Dunčo nezakňučal, keď sa pán otočil k východu. Len si položil ťažkú hlavu na laby a privrel oči, akoby dávno vedel, čím sa táto cesta skončí.
Pri pultovej registrácii Ján odopínal karabínu z vodítka. Prsty sa pohybovali rýchlo. Tak sa sťahujú hodinky pred sprchou: bezmyšlienkovito, bez pauzy.
– Nemám čas zaoberať sa starým psom, – povedal, bez toho aby zdvihol zrak. – Zadné laby ledva držia. No, utratíte ho. Alebo do útulku dajte.
Okuliare na retiazke sa zakývali, keď pani doktorka Ľudmila Nováková otočila hlavu k psovi. Ryšavý. Veľký. Šedina na papuli a natrhnuté ľavé ucho. Dunčo ležal pri pánových nohách a chvost sa ani nepohol.
– Ste si istý?
Vodítko pristálo na pulte. Ošúchaná koža, kovová pracka s drobnými škrabancami.
– Som si istý, – Ján trhol plecom. – Oženil som sa. Žena, no… alergia. Nový byt, čerstvá rekonštrukcia. A on lína. Skrátka, nemám čas.
Slovo „nemám čas“ vyslovil o čosi rýchlejšie ako ostatné. Tri slabiky, akoby si ich nacvičil v aute počas cesty sem.
Nečupol si. Nepotľapkal psa po krku. Ani sa nespustil dolu. Otočil sa, strčil do sklenených dverí a vyšiel von. Vôňa benzínu a mokrého novembra na sekundu vnikla do chodby, potom sa dvere zabuchli a nastalo ticho.
Dunčo zdvihol hlavu.
Pozrel na dvere. Na pani doktorku. Zas na dvere. Nozdry sa mu roztiahli, nasávajúc doznievajúcu vôňu. Sklo sa nepohlo. Známe topánky sa nevrátili.
Pani doktorke kolená chrupli, keď si vedľa neho drepela.
– Nuž, starec. Poďme to rozlúsknuť.
Pod dlaňou bola srsť tvrdá a teplá. Voňala tak, ako voňajú psy, čo celé roky spávali na jednom mieste v chodbe na starej deke. Prachom. Domovom.
Zadné laby boli zlé. Artritída, opuchnuté kĺby. Pes vstával s námahou, prevaľujúc sa, akoby na chrbte niesol neviditeľné vrece. Ale vstal. Sám.
Pani doktorka prehmatala rebrá, zdvihla mu peru, skontrolovala zuby. Srdce bilo pravidelne, oči jasné. Na svoj vek sa pes držal statočne: chodiť vedel, jesť vedel, strkať ňufák do kolien tiež. A čakať pri dverách.
Čakať pri dverách vedel. Zvykol si.
Na obojku visela kovová známka, pokrytá drobnými škrabancami. Pani doktorka ju naklonila k svetlu. Dve telefónne čísla. Jedno podpísané „Jano“. Druhé, nižšie, drobnejšie, takmer vymazané: „Lenka“.
Na prvé číslo nikto nezdvihol. Päť zvonení, šesť, sedem. Účastník nedostupný.
Dunčo ležal na podlahe v ordinácii, hlava medzi labami. Žiarivka nad ním blikala s tichým praskaním a tieň ryšavého tela sa raz objavil na sivom linoleu, raz zmizol. Akoby už bol pes napoly preč.
Prst zaváhal nad druhým číslom. Potom pani doktorka stlačila tlačidlo.
Ozvali sa po treťom zvonení.
– Prosím?
Hlas mladý, mierne zachrípnutý, s pauzou pred slovom. Tak odpovedajú ľudia, ktorí nečakajú volanie od neznámych, ale zdvihnú, lebo sa boja, že by niečo dôležité prepásli.
– Dobrý deň. Veterinárna klinika Nádej. Volám sa Ľudmila Nováková. Ste Lenka?
Pauza. Krátka, ale hustá, akoby niečo padlo na dno.
– Áno. Čo sa stalo?
– Máme tu vášho psa. Dunča. Ryšavý, veľký, ľavé ucho natrhnuté. Priviezol ho muž menom Ján. A nechal ho.
– Akože nechal?
– Odmietol si ho zobrať. Povedal, že nemá čas.
V slúchadle nastalo ticho. Pani doktorka počula dýchanie a hluk ulice. Kdesi ďaleko trúbil autobus. Potom zaznel zvuk podobný tomu, keď človek zatlačí dlaňou na ústa.
– Je živý? – hlas sa stenčil ako niť, ktorú niekto naťahuje.
– Živý. Artritída zadných lab, ale stav je stabilný. Potrebuje kúru injekcií a niekoho, kto bude pri ňom. Nie je to rozsudok.
– Prídem. Pošlite adresu. Hneď prídem.
Spojenie sa prerušilo. Pani doktorka ešte chvíľu držala slúchadlo a počúvala ticho. Potom sa pozrela na Dunča. Nepohol sa. Len chvost trhol, raz, sotva badateľne, ako v sne, keď sa vám sníva niečo pekné, a potom si neviete spomenúť, čo to bolo.
Z komory priniesla misku s vodou. Postavila ju vedľa ňufáka. Dunčo sa natiahol, lizol raz, dva, a kvapka mu ostala visieť na fúzoch. Potom si zase položil hlavu.
Stará deka z príručnej skrine voňala naftalínom a cudzími mačkami. Pani doktorka ju rozprestrela v kúte ordinácie a pes sa tam presunul sám, pomaly, vlečúc zadné laby. Oňuchal látku. Ľahol si. Nos schoval do záhybu.
Za oknom sa zotmelo. Novembrové lampy sa rozsvietili skôr ako o piatej a mokré svetlo dopadalo na sklo žltými škvrnami.
O dve hodiny sa sklenené dvere otvorili znova. Bunda mokrá, gaštanové vlasy prilepené na čele, tenisky stmavnuté od kaluží. Lenka zastala na prahu ordinácie a hneď nevkročila dnu.
V kúte na deke ležal Dunčo. Hlavu nezdvihol.
Urobila krok. Potom druhý, pomalší, akoby sa bála niečo vyplašiť. Drepela si na kolená. Deka stmavla od mokrej bundy a ordináciou ťahalo dažďom a studeným asfaltom.
A vtedy pes otvoril oči.
Pozeral na ňu dlho, akoby neveril. Nozdry sa rozšírili. Chvost udrel do deky, raz, druhý, rýchlejšie. Dunčo zakňučal tichučko a tenučko, celkom ako šteňa, a natiahol k nej ňufák. Zadné laby ho neposlúchali, šmýkali sa po látke, a on sa rval dopredu prednými, zachytávajúc pazúrmi podlahu, búchajúc nimi o linoleum.
Lenka ho podchytila pod hruď a pritiahla k sebe. Horúci jazyk jej prešiel po líci, po brade, po slaných mokrých pásikoch, ktoré neutierala.
Pani doktorka stála pri dverách. Mlčala. Zložila si okuliare, pretrela ich krajom plášťa, hoci sklá boli čisté. Nasadila ich späť.
– Má trinásť, – povedala Lenka bez toho, aby sa otočila. Hlas dutý, akoby jej niekto položil na hrdlo niečo teplé a ťažké. – Oco ho našiel na stavbe, keď som mala jedenásť. Ucho mu vtedy potrhali túlavé psy. Oco ho niesol domov v kabáte ako dieťa.
Ryšavá papuľa sa vtisla do jej dlane tak, že sa jej prsty roztvorili.
– A teraz zrazu nemal čas, – povedala Lenka potichu, bez zlosti. Tak sa hovorí o veciach, ktoré už neprekvapujú, iba pália niekde pod rebrami.
Ruky sa jej chveli. Zovrela päste, rozotrela si prsty, akoby sa snažila zohriať, hoci v ordinácii bolo teplo.
– Artritída sa lieči, – pani doktorka prehovorila rovnomerne, lekársky. – Injekcie v kúre, špeciálne krmivo a teplo. Aby nezostával dlho sám. Nie je beznádejný. Len starý.
Lenka prikývla. Vstala. Utrla si tvár rukávom mokrej bundy a pozrela na veterinárku priamo, bez uhýbania.
– Vezmem si ho.
– Máte podmienky?
Pery sa jej trhli. Nebol to úsmev.
– Garsonka. Šestnásť metrov. Mačka. Robota od ôsmej do šiestej. A ani jediný dôvod nechať ho tu.
Z háčika pri dverách zvesila pani doktorka vodítko. To isté, ošúchané, s prackou plnou škrabancov. Lenka ho vzala a prsty sa jej zovreli na starej koži tak, akoby držali cudziu ruku, nie remienok.
Karabína cvakla na obojku. Dunčo stál, kýval sa, zadné laby sa mu triasli, ale chvost šiel zo strany na stranu. Ľavé natrhnuté ucho sa mrvilo.
– Poď, Dunčo. Poď.
Vykročil. Pomaly, krivo, padajúc doprava. Došiel až k prahu a zastal. Obzrel sa na ordináciu, na deku, na blikajúcu žiarivku.
Potom sa pozrel na Lenku. A vykročil za ňou.
Pri východe spomalila. Vonku mrholilo, voňalo mokrým asfaltom a opadaným lístím. Dunčo dýchal ťažko, para mu išla z papule a drobný dážď sa usádzal na ryšavej srsti ako strieborný prach.
K autu to bolo asi sto metrov. Pre choré laby celý kilometer.
Lenka si drepela, podchytila psa pod hruď a zadné nohy. Ťažký. Horúci. Celý sa trasie. Vzpriamila sa, pritlačila ho k sebe a Dunčo jej vtisol ňufák do krku. Mokrým, horúcim ňufákom, ktorý voňal psom a bývalým domovom, odkiaľ ho ráno odviezli navždy.
Bunda premokla naskrz. Ruky pálili od váhy. Kolená sa podlamovali na šmykľavom asfalte. Ale ani raz sa nezastavila.
Pani doktorka sa pozerala z okna. Žiarivka za ňou blikla, zhasla a znovu sa rozsvietila.
Na pulte ležala karta. „Dunčo, kríženec, 13 rokov. Majiteľ: Ján“. Slovo „Ján“ bolo preškrtnuté. Nižšie, drobným čistým písmom: „Lenka“.
O týždeň prišla na telefón pani doktorky fotografia. Dunčo ležal na kockovanej deke, vedľa neho sedela pásikavá sivá mačka a lízala mu ryšavé natrhnuté ucho. Papuľa psa bola pokojná. Oči zatvorené, chvost voľne natiahnutý cez látku. Tak ležia psy, ktoré už nemusia čakať pri dverách.
Podpis bol krátky: „On nemá čas. A my sme si našli.“
Lenka kúpila nové vodítko, modré, s mäkkou rukoväťou.
A staré ostalo visieť bez úžitku, voňalo bývalým domovom a človekom, ktorý zrazu nemal čas.
