Mám dvadsaťpäť rokov a už dva mesiace bývam so svojou babkou. Moja teta jej jediná žijúca dcéra zomrela náhle pred dvoma mesiacmi. Dovtedy spolu bývali, delili sa o byt, o dni plné ticha, o spoločné raňajky. Chodievala som za nimi často, ale každá sme mali svoj život. Ale všetko sa zmenilo v momente, keď ostala babka sama.
Stratu poznám až príliš dobre. Mama zomrela, keď som mala devätnásť. Odvtedy som musela prijať prázdno ako súčasť každodennej reality. Otca som nikdy nespoznala. Nie je v tom žiadne tajomstvo, žiadna nevyjadrená pravda jednoducho tam nebol. Tak keď nás opustila teta, veľmi jasne som pochopila: zostala som len ja a babka.
Prvých pár dní po pohrebe bolo zvláštnych. Babka neplakala nahlas, smútok bolo cítiť v detailoch pohybovala sa pomaly, zabúdala zhasnúť svetlo na chodbe, neraz len sedela a nepozerala sa na nič. Povedala som si, že zostanem “na pár dní”. Tie dni sa natiahli na týždne. Až jedného dňa som poukladala svoje veci do skrine a pochopila, že už vlastne neodchádzam.
Odvtedy prišli názory zo všetkých strán. Ľudia majú vždy čo povedať.
Jedni tvrdia, že robím správne ved predsa nenechám starú ženu, ktorá práve stratila dcéru, samotnú. Druhí hovoria, že mrhám mladosťou, že v mojom veku mám cestovať, zabávať sa, nájsť si frajera, “žiť naplno”. Pýtajú sa ma, či ma to nezaťažuje, či sa necítim uväznená, či sa nebojím, že raz zostanem sama.
Pravda je, že ja to tak nevidím.
Pracujem, šetrím, starám sa o domácnosť, sprevádzam babku k lekárom, varíme spolu, večer si pozrieme slovenský seriál. Necítim, že by som sa niečoho vzdávala. Mám pocit, že si vyberám. Nemám teraz priateľa, nemyslím na deti ani na vycestovanie do cudziny. Myslím na oporu, blízkosť, na to, že nechcem opakovať vzorce opustenia, ktoré tak dobre poznám.
Babka je posledné puto, ktoré mi ostalo z mojej rodiny. Nemám mamu, tetu, otca. Nechcem, aby svoje posledné roky žila s pocitom, že je príťaž alebo na obtiaž. Nechcem, aby jedla sama a večer zaspávala s myšlienkou, že nemá pri sebe nikoho.
Možno môj život raz pôjde inak. Možno budem cestovať, zaľúbim sa, odídem. Ale dnes je toto moje miesto. Nie z povinnosti, ani z výčitiek. Ale preto, že svoju babku milujem. A aj seba, keď som pri nej.
A vy… čo by ste urobili vy?
