Sme na stanici, máš polhodinu, aby si nám s deťmi objednala taxi v biznis triede! zahlásila príbuzná.
Terka, ty si mi sestra, alebo len nejaká povrchná známa? Nemáš hanbu takto sa správať, a ešte pred deťmi? Naozaj je pre teba také ťažké kúpiť niečo pekné tvojim najmilším neteriam a synovcom? Prečo ťa musím vôbec o niečo žiadať? Veď sama by si mala prísť a ponúknuť pomoc! Peniaze mi posielať! Ty si nevedela mať deti a asi už ani nebudeš! Ja som na všetko sama! Terka sekala slová ako nožom, každým sa mi snažila ublížiť, nech to bolí čo najviac.
Veľmi dobre vieš, že ja som bola v rodine ten, koho najmenej milovali. Mama ma porodila mimo manželstva a keď si neskôr našla muža, zrazu som všetkým prekážala. Otec teda vlastne nevlastný mi často vyhadzoval na oči, že som mu na príťaž a mama si na mne vybíjala zlosť za svoj život, lebo sa vydala za prvého, kto bol po ruke, len aby nebola sama s dieťaťom. Keď prišla na svet moja mladšia sestra Terka, trochu sa mi uľavilo aspoň som mala istý zmysel existencie. Rozhodli, že budem chodiť okolo malej, strážiť, kŕmiť, hrať sa, učiť ju, ako by vlastná mama nestačila.
Kým iné dievčatá chodili po krúžkoch, vonku s kamarátmi alebo sa učili, mňa vždy zamestnali sestrine potreby. Ak som ju nestihla prebaliť alebo najesť, hneď som mala zaracha alebo mi zakázali ísť na narodeniny spolužiačky. Ako Terka rástla, začala si o mne myslieť to, čo rodičia že som jej len taká služka.
Keď som mala osemnásť a skončila gympel, povedala som si dosť, zbalila kufor, vybrala čo najvzdialenejšiu školu a vypadla zo Žiliny. Nemyslela som na návrat. Desať rokov som sa o ich život priveľmi nezaujímala. Aj tak volali iba vtedy, keď chceli požičať peniaze, ktoré som už nikdy nevidela späť.
Na návštevy som nemala chuť, ale na Terku som občas myslela. Porodila prvé dieťa v sedemnástich, v osemnástich sa vydala, aby jej manžela nevzali na vojnu a hneď si urobila druhé. Mala šťastie na dvojičky Teda šťastie… Mladý otec ale zakrátko zbalil kufre, lebo zistil, že otcovstvo a manželstvo nie sú žiadna sranda. Rozvod bol teda rýchly.
Odvtedy mi začali telefonovať častejšie. Ja som si medzičasom zariadila život nadobudla vzdelanie, dobrú prácu v Bratislave, začínala som v podnájme, ale neskôr si našporila na malý byt. Zárobok síce nebol obrovský, ale každý mesiac som si mohla niečo dopriať, niečo odložiť.
Moji rodičia však zistili, že sa mi darí, a pravidelne žiadali niečo pre Terkiných drobcov.
Ninka, Paľkovi sa roztrhla bunda. Pošleš sto eur? Súrne, veď ráno v ničom nepojde do škôlky!
Ninka, dvojičkám treba darčeky na narodeniny, za desať eur každý, teda dvadsať spolu pošli!
Ninka! Terku zas vyhodili z práce. Veľa sa od nej nedá očakávať, veď je matka samoživiteľka, musíš platiť škôlku pre dvojičky a všetky prípravy pre Paľka do školy!
Všetko znelo ako rozkaz. Otázka, či vôbec mám peniaze, nikdy nepadla. Ako sa darí mne? O to sa mama nikdy nezaujímala, veď ja si žijem v hlavnom meste ako kráľovná. Ani pri mojich úspechoch sa neunúvala potešiť, skôr mala pocit, že by som mala pracovať viac a prispievať viac rodine.
Ja som od detstva nosila v hlave pocit viny, že som vždy na príťaž, a tak som nevedela povedať nie. Po každom telefonáte som len ticho sedela a prerátavala, čoho sa tento mesiac vzdám.
Kým Terka mala život ako zo zlého filmu, môj súkromný bol podstatne menej pestrý. Aj ja som však stihla neúspešné manželstvo. Zamilovala som sa do kolegu, plánovala si život, ale pred svadbou lekári zistili, že nebudem môcť mať deti. Muž to nezvládol a odišiel. S mamou som sa o tom bavila až s odstupom, ale odvtedy mi to, že som planá lúka, začali doma pripomínať takmer pri každej príležitosti.
Naša Ninka je suchá haluz, smola na ňu sadla Ešteže nám Terka darovala vnúčence hovorila mama. Keď ma na chvíľu prestali riešiť, jedného dňa si mladšia sestra vymyslela pre mňa novú úlohu ukázať mi, čo znamená pravá sestrinská láska. V jeden z mojich voľných víkendov zazvonil zvonček.
Ninka, kde sa túlaš?! Veď nemôžem cestovať s deťmi autobusom! Okamžite objednaj taxi! Ale žiadna lacnota, deťom býva zle v smrdľavom aute! Takže nešetri!
A ty kdeže si teraz? A prečo by som mala ja zháňať taxi? fakt, nechápala som.
Mamička ti nič nehovorila? Sťahujem sa k tebe! Tu v Bytči už nič nechcem. Budeme spolu bývať. Som na stanici, máš polhodinku, aby pre nás došlo taxi. Zložila a ja som si musela sadnúť. Takže utečieš stovky kilometrov, ale pred vlastnou sestrou nikdy
Večer už Terka rozdeľovala úlohy.
Ráno mi v tvojom office vybavíš robotu, šéfuješ tam, nie? Ale pozor, chcem poriadny plat, žiadny stres a kolegov samých fešákov! A keď poviem, že potrebujem ísť pre deti, chcem odísť. Pre dvojičky kupuješ novú poschodovú posteľ, nenecháme sa tlačiť na jednom gauči! Dnes spím s chlapcami na tvojej posteli, ty s Paťkou na gauči. Deti potrebujú nové teplé oblečenie! A žiadna hanba pred susedmi, nech si nemyslia, že som nejaká opustená rozvedená s deckami!
Počúvala som a premýšľala prečo som ju ešte nevyhodila? Ako to, že stále trpím takýto prístup? Prečo som si nikdy nepostavila hranice a dovolila, aby to zašlo až sem? Zrazu ten pocit viny vystriedala zlosť a potreba narovnať staré krivdy. Rezko som vstala, prerušila ju a povedala narovinu:
Dnes tu prespíte a zajtra ráno ťa odveziem na stanicu, pôjdeš pekne domov za rodičmi! Už ťa živiť nebudem, tvoje deti sú tvoja vec! Ja som ich nerodila a nie som povinná niesť za ne zodpovednosť! Roky, čo som vám posielala peniaze aj s úrokmi máte splatené! Ak tu ráno budeš, volám políciu, je mi jedno, s kým si! Deti sú tvoje, problém je tvoj! A spíte na gauči všetci ja som si na svoj komfort zvykla!
Hovorila som tak rozhodne, že Terka len vytreštila oči a celý večer frflala, volala mame a sťažovala sa, ale ja som už nereagovala. Ráno som ju na stanicu ani neodviezla vyložila som ich za dvere, do ruky dala pár eur na taxík a vlak.
Týmto to končí. Už ku mne nechoď, tento adres už nemusíš poznať. Ja mám svoj život a tvoje záujmy tam nepatria! povedala som jej, keď som zatvárala dvere. Potom som sa síce dlho vyplakala, ale vedela som, že som spravila správne. Inak by ma úplne zničili… tá moja úžasná rodina.
Ako keby som po tých rokoch po prvýkrát poriadne dýchala. Zbavila som sa reťazí, čo mi bránili žiť naplno. Časom som spoznala milého muža, po dvoch rokoch sme sa vzali a rozhodli sa adoptovať dve deti. A konečne sme žili šťastne, slobodne a podľa seba.
