala sa odbiť Emília. Ty, Katka, už si určite kúpené letenky nespáliš, však?!
Mám ich. A nevrátim ich, povedala Katka pokojne. Dva roky sme šetrili. Čítala som recenzie, diskusie, všetko objednávala cez overenú agentúru. Nechystáme sa blúdiť v noci po uličkách. Čaká nás more, výlety, slnko na thajskej pláži, pad-thai
Tam vás isto niečím otrávia, bohviečo dávajú do tých svojich polievok, zaprskala svokra. Miro, synak, prosím ťa, rozmýšľaj! Nech ide, keď chce jej riziko. Ty ostaneš na Slovensku je bezpečne. Cítim to v kostiach.
Ticho viselo vo vzduchu ťažko ako perina. Potom Katka, ako keby sa v nej niečo zlomilo, povedala to, čo v nej očividne dlho vrelo.
Tak dobre, pani Tkáčová. Máte pravdu, risk je zisk. Poletím sama.
Katka, čo to hovoríš? ostal som v šoku.
Veď si počul mamu. Ona cíti nešťastie. Nemôžem niesť zodpovednosť za tvoje vnútornosti. A už vôbec nie za tvoje otroctvo. Ostaň doma, popíjaj čaj s mamou, sledujte celonočne Správy RTVS. Ja… usmiala sa, ale mrazivo, ja zvládnem to tropické peklo sama.
Emília zostala rozpačito ticho, víťazná, no zaskočená Katkinou nečakanou odvahou.
Správne, sama si si to navarila, zaprskala, už bez elánu.
Snažil som sa Katku presvedčiť ešte celú noc, ale bola neoblomná. Ležali sme chrbtom k sebe, bez slova.
Nevymyslíš si to ešte? spýtal som sa šeptom.
Nie, zaznelo neúprosne.
*****
Lietadlo pristálo v Bangkoku, teplo a vlhkosť Katku objala ako perina.
Strach? Nie, len únava a silná chuť po dobrodružstve. Prvé dni chodila po živých, usmiatych uliciach, obdivovala chrámy a vychutnávala neznámu pouličnú kuchyňu.
Nikto sa ju nepokúsil okradnúť, nieto ešte uniesť. Predavači na trhoch sa usmievali a zjednávali ceny o pár bahtov.
Do skupinového chatu mne a Emílii poslala fotku: Katka s ovocným drinkom pri tyrkysovom mori a vtipný popis: Orgány zachované, zatiaľ mi nikto prácu v bordeli nenabídol. Ozvem sa!
Poslal som jej srdiečka. Emília všetko čítala, ale neodpovedala.
Potom Katka vycestovala do Čiang Mai. Bývala v malom rodinnom penzióne, kde jej stará thajská domáca Pranom ukázala tajomstvá pravého pad-thai.
Pranom, s jednoduchou angličtinou, mala prekvapujúco podobný charakter ako Emília. Rovnako sa bála o svoju dcéru v Soule.
Je tam sama, je tam zima, ľudia sa neusmievajú, jedlo je zvláštne, sťažovala sa Pranom a miešala rezance. Po telke hovorili, že tam je radiácia a všetci sú zlí!
Katka ju počúvala, potom jej rozosmiala. Smiala sa tak, že jej tiekli slzy po lícach.
Pranom nechápavo hľadela, no Katka jej prostredníctvom gest, mobilom a jednoduchých slov rozprávala o Emílii, televízore, o orgánoch a otrokárstve.
Pranom vybuchla smiechom, až jej klobúčik padol do tváre.
Tie naše mamy! zvolala. Všade rovnaké! Bojíme sa toho, čo nepoznáme. V thajskej telke sú tie isté hlúposti!
Radostný večer pod hviezdami na verande, a Katka prvýkrát volala domov Emílii priamo, cez video.
Emília sa objavila na displeji unavená, trochu namrzená.
Tak čo, žiješ? bez okolkov sa spýtala.
Som celá, pani Tkáčová. Ukážem, len chvíľu…
Katka otočila mobil, na verande prišla Pranom s čajom a ovocím, žiarivo sa usmiala na nekompromisnú svokru na obrazovke.
Dobrý deň! Vaša nevesta je šikovná! Variť vie! Nebojte, postrážim ju. Žiadne otroctvo! a priateľsky Katku objala.
Emília mlčala. Raz pozrela na Pranom, potom na Katku, potom späť.
…A tie orgány? vyhŕkla napokon, omnoho tichšie.
Všetko mám, pani Tkáčová. A ešte mi aj apetít narástol. Tu sú ľudia ústretoví a krajina krásna. Pranom sa bojí o dcéru v Kórei, lebo v telke hovorili, že tam všetci trpia
Dlhé ticho.
Daj mi tú… Pranom, vraj nečakane.
Katka jej podala mobil. Dve ženy, rozdelené tisíckami kilometrov a kultúrnymi priepasťami, spolu rozprávali asi desať minút.
Nerozumeli si slovám, rozumeli si očami. Pranom prikyvovala, Emília sa sprvu mračila, neskôr jej tvár povolila. Na konci sa snažila usmiať nemotorne, ale už bez strachu.
Po skončení hovoru mi prišla správa: Mama práve vypla telku. Vraj má dosť paniky a kedy sa Katka vráti.
Katka neodpovedala hneď. Pozerala chvíľu na hviezdy nad Čiang Maiom. Potom tam urobila fotku s Pranom v objatí a širokým úsmevom. Vložila do chatu s popisom: Našla som spojenkynu. Zajtra idem na paragliding. P.S. Obličky stále ok, posielam pusu.
Spiatočný let bol rýchly a príjemný. Pri východe z letiskovej haly ma čakala Katka a o kúsok ďalej stála Emília s kyticou rozkošných farebných astrí.
Nepriskočila pre objatie, no tentoraz nezvyšovala hlas. Odtiahla si šálik a elegantne podala kvety.
Tak čo, v poriadku?
Evidentne, a bez nových majiteľov.
No, dobre teda, zafrflala a mávla rukou. Potom mi porozprávaš Ako sa má tvoja Pranom?
Po ceste domov Katka rozprávala o chrámoch, výnimočných jedlách, stretnutiach a vtipných zážitkoch.
Emília počúvala, občas sa spýtala niečo cez nos. Televízor zostal vypnutý.
Na tmavom skle sa odrážali traja ľudia: muž objímajúci ženu a svokra, ktorá konečne svet videla nie cez fiktívne televízne senzačky, ale cez oči tej, čo prežila peklo” a vrátila sa domov nielen v jednom kuse, ale aj šťastná.
Večer pri čaji Emília nesmelo, akoby testovala reakciu, nadhodila:
Budúci rok… keby ste chceli… možno by som aj ja s vami? Len nie niekde, kde sú kanibali…
S Katkou sme si vymenili spiklenecký pohľad a usmiali sa. Bolo zvláštne, že Emília náhle zahliadla svet inými očami.
O pár dní však prišla na návštevu rozčervenaná a rozčúlená:
Ja predsa nikam nejdem! Katke len šťastie prialo! Predvčerom som v správach videla, ako zachraňovali ľudí z únosu. Nechcem to zažiť!
Ako myslíte, Katka pokrčila plecami.
Miro, aj ty by si mohol cestovať po Slovensku. Máme tu krásne kúpele aj hory, vyhlásila významne Emília.
Len som zakrútil hlavou a nehádam sa už s mamou. Sám som pochopil, že niektoré obavy môže rozptýliť len vlastná skúsenosť a že niekedy musí človek jednoducho prestať pozerať večerné správy, aby mohol žiť.
Dnes viem, že svet nie je taký nebezpečný, ako ho namaľuje televízia. Vystrašené matky sa nájdu všade v Bratislave aj v Bangkoku. Ale odvaha vyraziť, úprimnosť a šteklivá dávka humoru prekonajú každú domnienku a otvoria cestu nielen do cudziny, ale aj medzi ľuďmi, ktorí sa dokážu pochopiť cez kultúrne aj generačné hranice.
