Odíď odo mňa! skríkla Magdaléna na Vieru, ktorá plakala. Vytvor si vlastný život bez neho!
Ale Martin je môj manžel. Spolu vychovávame dcéru. Nemôžeš si postaviť šťastie na nešťastí iných.
Tým nezačínaj! Nie je normálne žiť bez citov. Nie Martin opúšťa dieťa, ale ty. Nemám nič proti tomu, aby sa stretával so svojou dcérou.
Magdaléna sa otočila a odišla. Toho večera sa Martin rozhodol, že všetko ukončí. Zbalil si veci a opustil Vieru. Prosila ho, aby nerobil hlúposť. Chcela vedieť, čím bola jej sokyňa lepšia ako ona.
Už nemôžem s tebou žiť. Nezaujímaš ma. S Magdalénou je to niečo úplne iné. S ňou som začal skutočne žiť.
Ubehlo niekoľko mesiacov. S Vierou to bolo spočiatku ťažké, nevedela sa spamätať, ale časom si uvedomila, že musí žiť ďalej. Jej dcérka rástla. Viera bola pôvodom účtovníčka.
Rozhodla sa skúsiť pohovor na miesto účtovníčky v Bratislave. Počas pohovoru jej riaditeľ prejavil sympatie. Zapôsobil naňho jej zmysel pre zodpovednosť i snaha zlepšiť sa v práci. Na šťastie, Verina mama súhlasila, že sa bude počas práce starať o vnučku.
Viera sa naplno oddala práci a rozhodla sa osobný život odložiť bokom. Po niekoľkých rokoch usilovnej práce sa vypracovala až na pozíciu zástupkyne riaditeľa.
Jediným mužom, s ktorým mala v živote viac do činenia, bol jej šéf František. Bol veľmi ohľaduplný a zdvorilý. Aj Viera sa k nemu cítila priťahovaná. Vtedy mal však manželku a deti, a tak Viera nechcela myslieť na to, že by medzi nimi mohlo niečo vzniknúť.
To isté sa však nedalo povedať o Františkovi. Raz jej priamo povedal, že je ochotný kvôli nej opustiť ženu a že ju už dlho miluje. Prisľúbil, že sa o Verinu dcéru postará.
Bolestivá skúsenosť z minulosti Vieru poznačila na dlhý čas, preto nevedela, čo si má počať.
Stále si pamätala, čo raz povedala manželovej milenke: Nemôžeš si vystavať šťastie na bolesti niekoho iného.
Ale František to nevzdal. Postupom času ich pracovný vzťah prerástol do niečoho viac. Neustále opakoval, že už svoju ženu nemiluje, že ich sobáš bola chyba. Trápil tým seba aj manželku. Viera aj napriek tomu váhala. Počula ich rozhovor a vedela, čím si Františkova žena prechádza. Nedokázala obhájiť to, že by rozbila rodinu. Vedela, že stretnutie so ženou z Františkovho života ju neminie, no bála sa ho.
Raz, keď odchádzala z práce, zbadala oproti idúcu ženu. Hneď pochopila, o koho ide.
Keď sa priblížila, tá žena zostala stáť, celá strnulá, akoby jej odrazu chýbala tvár.
Si to ty? spýtala sa potichu.
Som to ja, odpovedala Viera ledva počuteľne. Pred ňou stála Magdaléna.
Magdaléna začala Vieru presviedčať, že mala vtedy pravdu stokrát. Nemôžeš si vybudovať šťastie na nešťastí iných.
Spomeň si, čo si mi vtedy povedala! poznamenala Viera chladne.
Áno, mýlila som sa. Nemala som právo ti vziať muža. Všetko v živote sa raz vráti, jako bumerang. Ale prosím, nezober mi Františka. Nikdy som nikoho nemilovala tak silno ako jeho. Kvôli nemu som opustila tvojho bývalého muža, bez neho neprežijem. Bola si už aj ty na mojom mieste, vieš, čo to znamená. Skús ma pochopiť. Napokon, život je bumerang a ty máš dieťa.
Stačilo, skríkla Viera.
Necítila voči Magdaléne zášť, i keď bola jej sokyňou. Ale František ju dokázal presvedčiť, že aj ona si zaslúži šťastie.
Viera, ak zostanem s Magdalénou, budeme nešťastní traja: ja, ty aj ona. Nič sa nezmení. Magdalénu nemilujem a úprimne, ani nikdy neláskal som ju. K všetkému ma dotlačila jej vytrvalosť. Tak či tak ju opustím.
Dlho Viera premýšľala, či by s Magdalénou nebolo ešte horšie, ak by sa František vrátil k nej. A či by ona sama bola spokojná, keby zostal so ženou, ktorú už nemiluje. Nakoniec dala šancu aj svojmu šťastiu.
