Mačko sedel na parapete a pozeral dole na dvor, kde holuby delili kórku chleba. A Šimon hľadel na mačka. Sedem rokov žili spolu, ak nerátame manželku Darinu a dcéru Boženu. Ale mačko Muro bol presne jeho. Od prvého dňa, keď mu trojmesačná chlpatá guľa zapichla pazúriky do svetra a zaspala v lakti.
Darina varila kapustnicu a po kuchyni sa niesla vôňa bobkového listu. Božena, dvanásťročná, sedela za stolom a vodila prstom po displeji telefónu. Obyčajný sobotňajší večer, akých bolo sto predtým a bude ešte toľko. Lenže Šimon si všimol, že dcéra akosi vyčkávajúco pozerá na matku. A matka, miešajúc kapustnicu, jej nenápadne prikyvuje, akoby sa na niečom vopred dohodli.
– Oci, – začala Božena tým hlasom, akým prosieva o nový telefón alebo povolenie na prenocovanie u kamarátky.
Šimon odložil noviny.
– No?
– U Lenky sa mačke narodili mačiatka. A jedno nikto nechce. Trochu kríva, predná labka má zrastenú nakrivo. Chcú ho… no…
Nedopovedala, ale aj tak bolo jasné. Šimon pozrel na Darinu. Tá usilovne miešala kapustnicu, hoci miešať už bolo čoho.
– Nie, – povedal. Nie zlostne, nie ostro. Jednoducho povedal.
– Ale prečo?
– Lebo máme Mura. Má sedem rokov, je zvyknutý byť sám. Donesiete druhého, začnú sa bitky, značkovanie, chlpov ešte viac. Som proti.
Božena pozrela na matku. Darina vypla oheň pod hrncom a sadla si vedľa muža.
– Šimonko, mača má tri mesiace. Labka zle zrástla. Ak si ho nikto nezoberie, Lenka ho odvezie do útulku, a odtiaľ také nikto neberie.
Šimon rozumel. Ale neprikývol.
– Som proti, – zopakoval a zdvihol noviny.
***
Prešiel týždeň. Božena už neprosila, ale pri večeri mu podávala chlieb mlčky. A Darina sa prestala pýtať, ako bolo v práci. Šimon to cítil, ako sa cíti prievan: okná sú síce zatvorené, ale ťahá.
V piatok prišla Božena zo školy s červenými očami. Ruksak hodila pri dverách a odišla do svojej izby. Darina vošla za ňou, o desať minút vyšla.
– Čo? – spýtal sa Šimon.
– Lenka povedala, že mača ráno odvezú. Našiel sa útulok na okraji mesta, ale Božena videla fotky odtiaľ. Malé klietky, dvesto mačiek, zápach…
Darina netlačila. Len to povedala a išla umývať riad.
Šimon zostal sám na chodbe. Z Boženej izby nepočuť ani hlások, čo bolo horšie ako plač.
Ráno vstal Šimon skôr než všetci. Tak skoro vstával len na rybačku, a sezóna sa ešte nezačala. V kuchyni horela lampa nad sporákom, za oknom šedivelo. Natiahol bundu, vzal kľúče od auta a vyšiel.
Adresu Lenky našiel v Boženinom telefóne ešte večer, kým dcéra spala. Napísal si ju na papierik a strčil do vrecka bundy.
Pred Lenkiným vchodom zaparkoval a vytočil číslo.
– Haló? – hlas nevyspatý, nespokojný.
– Tu Šimon, otec Boženy. Je to mača ešte u vás?
Pauza.
– Áno… Áno, ešte. O jedenástej prídu z útulku.
– Netreba. Zoberiem si ho. Hneď prídem hore.
Zavesil a chvíľu sedel v aute.
Lenka otvorila v župane, mlčky podala škatuľu od topánok. Vnútri na starej uteráku sedelo mača. Sivé, pásikavé, chudé. Predná labka trčala trochu nabok, akoby narýchlo poskladaná. Oči žlté, vystrašené.
– Je tiché, – povedala Lenka. – Skoro nemňouká. Papá všetko. Na záchôdku je zvyknutý.
Šimon prikývol, vzal škatuľu a niesol ju k autu.
Domov sa vrátil, keď ešte všetci spali. Postavil škatuľu na zem v predsieni, zložil bundu. Mačiatko vnútri nevydávalo ani hlások. Šimon nazrel: zvieratko sa zatlačilo do kúta a pozeralo naňho zdola nahor, bez žmurknutia.
– No a čo s tebou mám robiť? – ticho povedal Šimon.
Mačiatko zdvihlo krivú labku, akoby chcelo dosiahnuť na jeho prst, ale nedosiahlo. Šimon vzdychol. Išiel do kuchyne, nalial do tanierika mlieka. Potom si spomenul, že malým sa mlieko nesmie, vylial ho, vybral z chladničky varené kura, drobno nakrájal.
Keď sa vrátil do predsiene s tanierikom, Muro už sedel vedľa škatule. Pozeral dnu. Chvost sa netrhol, chrbát sa nevyhĺbil.
Mačiatko vyliezlo zo škatule, prikrívajúc, došlo k tanieriku a začalo jesť. Muro fučal a odišiel na svoju stoličku. Žiadna bitka, žiadne syčanie.
Božena našla mačiatko prvá. Šimon počul z izby dusný výkrik, potom rýchle kroky a dcéra vletela k nim s mačiatkom na rukách.
– Mami! Mami, odkiaľ?!
Darina si sadla na posteli, zospania žmúrila. Pozrela na mačiatko, potom na Šimona. Ten ležal s rukami za hlavou a usilovne si obzeral strop.
– Oci? – Božena sa otočila k nemu. Hlas sa jej triasol. – To ty?
– Ak budete revať, vrátim to späť, – zamrmlal Šimon a nespúšťal oči zo stropu.
Božena si sadla na okraj postele a rozplakala sa. Nie tak, ako v škole plačú od krivdy, ale inak, keď nevieš vysvetliť. Mačiatko v jej rukách stuhlo, pritisnuté k svetru.
Darina nič nepovedala. Položila dlaň Šimonovi na ruku a stisla. Rýchlo, krátko. Potom vstala a išla do kuchyne postaviť kanvicu.
Mačiatko nazvali Kuzo. Božena chcela Gróf, ale Šimon povedal: aký gróf, je zo škatule, bude Kuzo. A Kuzo sa udomácnil, akoby tu býval odjakživa. Muro prvý týždeň obchádzal ho bokom, na druhý ho začal znášať a do konca mesiaca spali na jednej stoličke. Muro ryšavý, dôležitý, a Kuzo sivý, s krivou labkou, zaborený do boku.
Šimon na nich večerami hľadel a mlčal. Darina sa ho raz spýtala:
– Veď si bol proti. Čo sa zmenilo?
Odmlčal sa, poštekal Kuzu za uchom. Ten zamrnčal a prižmúril oči.
– Božena plakala. A ja som to cez stenu počul. A pomyslel som si: ja všetko okolo opravujem, a tu nie je čo opravovať, len zobrať a doniesť. Jednoduchšie to už ani nejde. A ja som sa zdráhal kvôli čomu? Kvoli chlpom?
Darina sa usmiala a nič nedodala.
O pol roka Kuzo vyrástol, labka mu zostala krivá, ale lietal po byte ako šialený, zrážal papuče a skákal na skriňu. Muro ho len očami sprevádzal.
A Šimon si občas uvedomil, že večer na gauči má na kolenách Mura, na pleci spí Kuzo, v telke ide futbal a on nepočuje skóre, lebo sa bojí pohnúť.
A to bolo, možno, lepšie než akékoľvek skóre.
