Vieš čo, úplne typická situácia. Vydala som sa, keď som mala 25 rokov. Po roku sa mi narodila dcéra. Všetko bolo medzi nami v pohode. Až neskôr sa manžel začal správať, akoby som bola lenivá. Vraj som bola doma na materskej, ničím som neprispievala, a potom, keď som už pracovala, mala som nižší plat než on, hoci ten rozdiel nebol vôbec veľký.
Vieš, hovorí sa, že po svadbe vidíš na chlapovi len vplyv svokry. Už vtedy som asi mala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Ale vieš, láska je slepá aj hluchá.
Môj muž stále rozprával o svojej mame, aká je ona úžasná. Že makala na záhrade, mala účtovníctvo, vychovávala dvoch chalanov úplne všetko zvládala. Lenže ja? Ja som robila na smeny, plný úväzok, do toho malé dieťa. Snažila som sa byť ako ona, pomáhala som v dome, v záhrade, upratovala. Keď dcéra začala chodiť do školy, robili sme spolu úlohy. Ale starostí stále pribúdalo. V robote bolo toho veľa, peniaze slabé. Brala som si aj nadčasy. Prosto, musela som vydržať. Bola som závislá od manžela. On si zo mňa uťahoval, ja som to prehliadala. No nechcela som sa rozviesť a vziať dcére otca.
Ale vieš, čím viac človeku dovolíš, tým viac ti vylezie na hlavu. Hovorila som mužovi, že som unavená z roboty a jednoducho už nevládzem ďalšiu. On na to, že dobre, bude mi dávať zo svojej výplaty len toľko, koľko ja zarobím, a zvyšok si nechá. Vraj to je fér. Naše manželstvo už ledva držalo pohromade, a potom… prišiel zlom.
Pochopila som, že takto to ďalej nejde. Mala som plné zuby jeho rýpania, morálnych poučiek a večného porovnávania ma so svokrou. Klinec do rakvy bol, keď povedal, že ak si nenájdem “normálnu” robotu, pôjde bývať k mame. To mi v hlave ostalo. Ale trvalo mi tri roky, kým som ho naozaj poslala späť k svokre. Našla som si novú prácu cez kamošku, veľmi slušne platenú. Ani nechcem rozoberať, čo všetko som musela prežiť. Rozviedla som sa! Pustili sme sa do delenia bytu. Vymenili sme si byty. Boli tam aj tvrdé hádky.
Ale teraz mám konečne pokoj. S Luckou mojou dcérou sme spolu šťastné aj bez neho.
Mám svoj byt, svoju robotu, ktorú mám rada. Možno to nie je práve žiadna rozprávka, ale dává mi všetko, čo potrebujem. Akurát rodina stále hľadá spôsob, ako ma s niekým spojiť. Vraj som “chudera rozvedená”. Podľa nich šťastie prinesie len chlap. No prepáč, už som jedného mala… Najradšej by som si na čelo nalepila cedulu: Mladá, pekná, no mužov už nehľadám. Som šťastná s dcérou a nechcem si zase všetko kaziť ďalšou svadbou. Môj bývalý si teraz žije šťastne s mamou…”






