Pred pár rokmi sme sa presťahovali do nového sídliska v Bratislave. Predtým môj syn chodieval do školy na druhom konci mesta, čo bolo časom veľmi nepraktické. Rozhodol som sa, že je lepšie nájsť školu bližšie k nášmu novému domu.
Našiel som základnú školu približne jeden a pol kilometra od domu. Keďže pracujem z domu, môžem si dovoliť odviesť syna autom každé ráno do školy. Nová škola je moderná, vždy sa tam deje niečo zaujímavé či interaktívne, a učitelia sú veľmi príjemní stretli sme sa s nimi na rodičovských schôdzach. Najviac sa mi zapáčila pani učiteľka Zuzana, ktorá učila slovenský jazyk a literatúru. Bola zároveň triednou učiteľkou môjho syna.
Ukázalo sa, že býva o dve ulice ďalej. Od chvíle, čo syn zmenil školu, stretávali sme sa často v parku, na trhovisku alebo v potravinách. Jedného rána, keď som vychádzal z domu, šla Zuzana priamo oproti mne. Vedel som, že sa ponáhľa do školy, a preto som jej ponúkol, že ju odveziem autom.
Zuzana, nastúp Adam už odchádza a pôjdeme spolu do školy.
Súhlasila bez váhania. Nebol to pre mňa problém. Po ceste mi poďakovala a vystúpila pred školou. Adam sa cítil trochu nesvoj, že vozí učiteľku do práce. Človek má mať známych medzi učiteľmi, či je to dobré alebo zlé?
Táto situácia sa zopakovala ešte párkrát. Zuzanu som znovu a znovu náhodne odviezol do školy. Neskôr som si všimol, že to už nie je úplná náhoda, vznikol akýsi vzorec.
Ešte dva či trikrát to bolo podobné. V apríli mi prišla SMS.
Dobré ráno. Ideš dnes do školy autom?
SMS bola od pani učiteľky. Odpísal som jej, že áno. Keď som sa pozrel von, stála už netrpezlivo pri aute. Adam nebol pripravený na takýto vývoj a úprimne, aj mne to bolo trochu nepríjemné. Vyšli sme von a zamierili k parkovisku.
Som taká rada, že dnes môžem ísť autom s vami. Mám so sebou tri balíky zošitov, sú veľmi ťažké.
Nemohol som odmietnuť, ale začal som rozmýšľať, že takto to už nemôže pokračovať. Učiteľka bola až príliš drzá. Rozhodol som sa navrhnúť kompromis:
Zuzana, čo keby sme sa zajtra stretli o tej istej hodine, nikto na nikoho nebude čakať, a odvezieme ťa autom?
Dúfal som, že to zo slušnosti odmietne.
No to je úžasné! Budem tak môcť každé ráno spať o dvadsať minút dlhšie! Takto to bude budem u vás každý deň o 8:00!
Adam sa na mňa pozrel nahnevane, vedel som, že nie je z tejto dohody nadšený. Momentálne rozmýšľam, ako vyriešiť túto situáciu. Asi sa vrátim do kancelárie, lebo nemám rozumný dôvod odmietnuť učiteľke… A tak som pochopil, že je potrebné si niekedy stanoviť hranice aj keď ide o ochotu pomôcť, treba myslieť aj na vlastný komfort a rodinu.
