Maminka

Mamička

Hej, ty, fúzač! Čí si? zastala Magdaléna, keď zbadala veľkého ryšavého kocúra sedieť pri jej dverách.

Kocúr pochopiteľne neodpovedal. Ani sa len neobzrel, nepohol sa, len jeho roztrhnuté ucho sa trochu zachvelo akoby hovoril: No, počujem ťa! Ale odpovedať nebudem, prepáč!

No tak dobre! našuchorila sa Magdaléna, nahmatala v kabelke kľúče.

Kocúr sa na rohožke trochu posunul, pochopil, čo robí, ale neodišiel. Sledujúc Magdalénu, ako bojuje s kľúčmi, zostával trpezlivo sedieť a čakať.

Byt si s manželom Jurajom kúpili len pred pár mesiacmi. Malý dvojizbový v jednej bratislavskej tehlovej bytovke, ale pre nich to bola výhra. Kto vie, čo je spokojnosť so starým panelákom, môže si myslieť, že treba chcieť viac. No Magdaléna s Jurajom by sa na takých ľudí len zasmiali pred polrokom ani nesnívali, že niečo vlastné vôbec budú mať. Delili sa o izbu u starého otca v spoločnom byte a boli radi, že si môžu žiť po svojom.

Magdalénka, len sa mi so susedmi nehádaj! poznámala Jurajova mama pani Tamara pri umývaní ich izby pred svadbou. Sú to dobrí ľudia. Hoci radi popíjajú.

Tak akí sú potom dobrí? uškrnula sa Magdaléna, vyžmýkala handru a odsunula si z tváre neposlušné pramene vlasov.

Jej husté gaštanové kučery rozplývali Juraja radosťou, ale pri upratovaní boli na nevydržanie. Nech robila čo chcela, vlny vytŕčali spod sponiek, krútili sa okolo čela ako bláznivá púpava.

Ťažko to vysvetliť, krútila hlavou Tamara. Život ich skúšal, nie každý si vie rady dať.

Tomu Magdaléna rozumela. Ako sirota, ktorú v osemnástich poslali z pestúnskej rodiny preč, poznala, čo je to zabudnúť na zodpovednosť za druhých a ľutovať len seba.

Mamu stratila, keď ledva tri roky mala. Ponechala ju na stanici s lístkom vo vrecku bundy a jednouhubým plyšovým zajacom v náručí. Magdaléna poslušne sedela na lavici v čakárni, ako jej mama prikázala, a ticho kvílila, držala si svojho ucháňa Števka. Veľmi musela na WC, ale vedela, že ak sa pohne, mama ju bude strašne hrešiť, možno i udrie. Sedela, vrtela sa a hľadala mamu pohľadom.

No mama sa už nikdy nevrátila. Zato prišiel vysoký policajt v uniforme. Niečo sa pýtal, Magdaléna len zúfalo krútila hlavou. Na plač už nemala síl, bola jej zima, bola hladná, bola mokrá a dlhé otázky a volanie policajta vôbec nechápala. Len keď ťukol na ucho jej zajačika: Ako sa volá táto ušatá potvora? Magdaléna pošepkala: Števko

Muž jej pohladil plyšáka aj ju po hlave. A mamka dávno odišla? Vtedy sa už Magdaléna rozplakala nahlas. Aj policajt bol z toho vyvedený, volal kolegyňu vysielačkou a ľudia okolo, čo čakali na vlaky, až vtedy začali chápať, že to dieťa tam samé sedí celé hodiny no nikoho to dovtedy netrápilo.

Prečo mama zmizla, Magdaléna pochopila až po rokoch. Raz sa v škole, krátko pred maturitou, objavila zvláštna žena: Dcérka, našla som ťa! Obojmí mamku, tak mi bolo clivo! Magdaléna už žila v pestúnskej rodine siedmich detí, kde o všetkých bolo postarané, no nikdy neprejavili žiadne city len povinnosť, starostlivosť, nič viac. Všetky pestúnske deti vedeli, že v osemnástich musia uvoľniť miesto ďalším.

Aj keď jej pestúnska rodina teplo a lásku za nepotrebné považovala, Magdaléna sa k tej žene nevrhla. Hoci srdce ju trhalo túžbou zažiť objatie, ktoré poznala len zo snov o tichých nociach, keď zpod vankúša vyhrabala ošúchaného Števka Správne to nie je, keď je dieťaťu jediným príbuzným plyšový zajko

Samozrejme, Magdaléna snívala o mame. O dni, keď ju nájde, vezme, domov odvedie a bude bude ju ľúbiť. Presne ako videla u druhých.

Ale keď konečne prišla, zavolala ju k sebe, Magdaléna jej slzám neuverila. Veľa ľudí jej vravelo, že si nemôže pamätať stanicu a mokrú lavicu, vraj bola malá. Prestala už dospelým odporovať nuž dobre, čo chcú, to nech majú. Ale pocity jej zostali, v celej svojej sile, v zážitkoch, ktoré neutíchli. Cítila každú stránku tej spomienky stanicu, ľudí, ten strach a vedela: mama ju tam nechala.

Zasiahla jej sestra zo školy, Natália, ktorá bola v Magdaléninom ročníku a vždy vedela, kedy zasiahnuť. Keď sa Magdaléna od tej cudzej ženy odtiahla, postavila sa pred ňu.

Magda, to kto je? Natália stála pred Magdalénou ako múr.

Neviem Magdaléna mala pocit, že svet sa jej krúti pod nohami.

Pani, pomýlili ste sa! Poodstúpte! Toto je moja sestra a vás nepoznáme! chytila Magdalénu za ruku a ťahala ju preč. Poviem to doma! Nechajte nás!

Medzi Magdalénou a Natáliou síce nikdy nevládlo výnimočné sesterské priateľstvo, ale v tej chvíli jej Magdaléna vďačne zovrela ruku. Takto prišli aj domov spolu, držiac sa za ruky. Na maminu otázku len synchrónne mykli plecami: Čože?

A od toho dňa už boli sestry. Natália síce nemala matku alkoholickú, ale aj ju otec opustil a tiež túžila mať aspoň niekoho svojho, hoc aj nie pokrvného.

S matkou sa Magdaléna predsa len ešte raz stretla. Chodila každý deň pred školu, sprvoti volala, potom už len prosila: Porozprávaj sa so mnou, dcérka To oslovenie Magdalénu dráždilo, ale Natália nad tým len mávla rukou: Len nech si vraví To sú iba slová.

Tá presvedčila Magdalénu, aby sa s matkou konečne rozprávala. Nič nestratíš. Aspoň sa dozvieš, prečo ťa nechala. Potom už nebudeš mať tie pocity viny.

Odkiaľ vieš, že si tak myslím?! prekvapene sa Magdaléna nadýchla.

Nuž, to nie je žiadna hádanka. smutne sa usmiala Natália. Všetci si to myslíme. Že sme boli niečím zlí, keď nás nechali

Aj ty si to myslíš?

Aj ja

Nikdy si to nehovorila

Ani ty. O takých veciach sa mlčí, Magda. Mlčí a plače. Ja plačem. Ale už prestanem. Treba dospieť.

Rozhovor s matkou Magdaléne život nijak vážne nezmenil.

Ty si ma nechala.

Odpusť mi, prosím!

Takto ma neoslovuj. Lezie mi to na nervy!

Dobre, nebudem. Nehnevaš sa, áno?

Prečo si to urobila?

Bola som na dne. Žiadna podpora, žiadna pomoc. Otec ťa vyhodil.

Prečo?

Povedala som mu, že nie si jeho.

Bola to pravda?

Nie.

A načo si to povedala?

Nahnevala som sa. Stále sme sa hádali. Boli sme mladí a hlúpi. Rozišli sme sa

A potom?

Povyhrážala som sa s mamou, že odídem. Ale kam s dieťaťom? Tak som ťa nechala. Vedela som, že sa o teba postarajú. Napísala som lístok, že sa vrátim

Myslela si, že papier stačí? Čo si to za človeka?!

Som vinná! Viem Ak mi dáš šancu to napraviť

Čo chceš naprávať? Roky mi vrátiť nevieš! Prepáč, ale nechcem ťa viac vidieť! Nechoď za mnou!

Ty mi nikdy neodpustíš?

Neviem. Aj keby hej, nezabudnem! Rozumieš? To sa nedá!

Ale čo máš čo zabudnúť, keď si bola maličká! Nemôžeš si nič pamätať!

Po týchto slovách Magdaléna len vstala a odišla. V tej chvíli sa rozhodla, že už nik nechá za ňu rozhodnúť, čo smie a čo nie.

Natália to pochopila správne.

Je to tvoja vec. Ak si myslíš, že je to správne, neľutuj! Zabudni a choď ďalej!

Natália, ty si taká múdra

Ešte nie som. Ale raz budem. Chcem sa tomu naučiť!

Čím by si chcela byť?

Psychologičkou. Možno potom zistím, ako žiť správne.

Koľko sa potom ešte nasmiali O pár rokov, keď už bola Natália vydatá a mala dcérku, povedala Magdaléne:

To sú kecy! Nikto nevie, čo je správne. Ani ja, ani ty, ani nikto iný.

A teda ako žiť, Natália?

Ako? Veselo, tak, aby si všetkým svojim blízkym dopriala, aby im bolo dobre, a aby cudzím nebolo treba závidieť tvoju domácnosť v telke.

Ty to zvládaš.

Snažím sa! zasmiala sa, keď prebaľovala dcérku.

Keď Magdaléna sledovala Natáliu, pomaly sa učila byť tolerantnejšia aj k svojim životným trápeniam.

Veď aká-taká izba v spoločnom byte je v centre a blízko práce. Malá oprava, vlastnými rukami, a život bol skoro ako v bavlnke! Aj svokra mala pravdu susedia boli celkom slušní ľudia. O dcéru prišli, popíjali, neviedli návštevy a nikoho neobťažovali. Aj súcit treba vedieť prejaviť.

Naučila sa tomu vďačiť najmä vďaka svokre a starému otcovi.

Tamara bola čiperná a tvrdohlavá, ale láskavá žena. Vedela prijímať, niekedy až príliš to bola podľa Natálie odvaha: prijať Magdalénu ako vlastnú.

Hlavne si nič neidealizuj, Magda. varovala Natália, keď balila Magdalénu na prvé stretnutie s Jurajovou rodinou. Pre nich nie si žiadna hviezda. Si sirota, bez majetku. Byt si nakoniec ani nedostala.

Dostala som sa aspoň do poradia!

A svoje číslo poznáš? Aj tak naň nespoliehaj! Kým sa dočkáš bytu, prejde aj tri žitné desaťročia! Nespoliehaj sa na nikoho len na seba. Ani svokre nevrav, že máš niečo sľúbené. Nepotrebujete ilúzie.

Prečo?

Keď budeš niečo mať, môžeš sa pochváliť.

Už chápem

A ešte Nečakaj od Jurajovej matky nič a neútoč hneď.

Myslíš si, že som hlúpa?

Nie. Ale rýchlo človeka neodkryješ. Daj jej čas a sama jej ukáž, kto si. Iba preto, že si Jurajova voľba, nie je povinná ťa akceptovať.

To Magdaléna vedela aj sama.

Zo začiatku jej Tamara celkom po vôli nebola. Všetko bolo na nej príliš. Hlas, postava, neúnavná pomoc rodine. Na pevnú ruku nebola zvyknutá. Starostlivosť od Juraja brala ako samozrejmosť vo veľmi obmedzenej miere, na Tamaru bola zo začiatku podozrievavá.

Magdaléna, už by som rada nový kabát. Pomôžeš mi? Choď so mnou po obchodoch. Juraj je chlap, nerád nakupuje. Ale ja potrebujem čas, výber. Pomôžeš?

Magdaléna neochotne súhlasila, ale zakaždým končili s kopou tašiek. Nakoniec však väčšina vecí patrila Magdaléne.

Nová bunda, čižmy, kabelka Tamara to vždy spravila akosi nenápadne. Pozrela na Magdalénu, usmiala sa, vtiahla ju do obchodu: Páči sa ti to? Krásna kabelka! Mne už nepristane, ale tebe sa hodí! argumentovala.

Magdaléna prijímala darčeky s rozpakmi, s istým odstupom, ale bola vďačná.

Tamara bola naozaj podivuhodná žena.

Čo bola Magdaléna pre ňu? Snažila sa ju chrániť, ale neočakávala hneď blízky vzťah.

Tamara to časom pochopila a nenaliehala. Aj Magdalénina túžba žiť oddelene našla pochopenie.

Dedko už potrebuje viac starostlivosti. Juraj, budete si musieť vymeniť izby.

Mama, a kde budeme my?

Pôjdete do dedkovej. Mladí by mali byť sami a dedko zas blízko nás.

Správne, prikyvoval starý otec a usmieval sa cez husté fúzy.

Slnko, čas ísť do parku! zobúdzal každej soboty svoju dcéru.

Potom sa spoločne prešli a dedko jej pripomínal, že mladí musia svoje životné ranky nabrať sami, kým nepotrebujú pomoc, netreba sa miešať.

Ale Magda prišla takmer bosá. Ako jej mám nepomáhať? hovorila Tamara otcovi.

Pomóc, dcéra, keď si to myslíš. Ale opatrne. Je hrdá. Nech ťa neprekvapí.

Tamara si otcove rady vzala k srdcu. K deťom chodila na návštevu len keď volali, neradila proti vôli, sama si pripomínala, že ani ona nebola mladá vôbec rozumná.

Bola rada, že vôbec bola matkou. Keď Juraja a svoju mamu stratila, sľubovala si, že jej syn musí cítiť, že ho niekto miluje.

Ty chceš, Juraj, aby bola láska, povedala mu raz.

Chcem, aby ma mali radi tak, ako si mala otca ty. Chcem žiť z lásky, nie z povinnosti.

Uvidíš, ešte to príde. Stretnete dobré dievča a bude to.

Možno preto, keď si Juraj Magdalénu priviedol, Tamara nevyzvedala, nekladla odpor. Ak je to Jurajova voľba, treba si zvyknúť.

S Magdalénou to však šlo ľahko. Jej ostrosť postupne mizla a Tamara sa stávala nie prekážkou, ale priateľkou.

Keď prišla reč na predaj dedkovej izby, Magdalénu to najprv zarmútilo.

Ty sa bojíš, že zostanete bez strechy? čítal jej dedko z očí.

Nie. Vymyslíme niečo. Prenajmeme si izbu, alebo lacný byt. Juraj len teraz zmenil prácu, ja tiež zarábam len na jednu izbu. Ale máme cieľ, pomaly si sporíme, aspoň trochu. Natália vraví, že aj drobné ušetria budúcnosť. Asi má pravdu! Raz si splníme sen.

Ste šikovní, že tak rozmýšľate, dedko sa láskavo usmial.

Povedala som niečo zlé?

Dedko len poklepal jej líce a zavolal ju pripraviť čaj.

Poď, vypijeme, predsa už inú radosť nemám, len čety a čajíčky. Nevzdychá ti kvôli mne Tamarka?

Kdeže, nikdy mi neublížila!

Len som ťa chcel rozhýbať. Pozri, až si sčervenela! Upokoj sa.

Prečo to robíte?

Tak čo? Však je ti svokra.

A čo má byť?

No jakže čo? Veď ľudia vravia, že svokra býva zlá k neveste. Čo, neskúsila ťa?

Neviem, možno niekoho áno, ale mňa nie! Vy to viete najlepšie!

Viem, viem. Aj to, že ťa Tamarka má za dcéru. Nezazlievaj jej to. Dovoľ, nech si ťa pustí bližšie. Je dobrá.

Netreba ma ľutovať. Ja už ľutujem koho chcem ja!

No dobre. Ale načo nechceš, aby ťa ľutovali?

Nemám to rada!

No keď je to tak, tak už k vám neprídem!

Prečo? až čajník v Magdaléninej ruke poskočil.

Myslel som, že ma ľutuješ. A mne sa u vás páči! No keď je to zlé, tak radšej neprídem.

Nechápem veď ľútosť je zlá!

Záleží, čo tým myslíš. Kedysi na Slovensku ľudia vraveli žialiť to znamenalo aj ľúbiť, aj cítiť. Keď je niekto chorý, potrebuje lásku s bozkom pod mesiacom? Nie, chce, aby ho pohladili, polutovali.

Asi máte pravdu.

A keď niekomu duša bolí, čo treba?

Poľutovať?

Tak, správne! Ale s mierou. Aj ľútosť má hranice.

Napríklad keď je muž opilec a manželka ho ľutuje roky, nič nedosiahne. Alebo keď dieťa robí neplechu a rodič nekarhá Raz, druhý a potom je hotovo. Poľutovať treba rozumne.

Aj vás ľutujem

Viem, a vážim si to! Lebo nie som ti ľahostajný.

To nie ste!

Aj ja teba ľutujem!

Ďakujem A koho vlastne treba ľutovať?

Tých, na ktorých ti záleží. Rodinu, deti, mužov aj zvieratá. Ale opäť rozumne. Pomôcť kocúrovi šunkou pred obchodom nestačí, ten je dnes sýty, ale zajtra opäť hladný. Ak už ľutuješ, tak vytvor domov. Aj len jednému a uvidíš, odmení sa ti to.

Prečo?

Lebo keď na správnom mieste niečo dáš, niečo sa vráti.

Táto debata Magdaléne znela v hlave práve teraz. Kocúr, čo ju čakal pri prahu bytu, ktorý si vďaka dedkovi a Tamare kúpili, tiež čakal, aby ho niekto poľutoval. Od Magdalény sa dal pohladkať, no pozvanie vojsť prijal zvláštne s rozbehom vyletel po schodoch, a Magdaléna zostala v rozpakoch.

No teda zamrmlala, chcela zatvoriť, keď tu sa kocúr vrátil.

A nebol sám.

V zuboch niesol malé mačiatko a položil jej ho pod nohy.

Neverím Magdaléna prichýlila do dlaní mňaukajúce ryšavé klbko a kocúr sa znovu vybral po schodoch.

Ďalšie mačiatko. Aj to bol ryšavec, ale neposedný, vyšmykol sa otcovi, kocúr ho viackrát pustil, ale nevzdal sa. Magdaléna sa od srdca smiala, keď videla, ako kocúr svoju ratolesť znova a znova ťahá k jej nohám.

Teda, rodič si, ale iný! vzala mačiatko na ruky a otvorila dvere dokorán. Poďže! Máš ešte niekoho?

Kocúr vošiel nesmelo, sledoval Magdalénu a mačatá.

Neboj sa! Tu sa vám nič nestane! A matka kde?

Na otázku neodpovedal. Opatrne uchopil jedno z mačiat, keď ho Magdaléna položila na zem, a ukazoval mu wc v podnose.

Ozaj, si mamka! Magdaléna sa rozosmiala, ale keď videla, že mačence brodia v novinách, hneď išla po niečo pod zub.

Kocúr bol spokojný, Magdaléna sa vybrala do kuchyne.

Večer zvolala malú rodinnú radu.

Tamara, ak poviete nie, niekam ich umiestnim. Na ulicu ich už nepustím, je mi to ľúto. Sú maličké a neviem, prečo sa o ne stará práve kocúr.

Magdaléna, prečo by si sa ma mala pýtať? Tamara pohladila kocúra, ktorý jej spal na kolenách. Toto je tvoj a Jurajov byt. Vaša vec, kto v ňom bude. Rob si, ako uznáš! Ale povedz, čím si ich nakŕmila?

Mliekom. Majú už šikovné jazýčky.

Toho si nechám, keď podrastie. Ostatným nájdi domov.

Kocúra si asi nechám. Budem sa učiť od neho.

A čomu konkrétne? Tamara vytreštila oči.

Juraj sa pozrel na Magdalénu a kývol jej, nech oznamuje novinu, ktorú tajili pre jej narodeniny.

Ako byť dobrou mamkou Teraz mám dvoch učiteľov vás a tohto fúzača

Magdaléna pohladkala kocúra za ucho a rozplakala sa, keď ju Tamara objala.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

two × four =