Mačka mlčky pozorovala Ninu. Nadýchla sa, sklopila oči a natiahla ruku, dúfajúc, že rukávy jej koženej bundy ochránia jej ruky pred pazúrmi huňatého, lístka nemajúceho spoločníka…
Služba sa končila a Nina sa vybrala na koniec autobusu, pričom pozorne nakúkala pod každé sedadlo.
Autobus bol pre ňu ako druhý domov a doma mala Nina vždy poriadok. Možno preto, že tam nemal kto bordel robiť?
Ninuška, už by si si mala nájsť chlapa vravievali jej dispečerky pri káve. Veď už ťaháš na tridsať a stále sama. A tá tvoja robota, no, to by ani chlap nevydržal, s akými ťažkými pasažiermi sa stretávaš.
Ja mám na normálnych ľudí šťastie odvetila pokojne Nina. A práca ma baví. Chlap nie je ani mačka, ani pes, aby som ho musela chovať!
Tety si vymenili pohľady. Vedeli, že s mužom je oveľa viac lapálií ako s chlpatým domácim miláčikom.
Tak si aspoň mačku zadováž, aspoň nebudeš sama, radili napokon.
Nina si len povzdychla:
Zatiaľ sa so mnou žiadna mačka nebýva, usmiala sa na dobrosrdečné tety, zapla si slúchadlá a vyrazila domov. Tam si pustila rádio, pripravila rýchlu večeru, chvíľu čítala a išla spať…
Dni jej splývali a víkendov sa bála vtedy mala až priveľa voľného času. Cez voľné dni vyrážala na autobusy ako obyčajná cestujúca akoby mohla niekam uniknúť do lepšieho a krajšieho života
Tento deň nebol iný. Po zmene si Nina brala vedro a handru a vydala sa čistiť autobus.
Keď nazrela pod posledné sedadlo, prudko ustúpila: dve žiarivé oči na ňu číhali z tieňa.
Ejha, kto si ty? Mačky, maca, maca! Ako si sa tam dostal? prikrčila sa Nina. Stratil si sa?
Mačka na ňu nehybne hľadela.
Povzdychnúc si, dodala si odvahu a načiahla sa, dúfajúc, že rukávy aspoň trochu ustoja útok neznámej srsťatej guľky.
Mačka jej dovolila ho vytiahnuť spod sedadla, a keď ho držala v náručí, mohla si ho lepšie obzrieť.
Bol nádherný.
Plemená moc neriešila, ale zvláštna vyháňaná papuľa a hustá srsť napovedali, že ide o perzského. Na krku sa ligotal obojok s príveskom.
Merlin, prečítala Nina, obracajúc ho v rukách. Či ten čarodejník? Veľký mág?
Mačka zívala, akoby vôbec nič nevyvracala.
A čo s vami teraz, Vaše mágstvo? Kde hľadať pána? rozhodla sa byť k nemu úctivá.
Kocúr na ňu pozrel a opäť zívol, že čo by ona mala vedieť, a inak aj niečo pod zub by nebolo na škodu!
Nina pochopila, že má len dve možnosti. No ktorú ľudskosť by mala, keby nechala tuláka von na ulici?
Takto, rozhodne, dnes prespíš u mňa, ráno vytlačím inzerát s tvojou fotkou. Určite ťa niekto hľadá!
Kocúr nemal protesty. Len čo však Nina vykročila k východu, začal sa mykať, až napokon zoskočil dolu a vrátil sa pod sedadlo prišiel s niečím v zuboch.
Čo to máš? prekvapene sa zohla Nina.
Kocúr jej pustil do dlane stierací žreb.
No toto! rozmýšľala nahlas. Tvoj pán stratil teba aj tento žreb?
Mačka na ňu pozrela a akoby žiadala nečakaj, poďme už domov.
Nina šla a v hlave jej vŕtalo: má o tom žrebe napísať v inzeráte? Čo ak sa niekto len na oko prihlási za majiteľa, len aby získal žreb?
Musí byť múdrejšia! A medzitým zabudnúť pripraviť pre hosťa niečo pod zub.
Čo by si dal? pýtala sa ho, rozpačito stojac pred regálmi s krmivom.
Merlin očami prešiel balením, potom jedným mávol labkou. Nina mu priblížila sáčok vzal ho do zubov.
Tak toto chceš, hej?
Merlin nenamietal.
Ty si ale múdry kocúr! pochválila ho Nina.
Kocúr zamňaukal, akoby si chválu viac ako zaslúžil.
Okrem toho nakúpila aj pre seba a putovali domov…
Uveleb sa! povedala, kladúc ho na zem.
Merlin ihneď podnikol inspekciu bytu. Nina zatiaľ zamierila do kuchyne riad pre mačky nebolo, tak obetovala dve mištičky na vodu a jedlo.
Po jeho večeri ho vyfotila a inzerát vytlačila. Ani slovo o mene, ani slovo o žrebe tam nebolo.
Potom Merlinovi ukázala výsledok.
Pozri, aký si fešák! chválila ho. Zajtra ho vyvesím v autobuse, možno sa pán nájde! Ach!
Stuhla veď zajtra má opäť smenu, kam s kocúrom?!
Vziať ho do práce? Nemožné, rozptyľoval by ju. Nechať ho samého? Aj taký je už dosť vystresovaný!
Vtedy si spomenula na suseda Borisa z vedľajších dverí. Pracuje z domu, nepotrebuje chodiť na smeny. Notebook s internetom mu stačí.
Občas sa míňali na chodbe, najmä keď Borisovi došlo jedlo. Bol vysoký, trochu roztržitý, v okuliaroch.
Vždy si zakývali a išli každý svojou cestou. Ale Boris by mohol dozerať na kocúra.
S odvahou v srdci išla Nina zaklopať. Otvoril Boris, rozstrapatený a v teplákoch. Pozrel na Ninu a ona mu vysvetlila svoje prosby vehementne, úprimne. Boris len prikývol a vzal si náhradný kľúč.
Ninu trochu bodlo pri srdci, že sused si ju skoro ani nevšimol. S povzdychom sa vrátila domov.
Maca, maca! Merlin, kde si?
Kocúr čakal pri balkónových dverách, pohľadom žiadal cestu von.
Nina váhala, no rozhodla sa, že taký inteligentný tvor neskočí z ôsmeho poschodia. Otvorila, a vyšli spolu na balkón.
Merlin ľahko vyskočil na zábradlie, Nina takmer vykríkla a náhlila sa za ním, aby ho chránila.
Kocúr ju pohladil očami, dôstojne, pobavene. Potom vyvrátil hlavu k nebu. Nina ho pohladila po srsti, pozrela hore… Na nebo posiate hviezdami.
Nebo na nich hľadelo tisíckami ligotavých očí. A keď jedna hviezda padla, Nina si niečo rýchlo želala…
Zaspala, sotva si ľahla, kocúr jej pri hlave tícho priasol uspávanku.
Ráno rýchlo dala Borisovi posledné inštrukcie a utekala do práce.
Celý deň jazdila s inzerátom po Bratislave, no nik sa po kocúrovi neozval.
A Ninu hneď bodlo pri srdci zahanbenie no cítila aj radosť. Domov sa ponáhľala, akoby mala krídla.
Byt voňal kávou. Pravou. Vždy pila len rozpustnú, toto bola iná liga.
Trochu som tu gazdoval, priznal Boris. Nič v zlom, ale tá tvoja káva je slabota. Dal som svoju, vyskúšaš?
Jasné! natešene prikývla Nina. A kde je Merlin?
Kocúr sa objavil v chodbe, výzor mal spokojný. Prisadol k Nine, labkou ju pohladil po nohe.
Tvoj Merlin je v pohode, Boris si kľakol, aby ho pohladil. Vieš, dávno som si takto neoddýchol. Chystal som sa pracovať, no nakoniec som zase začal písať príbehy. Dokonca aj rozprávku o kocúrovi som zložil.
Ukážeš mi? opýtala sa so záujmom.
Ale je to kravina, Boris váhal, no bolo vidno, že by sa rád pochválil.
Ja milujem rozprávky! Alebo fantasy, to je skoro to isté! uistila ho Nina.
Boris nakoniec podľahol a ukázal svoje dielo.
Potom pri dobrej káve spoločne čítali príbeh, kým Merlin sedel vedľa nich a pozoroval ich láskavými očami, akoby boli jeho mačatá.
Rozprávka sa Nine páčila. Keď Boris odišiel, prišlo jej trochu ľúto, ale nezostala celkom sama veď bol tu Merlin.
Zrazu zvonček. Merlin sa vzpriamil a šiel dôstojne ku dverám. Nina sa spýtala:
Kto je tam?
Ohľadom inzerátu, ozvalo sa spoza dverí.
Zamrzla. Prvá myšlienka bola neotvárať. No otvorila. Na prahu stál vysoký starý pán v dlhom čiernom kabáte. Usmieval sa.
Dievčatko, nebuďte vystrašená. Prišiel som po kocúra. Aby ste nepochybovali volá sa Merlin. Á, už aj ide.
Kocúr vystrelil k nemu do náručia. Neboli o tom pochybnosti.
Poďte ďalej, ticho povedala Nina.
Zrazu mala chuť plakať. Ako sa vie človek na mačku naviazať za jediný deň…
Starý pán vošiel, očami sa stretol s kocúrom, akoby hovorili potichu bez slov.
Ponúknite mi kávu, požiadal.
Nina uvarila ešte jednu šálku, našťastie Boris nechal dobrú zásobu.
Celý čas sa starý muž a kocúr dívali jeden na druhého.
Okrem kocúra ste nič ďalšie nenašli? prerušil ticho pán.
Tvár Niny očervenela. Žreb mu ponúkla, no on rukou pohyb odmietol.
To je pre vás, povedal s úsmevom.
Ale veď je váš! namietala.
No našli ste to vy, a Merlin nemá nič proti, znova sa usmial.
A čo ak je výherný? zneistela.
Budete sa aj v živote vzdať šťastia len preto, že by ste “nemali”? spýtal sa.
Nina sklopila zrak. Veď presne toto si želala, keď padala hviezda…
Doprajte šťastiu priestor, slečna, povedal starý muž. A nebojte sa určite sa ešte stretneme. Keď sa vrátite…
“Keď sa vrátim odkiaľ?” chcela sa opýtať, ale starý už zatváral dvere.
Kľúč sa sám otočil v zámku a Nina pocítila, že upadá do spánku… Snívalo sa jej o Borisovej rozprávke:
O mocnom čarodejníkovi, ktorý celkom nezistil, ako urobiť šťastných iných tak bol premenený na kocúra. Mal takto žiť, kým kúzlo nezmizne…
Ráno opäť zamierila do práce ale dnes akoby svietilo slnko jasnejšie, pasažieri sa usmievali a autobus utekal ulicou veselšie.
A áno, skúsila overiť žreb a nebola veľmi prekvapená vyhrala pobyt pri mori! Viac ju však ohromilo, že šéf ju pustil so slovami:
Oddýchni si, Ninuška! Chlapi ťa zastúpia, len si oddýchni!
Potom prišlo more, hviezdy a pocit novej slobody.
Domov sa vracala šťastná, s mušľami a s morom, ktoré jej žblnkotalo v duši.
Kým odomykala dvere, vyšiel Boris. Vysoký, trochu roztržitý, s vlasmi do strán.
Včera ťa tu hľadali povedal. A žiadali… trochu sa na ňu zadíval, si iná. A nádherná.
Vďaka… A čo chceli?
Boris tresol čelom a vbehol domov. Vrátil sa so sivým huňatým mačiatkom, ktoré malo veľmi známy pohľad.
Taký, aký majú všetci perzskí kocúri trochu pyšný.
Vraj je to syn tvojho kocúra… Teda kocúra, ktorého si našla. Volá sa Artúr.
Starý pán povedal, že Merlin mu verí len teba, respektíve vás dvoch, odkašľal si.
Ako to myslíš? pocítila divné búšenie srdca.
Môžu ho zveriť len nám, priznal Boris.
Mňau! ozvalo sa mačiatko a vyšplhalo sa na jej ruku.
Nina natiahla dlaň a stretla druhú Borisovu.
A svet bol zrazu láskavejší, teplejší a šťastnejšíZa oknom sa rozlialo jarné svetlo, akoby niekto roztrúsil kúzlo do obyčajného rána.
Boris sa usmial, stále trochu zmätene, a pohlížal na Nininu ruku s mačiatkom, v ktorej sa tak prirodzene stretla jeho dlaň.
Asi máme spoločného opatrovníka, šepol.
Nina sa zasmiala. Artúr zavrnel, pohodlnejšie sa usadil v jej náručí a pozrel na nich roztiahnutými zreničkami ako by už dávno všetko vedel.
Chvíľu tam len tak stáli, ticho a spolu. Vo chvíľach, keď sa splní niečo nevyslovené, netreba veľké slová.
Nina pohladila Artúra po huňatom krku a zachytila Borisov pohľad. V jeho očiach bolo to isté svetlo, aké predtým vídavala len v noci na balkóne v tom tichom, hviezdnom priestore medzi prianím a nádejou.
Niekde v diaľke, možno iba v ich predstavách, elegantný perzský kocúr pozoroval ich kroky. Odkýval hlavou, s pokojným prianím šťastia.
Nina zavrela dvere, tentoraz ich však nezamkla niektoré návraty predsa treba nechať otvorené.
A keď sa v obývačke rozhostil smiech, tiché tlmené pradenie a vôňa dobrej kávy, Nina vedela, že domov je aj tam, kde neočakávane príde čarovný hosť, ktorý zanechá kúsok mágie a potom niečo veľmi dôležité: odvahu na nové začiatky.
