Tridsaťpäť rokov som pracovala ako predsedníčka Posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia vo veľkom krajskom meste na Slovensku. Nespočetne veľakrát som nekompromisne odoberala invalidné dôchodky tým, ktorí podľa môjho názoru ešte mohli pracovať. Bola som hrdá na to, ako chránim štátny rozpočet. Ale vtedy som ešte nevedela, aký mlynský kameň zvnútra melie tento systém až kým mi život nezaklopal na dvere svojou najtemnejšou silou.
V tej našej krajine sa invalidita ani tak neudeľuje človek si ju musel vybojovať, vytrpieť, dokázať takmer že už nepatrí medzi živých. A ja som bola tou múrom, o ktorý sa lámali zuby týchto zúfalých ľudí.
Moje meno je Jaromíra Bieliková. Dnes mám šesťdesiatosem rokov. Do minulého roku som viedla posudkovú komisiu v meste Nitra. Pri mojom stole za tie roky stáli tisíce ľudí: beznohé, slepé, onkologickí pacienti, diabetici.
Hovorili mi železná pani. Bola som povestná tým, že som vedela odhaliť všelijaké pokusy o podvod. Mala som röntgenové oči pre tých, ktorí sa snažili dostať sa k invalidite kvôli úľavám na energiách či sľubnému zvýšeniu dôchodku.
Hore som mala jasnú úlohu, hoci sa o nej verejne nikdy nehovorilo: šetriť fondy. Čím menej invalidov, tým vyššie prémie pre vedenie.
Dokázala som znížiť invalidnú skupinu aj človeku bez prstov na ruke:
Máte predsa druhú ruku, môžete pracovať ako vrátnik. Viete zdvihnúť telefón. Štát vás kŕmiť nemusí. Skupinu znižujeme, dostávate tretiu, pracovnú. Ďalší prosím!
Matkám detí s detskou mozgovou obrnou som odmietala vystaviť potvrdenia na drahé zahraničné vozíky, posielala ich domov s lacnými slovenskými, v ktorých deti plakali od bolesti.
Máme predpisy, vravela som, slovenský výrobok nie je horší. Musíte vydržať.
Spávala som bez výčitiek. Bola som štátny človek, štít pred pijavicami. Mala som pekný plat, uznanie nadriadených, služobné auto i pohodlný byt.
Až kým do mojich dverí neudrela pohroma.
Bolo horúce letné ráno, keď môjho manžela Ota, veselého, statočného chlapa, ktorý celý život robil majstra v piešťanských kúpeľoch, postihol masívny mozgový infarkt.
Dali sme si záväzok odídeme do dôchodku, kúpime si malý domček pod Tatrami, budeme sa starať o vnúčatá. Sny sa však rozplynuli v jedinom okamihu. V nemocnici mi lekár ledva pozrel do očí:
Jaromíra, veď ste zdravotníčka, viete, čo znamená kompletná pravostranná paralýza, porucha prehĺtania, reč je preč… prežije, ale čaká vás ťažký život invalidity.
Ota som si brala domov po mesiaci rehospitalizácie. Ten silný, hrdý muž sa premenil na bezmocné dieťa v tele veľkého chlapa. Ležal, nemenil výraz, slina mu tiekla z kútika úst, jediné čo sa na ňom pohybovalo, bol pohľad jedného živého oka.
Začal sa kolobeh, ktorý pozná každá žena starajúca sa o bezvládneho. Prekladala som ho každé dve hodiny, aby nedostal preležaniny, menila plienky, kŕmila ho rozmixovanou polievkou cez injekčnú striekačku. Za dva mesiace som schudla desať kíl, zničila si chrbát, prestala som spávať viac ako tri hodiny naraz.
Peniaze mizli z účtu závratnou rýchlosťou. Otoho dôchodok sa rozplynul za opatrovateľku a lieky. Potrebovali sme uznať prvý stupeň invalidity. Potrebovali sme individuálny rehabilitačný plán, aby sme mali aspoň nárok na štátom hradené plienky, špeciálny matrac proti preležaninám či nemocničné lôžko.
Pobrala som papiere a šla na posudkovú komisiu do známeho kabinetu nie za stôl, ale pred neho.
Komisia, ktorú tentoraz viedla moja bývalá zástupkyňa Zuzana Holická, žena, ktorú som ja sama učila byť tvrdou. Ota som doviezla na vozíku, ktorý som požičala od susedov.
Zuzana na nás pozrela ponad okuliare. V očiach mala presne ten istý chladný, účtovnícky pohľad, ktorý som poznala zo seba samej počas tých tridsiatich piatich rokov.
Prišla k Otovi, poprosila ho dvihnúť ľavú, zdravú ruku. S veľkou námahou ju zdvihol, trasúc sa.
No vidíte, Jaromíra, začala s dobrou náladou Zuzana, zlepšenie tam je, ľavú stranu používa, reflexy zostávajú.
Zuzi, on sa počúva pod seba, nehovorí nič! Aké zlepšenie?! Potrebujeme prvý stupeň a matrac, už má preležaniny!
Zuzana len povzdychla a usmiala sa blahosklonne, rovnako akoby som sa v jej koži videla.
Jaromíra, predsa poznáte predpisy. Prvý stupeň dostane len ten, čo absolútne stratí schopnosť starostlivosti o seba. Oto si aspoň ľavou rukou vie naliať trochu vody, vie sa napapať. Dostane druhý stupeň.
A plienky? hlas sa mi chvel. Denne mi treba päť, ten dôchodok na to nestačí!
Podľa predpisov patria pri druhom stupni iba tri denne. Matrac, žiaľ, zatiaľ vám neprináleží. Treba častejšie prekladať pacienta. Rozpočet nie je nafukovací, veď ma to učila práve vy… Ďalší!
Ako bumerang.
Odviezla som manžela na chodbu.
V tom priestore sedeli desiatky ľudí. Starčekovia o paličke, ženy bez vlasov po onkologickej liečbe, mamy s deťmi na vozíčkoch. Sedeli v dusnej, tmavej čakárni celé hodiny, aby mohli pred komisou poprosiť tie namyslené tety v bielych plášťoch o aspoň štipku nádeje. O právo žiť.
Vtedy mi došlo, že si pamätám každého jedného.
Pamätala som si vojnového dôchodcu bez nohy, ktorému som zamietla lepšiu nemeckú protézu povedala som mu ste už starý, s našou domácou sa po byte prejdete. V mojom kabinete plakal.
Pamätala som si ženu so štvrtým štádiom rakoviny prsníka, dala som jej druhý, pracovný stupeň môžete doma šiť, rakovina sa dnes lieči. O dva mesiace zomrela.
Zrazu som pochopila všetky tie roky som nešetrila štátne peniaze. Brala som dôstojnosť starým ľuďom. Bola som kolieskom v mučiacom stroji, ktorý núti chorých cítiť vinu za vlastnú slabosť.
A ten stroj ma teraz nemilosrdne drvil.
Kľakla som si v čakárni pred Ota. Môj manžel, môj hrdý Oto, ktorý ma kedysi nosil na rukách, sedel so slinou na brade a jedným smutným okom. Nemohol nič povedať. Ale v jeho oku sa zaleskla jediná, trpká, tichá slza. Vedel. Vedel, že ho už odpísali. Že za roky, čo platil dane, nemôže dostať ani len plienku naviac.
Odpusť mi, Oto, rozplakala som sa mu do kolien, priamo v tej strašnej chodbe. Odpustite mi všetci. Bože, odpusť.
Odpustenie.
Na druhý deň som dala výpoveď a vzdala sa štátneho dôchodku. Odišla som s hlukom, nech všetci vedia prečo.
Predala som auto, aby som mu mohla kúpiť poriadne lôžko a pravý nemecký matrac. Plienky mu kupujem zo svojho.
Ale urobila som ešte jednu vec.
Dnes už pracujem zadarmo. Som verejná poradkyňa pre zdravotne znevýhodnených.
Dennodenne chodím s chorými a starými pred tie isté komisie. Poznám každý predpis, každú výnimku a nariadenie ministerstva, ktoré ukrývajú pred ľuďmi.
Keď ďalšia železná pani odmietne babičke po porážke schváliť plienky, vyťahujem zákon a hrozím podaním na prokuratúru. Vybavujem vozíky, lieky, kúpeľné pobyty. Bojujem so systémom jeho vlastnými zbraňami.
Môj Oto sa už nikdy nepostavil na nohy. Doktori hovoria, že mu ostáva málo času.
No keď sa mi cez deň podarí vymôcť prvý stupeň invalidity pre cudzieho nevládneho starca, prídem domov, sadnem si Oto k posteli, chytím ho za teplú nevládnu dlaň a šepkám mu:
Dnes sme zachránili ďalšieho, Oto.
A zdá sa mi, že sa jemne usmieva.
Žijeme v krutom svete, kde starobu a slabosť považujú za hanbu. Ale raz tento zvon zazvoní každému z nás. Nijaká funkcia ani známosti vás pred invaliditou alebo rakovinou neuchránia.
A ak dnes odoprieš slabému súcit, zajtra sa nečuduj, keď systém bezcitne prejde aj cez teba.
A čo vy? Mali ste skúsenosť s nemilosrdnosťou a byrokraciou pri vybavovaní invalidity pre seba alebo blízkych? Čo myslíte, prečo tí, ktorí získajú aspoň kúsok moci, tak rýchlo strácajú ľudskosť alebo ich na to donúti systém?
