Tridsať rokov som makala v priemyselnom podniku, len aby moje deti mali ľahší život. Sedemdesiatku mi oslávili spoločne krásnym kvetinovým košom s donáškou. Stála som v prázdnom byte s kvetinami od kuriéra a plakala som. Keby mi niekto pred štyridsiatimi rokmi povedal, že na sedemdesiate narodeniny tu budem stáť práve takto, myslela by som si, že si robí srandu. Ale život si z nás robí žarty neraz a málokedy sa pýta, či máte náladu na pointu.
Ten štvrtok ráno som sa zobudila o šiestej, akoby som mala ísť znovu do fabriky. Starý zvyk tridsať rokov som vstávala za tmy, aby som stihla prvú šichtu.
Šila som pracovné uniformy, zástery, montérky. V Trenčíne bolo vtedy takých závodov niekoľko a v každom sedeli ženy za strojmi, pichali si ihly do prstov a svoje sny pichali do detí. Veď pre koho by to celé bolo, ak nie pre ne?
Môj Štefan, nech odpočíva v pokoji, robil na železnici. Spolu sme ťahali domácnosť. Nesťažujem sa mali sme svoje. Najprv garsónka na Juhu, potom sme vymenili za dvojizbák s kuchyňou v Družbe.
Diaľkové kúrenie, balkón priamo na parkovisko. Deti mali vždy čisté tričká, teplý obed a knihy do školy. Braňo chodil na doučovanie z angličtiny, Želmíra zas na počítačový kurz. Štefan brával nočné, ja som poprišila popoludní záclony či svadobné šaty pre susedy.
No vidíte oplatilo sa. Braňo vyštudoval právo, dnes má právnickú kanceláriu v Bratislave. Želmíra podniká v Žiline, niečo s marketingom, dodnes neviem presne čo, ale platia jej za to. Som na nich pyšná. Ale tá hrdosť má posledné roky takú príchuť, asi ako čaj bez cukru tvári sa to rovnako, ale niečo tomu chýba.
Štefan odišiel pred ôsmimi rokmi. Srdce. Rýchlo, bez rozlúčky večer si ľahol a už sa neprebral. Prvý rok mi deti telefonovali každý deň. Druhý rok raz do týždňa. Dnes Braňo volá v nedeľu popoludní, ak zabudne, napíše SMS.
Želmíra napíše esemesku, stručnú, akoby posielala telegram: Mama, ako sa máš? Bozky. Odpíšem: Dobre, dcérenka. Čo iné by som napísala? Že večery trávim s telkou? Že v sobotu sa mi prihovorila len pokladníčka v Tescu?
Na tie narodeniny som sa chystala týždeň. Starý blázon upiekla som tvarohový koláč podľa receptu od mojej mamy. Kúpila som nový obrus. Vytiahla som porcelánový servis, čo sme dostali so Štefanom na svadbu nikdy sme ho v bežný deň nepoužívali. Pripravila som štyri taniere. Lebo Braňo povedal, že skúsi prísť a Želmíra písala, že uvidí podľa rozpisu.
Ráno volal Braňo. Unavený hlas, ako keby ťahal nočnú. Mama, prepáč, nedá sa, mám náhlu robotu na súde, preložili mi jeden prípad z budúceho týždňa na dnes. Ale v sobotu isto prídem, dobre?
O hodinu neskôr SMS od Želmíry. Ani nezavolala. Mama, konferencia v Košiciach, nestíham, ľúbim ťa, v sobotu všetko doženiem!!! Tri výkričníky. Akoby výkričníky na konci dokázali nahradiť miesto pri stole.
Stála som v kuchyni a pozerala na štyri tanieriky. Na tvarohový koláč. Na ten nový smiešny obrus so slnečnicami, čo som kúpila, lebo sa mi zdal veselý. Potom som ich začala odkladať. Taniere do poličky. Obrus som poskladala. Koláč som zakryla utierkou.
O tretej zazvonil zvonček. Kuriér. Chalanisko, tak dvadsať. V modrej bunde stál s obrovským košom kvetov ruže, ľalie, a ešte niečo, čo som nerozpoznala. A obálka. Drahá mama, prajeme Ti zdravie a všetko najlepšie! Braňo a Želmíra.
Kuriér sa usmial. Veľa šťastia, pani, niekto vás má veľmi rád.
Zobrala som ten kôš. Bol ťažký ako týždeň pred výplatou. Položila som ho na stolík v predsieni a zavrela dvere. Sadla som si na stoličku pri vešiak a sedela som tam päť, dvadsať minút, kto vie. Kvety voňali tak silno, až sa mi z toho motala hlava v tom našom malom priestore.
Večer zavolala Alžbeta jediná susedka, s ktorou sa ešte rozprávam. Sedemdesiatpäť, býva o poschodie nižšie, sama ako prst. Vilma, máš narodeniny, poď na čaj, upiekla som jablčník. Šla som. Sedeli sme do desiatej v jej kuchyni. Alžbeta sa nepýtala na deti. Vedela svoje.
V sobotu Braňo naozaj prišiel. Sám, žena a vnúčatá ostali doma. Tri hodiny, z toho jednu vybavoval na balkóne telefonáty. Nechal mi v predsieňovej skrini obálku s eurami. Želmíra nakoniec zrušila aj sobotu niečo mi do toho vošlo, mami, ale na Vianoce určite prídem.
A vtedy mi to trklo. Nie, že by ma deti nemali rady. Majú. Po svojom, v rozvrhu medzi súdnymi sporami a konferenciami v Košiciach. Majú ma rady tak, ako som mala rada šitie poctivo, ale s hlavou pri stroji a jedným okom na hodinkách. Tridsať rokov som im vytvárala lepší život a hrdila som sa, že nemuseli drieť ako ja. Lenže nikto mi nepovedal, že cena za lepší život detí bude môj prázdny byt.
Koláč sme dojedli s Alžbetou. Kvety vydržali týždeň a potom zvädli. Obálku od Braňa som schovala do šuplíka, kde mal Štefan staré železničiarske papiere.
Včera som si kúpila lístok na výlet do Pienin. Autobusom, dva dni, skupina seniorov. Alžbeta ide so mnou. Keď som to povedala Želmíre po telefóne, bola prekvapená. Mama, odkedy ty chodíš na výlety?
Od sedemdesiatky, dcérka, povedala som.
Tri sekundy ticho na linke. Potom Želmíra prehodila tému: To je super, mama. Ale tie tri sekundy ticha to bolo viac než všetky jej výkričníky. A viem, že raz pochopí. Možno až bude mať šesťdesiat a prázdnu stoličku pri stole. Lenže na to čakať nebudem.
Mám sedemdesiat, zdravé nohy, lístok na autobus a susedku, čo pečie najlepší jablčník. Štefan by určite povedal: Vilma, nemúdruj a choď. Tak idem.
