30.apríl 2026
Dnes som si musel sadnúť a zapísať si to, čo sa medzi mnou a Ľubicou rozohralo, lebo inak by som to čoskoro úplne zabudol.
Marek, čo je to? spýtala sa prísne, držiac v rukách moju košeľu. Čo je tá ružová šmavka? Niečo od rúžu? Takto? Videl som, že si zostal dlho v práci
Ľubico, čo tým chceš povedať? spýtal som unavený, zatiaľ čo som si triedil pracovné veci. Som z nočnej služby. Aká rúžová šmavka? V našom oddelení je od žien len sestra Nora. No, naozaj Som vyčerpaný.
Ľubica si šúpnutla pery, zmačkala košeľu a šla do kúpeľne. Ja som ťažko vzdychol.
Už to bolo viac ako šesť mesiacov, čo sme spolu, a všetko sa zdalo byť dokonalé, okrem jedného Ľubica bola nesmierne žiarlivá. Návela dôvody aj tam, kde ich podľa mňa nebolo.
Pozri, vzdychla Ľubica. Určite mi podvádza. Pozri na to.
Natiahla košeľu svojej sestry Kataríne a zakrižovala ruky. Bolo jasné, že je zúfalá.
Katarína, sestra Ľubice, sa pozerala na košeľu, prišúchla nos k šmavke a rozosmiala sa.
Čo sa smeješ? rozčúlená hlásala Ľubica.
To je len šmavka od ovocného džemu, odpovedala.
Ľubica rýchlo odtrhla košeľu od sestry a priložila si nos. Na tvári mala zmiešaný výraz prekvapenia a zmätku.
Čas sa upokojíš. Nerozumiem, odkde táto podozrievavosť.
Ľubica si sadla oproti Kataríne.
Než sme sme začali spolu, ja som ho už rozpútala z predchádzajúceho vzťahu, priznala a odvrátila pohľad. Rozumieš? Podviedol moju bývalú so mnou. Ja Najprv som si myslela, že od mňa odíde, ale potom som pochopila, že nie Ide. A ako. A
To nie je dôvod na hádky o podvode. Nauč sa veriť, varoval som.
Verím, namietla Ľubica. Len sa bojím, že ťa stratím.
Katarína prikývla, ale nevedela, čo povedať.
Kde si bol? spýtala sa Ľubica so skríženými rukami. Prvá hodina v noci.
Ja som znovu vyčulený povzdychol.
Ľubico, povolila si mi ísť s chlapcami zahrať futbal. Pozerali sme zápas, oddýchli sme si. Čo je zlé?
Dušan je dlhé roky doma, volala som Lídiu. Kde si bol tie dve hodiny?
Dušan odišiel skôr, pretože obľúbil výlet, a ja som zostal s Štefanom. Ľubico, upokoj sa. Idem spať.
Zacvakol som dvere spálne a ľahol si na posteľ. Chcel som zabudnúť, odvrátiť sa od jej chronickej žiarlivosti, tak, aby sa mi opäť vrátila tá ľahkosť, čo sme mali skôr. Ale Ľubica to zase pokazila ako vždy.
Neskôr som vychádzal z nákupného centra v Bratislave a kráčal smerom k domu. Brel som po telefóne, takže som si nevšimol, čo sa deje okolo. Náhle som odvrátil hlavu a zachytil pohľad: po druhej strane ulice sa na mojom krku objavila neznáma blondýna. Smiala sa a niečím nadšene rozprávala, zatiaľ čo ja som sa k nej bez hanby priklonil.
Moje oči sa zahmlili, hodil som tašku s potravinami a rozbehol sa k nej. Chcel som ju chytiť za ruku a odtiaľ ujsť.
Vedela som to! vykričala Ľubica. Vedela som, že ma podvádzaš. Vieš, čo si? Bezcitná podvodníčka! prikývla hlavou. Nie! Bola som v prave! Si zradca!
Ja som ju pozeral ponuro, ruky ma stuhli od hnevu, oči sa pozerali na blondýnu, ktorá stála bokom a nič nechápala.
Ľubico
Nedovoľ mi rozprávať s tebou. Viem, čo mi povieš. Nechcem počuť ďalšie výhovorky.
Je to moja sestra, prerušil som ju. Dvojca.
Čo? Ľubica stuhla.
Dcéra tety Jarmily. Známa ti je. A Viktória je moja sestra, vyrástla sme spolu. Lepšie bude, keď sa vrátiš domov a prehovoríme si.
Ľubica sa vzdala a odbehla, povedala len stručné: prepáč.
Doma som prišiel neskoro. Bol som veľmi nahnevaný. Perá mi boli stiahnuté tak tesne, že vyzeralo, že ich vôbec nemám, a oči sa mi nepozerali na Ľubicinu tvár.
Marek
Už ma nebaví, priznala som. Neviem pochopiť, prečo máš takú silnú žiarlivosť. Každý deň od chvíle, keď sme začali, počujem len výčitky. V tvojich očiach je neustála podozrívanie. Žiarlíš na pacientov, sestru, lekára, na každý lampačkový prístroj. A to už prekračuje všetky hranice Som vyčerpaný, úprimne.
Marek! křikla Ľubica. Chceš sa so mnou rozišli? Prosím ťa Milujem ťa! Odpusť mi, prosím. Neviem, čo ma ovláda, ale budem sa snažiť, aby sa to viac nestalo. Prosím
Ľubica sa takmer ohnila okolo mňa, chytila ma za ruky a pozerala sa mi do očí. Cítil som súcit k nej, úprimne som ju miloval a dokonca som ukončil predchádzajúci vzťah, ktorý trval viac ako päť rokov, pre ňu. Nikdy som si nepomyslel, že budem schopný takého kroku, ale Ľubica si získala moju dušu. A teraz Boli to pochybnosti, ktoré ma zožierali zvnútra.
Milujem ťa, zašepkal som, stláčajúc jej ruku a stretávajúc sa pohľadmi. Ale všetko, čo robíš, je neznesiteľné. Nemôžem tak ďalej žiť
Už viac nebudem, rozplačala sa Ľubica. Nikdy. Zostaň so mnou. Nechápeš, neviem žiť bez teba.
Poŕazil som dýchol a pritiahol ju k sebe. Nemohol som ju opustiť. Ani po tom, čo urobila.
Niekoľko mesiacov náš vzťah bol v poriadku, nežiarlila ma aspoň neukazovala to a ja som si užíval spoločnosť. Nechcel som chodiť do práce skôr a zostával doma dlhšie. Príde jeseň, sezóna chorôb, počet pacientov rastie. Už som fyzicky nedokázal prichádzať skôr, unavený padal som už pri večeri a išiel spať.
Ľubica znovu začala podozrievať. Najprv sa snažila veriť, že košeľa nie je zapáchajúca po cudzej vôni. V našom tíme je prevažne ženský kolektív, tak mi nebolo jasné, prečo by mala mať dôvod sa obávať. Avšak každým dňom podozrenia narastali, sledovala ma, kontrolovala košele, hľadala niečo.
Jedného dňa po práci som sa hneď vrhol do sprchy. Tentokrát som strávil vo vode málo času, lebo som chcel rýchlo ležať v posteli. Takmer potichu som otvoril dvere a uvidel, že Ľubica rýchlo prezerá môj telefón.
Ľubico Čo robíš?
Zavrtala sa, odhodila telefón.
Len volám niekomu.
Pohliadol som na jej ružový obal na telefóne, ktorý ležal na posteľ.
A svoj vlastný? spýtal som sa.
Je vybitý.
Obrazovka jej telefónu sa rozsvietila, niekto napísal:
Naozaj? Úplne vybitý? Takže aj podvádzaš? spravil som si obočie. Možno mám ešte niečo zistiť o tebe? No?
Prepáč, sklonila hlavu.
A našla si, čo hľadala? Marple som sa rozčúlený zamotal.
Ľubica zakrútila hlavou.
Bez slova som sa presunul k skrinkám a začal baliť veci. Ľubica sa zarazila, chytila sa za moju ruku.
Prosím, ne! Nechcem viac. Verím ti Marek!
Nie, Ľubico, prvýkrát som ťa odpustil, druhýkrát už nebudem padnúť do pasce. Už ma to nebaví. Chcem žiť pokojne. Dôverovať a byť dôverovaný. A to nie je život.
Za polhodiny som zozbieral všetky svoje veci a rozbalil som ich pod očakávaním Ľubice, ktorá sedela na posteli s prekríženými rukami.
Milujem ťa. Úprimne. Ale viac to neznášam. A ty? Nikdy sa nezmeníš.
Opustil som prenajatý byt a išiel k rodičom. Skutočne som bol vyčerpaný.
Nedôvera vždy rozbije aj tie najpevnejšie vzťahy. Ľubica možno cítila, že jedného dňa ja podvediem ju, ako som podvedal svoju bývalú. Ale ona si mňa sama vybrala. Bez dôvery nemôže existovať ani láska, ani priateľstvo, ani žiadny zväzok. To bola jej najväčšia chyba.
**Osobná lekcia:** keď sa v srdci usadia pochybnosti, nezostane miesto ani pre lásku, ani pre pokoj. Dôvera je základ, bez neho sa všetky mosty zrúti.
