Dávno to bolo, keď pani Zuzana pricestovala na železničnú stanicu zo svojej malej dedinky; niesla so sebou dve ťažké tašky. Hoci nevychádzala za svojimi blízkymi často, minula svoje posledné úspory, aby im donesla darčeky, dúfajúc, že prinesie do ich života radosť. Nikdy nechodila s prázdnymi rukami, ale tentokrát ešte viac každá taška mala takmer desať kíl. Aj napriek únavnej ceste neváhala, veď jej syn jej sľúbil, že ju príde vyprevadiť na stanicu.
Keď však dorazila do Bratislavy, nikde ho nebolo. Nezostávalo jej nič iné, len položiť ťažké tašky na lavičku a vytiahnuť mobil, aby mu zavolala.
Dlho sa nikto neozýval až po desiatom zazvonení sa ozval synov hlas, plný prekvapenia.
Ach, mami, prepáč mi, úplne som zabudol, že dnes prídeš. Rozhodli sme sa ísť ku svokrovcom do Trnavského kraja a nebudeme doma celý týždeň. Vyzerá to, že si prišla zbytočne. Prosím, vráť sa. Úprimne, nečakali sme takýto vývoj, a tak som zabudol ti dať vedieť, spontánne sme odišli.
Oči sa jej zaliali slzami, no mlčala a len potichu odpovedala: Dobre.
Obe tašky darovala bezdomovcom na stanici, lebo vracať ich späť by bolo priam nemožné ramená ju už boleli z tej ťarchy. Svojmu synovi nepovedala ani jedno slovo o tom, ako ju jeho ľahostajnosť zranila. Celý život venovala jeho výchove všetku lásku aj námahu, no on si nenašiel čas privítať ju ani na sklonku jej života. O mesiac neskôr, keď jej nevesta zavolala, či by nemohla cez víkend postrážiť vnúčatá, pretože idú na svadbu kamarátky, pani Zuzana odmietla. Bola už unavená z toho, že si na ňu spomenuli iba vtedy, keď ju potrebovali.
Niekoľko hodín stála staršia pani na stanici a čakala na syna, no nikde ho nebolo!
