Anjel, ktorý vážil sto kilogramov a voňal lacnou kávou
V herni na detskom oddelení onkológie vládlo ticho, ktoré prerušovalo len šuchotanie papiera a škrípanie fixiek. Bolo to zvláštne ticho krehké ako sklo. Bolo v ňom priveľa sústredenosti dospelých na deti, ktoré sa ešte ani nedožili desiatky. Úloha bola jasná: nakresliť svojho strážneho anjela. Deti sa veľmi snažili.
Pre Ivetu, mladú dobrovoľníčku, bol tento deň skúškou. Bola naučená pravému kráse freskám v kostole, kde anjeli sú jemní ako pierko, s kučeravými zlatými vlasmi a očami ako modrá obloha. Prechádzala medzi stolmi Paľkov anjel mal obrovský meč, Jankin krídla huňaté ako oblaky. Všetko bolo kanonické, dojímavé a predsa si navzájom veľmi podobné.
Potom prišla k Zuzane.
Zuzka mala sedem rokov. Hlavu hladkú ako biliardová guľa po ďalšej chemoterapii, a pokožku priesvitnú ako starý list. Zuzka kreslila starostlivo, špičku jazyka mala vytiahnutú von.
Iveta jej nazrela ponad plece a ledva potlačila prekvapené povzdychnutie.
Na papieri, namiesto nebeského posla, bol niečo čudné. Bol to zavalitý, okrúhly pán. Zaberal hádam celú stránku. Nemal krídla. Zato mal obrovské brucho obtiahnuté niečím bielym, lysú hlavu pripomínajúcu zemiak a veľké, krivé okuliare sediace na nose ako gombík.
Zuzka, spýtala sa opatrne Iveta, kľaknúc si vedľa. Kto je to? Veď kreslíme anjela.
To je anjel, odvetila Zuzka, ticho, ale rozhodne, a ďalej trpezlivo bielila brucho farbičkou.
Ale je trochu netradičný, volila Iveta slová. Prečo nemá krídla? A prečo je taký veľký?
Má krídla, odporovala Zuzka. Len ich schováva pod plášťom, aby si ich nezašpinil. Tu býva špinavo.
Iveta sa pousmiala ach, detská fantázia.
Na oddelení sa často ozýval ťažký dýchavičný dych. Prichádzal z chodby, pomaly, ako vlak v diaľke. Šuch, šuch. Ťažké kroky, akoby sa pod nimi triasla podlaha.
Dvere herne sa s ťažkým povzdychom otvorili a vstúpil on.
Pán Tibor Kováč, primár resuscitácie. Bol obrovský. Obyčajne unavený, s trojitým podbradkom, vždy rozopnutý plášť, ktorý mu bol pridlhý. Jeho tvár bola spotená, bledá ako cesto. Okuliare s hrubým rámom mu padali na koniec nosa, neustále si ich upravoval zvyknutým pohybom svojho mäkkého prsta. Voňal tabakom, potom a silnou, lacnou instantnou kávou. Už tretiu noc tu prečkal v služobnej miestnosti na preležanom gauči.
Iveta v ňom videla len unaveného, zanedbaného muža, ktorý by už dávno mal odpočívať alebo aspoň skočiť pod sprchu.
Čo vy, umelci? zahrmel hlasom, ktorý akoby sa ozýval spoza jeho veľkého brucha. No, žijeme?
Žijeme, pán doktor! ozval sa nejaký nesúrodý zbor detských hlasov.
Prešiel radmi kresliacich detí, ťažko sa zapierajúc o opierky stoličiek.
Zastal pri bledom chlapcovi s infúziou. Položil mu svoju veľkú, ťažkú dlaň na čelo.
Vydrž, šampión, zahundral. Výsledky došli. Zvládneme to.
Potom pošiel k Zuzke. Iveta videla, ako sa jej rozžiarili oči a ako vystrela ruky k tomu ťažkému, tabakovému mužovi.
Kreslíš niečo? spýtal sa. A za hrubými sklami Iveta na chvíľu uvidela nie unavené, ale hlboké, nespavé modré oči.
Teba, zašepkala Zuzka.
Tibor odfrkol, napravil si okuliare.
Mňa nemusíš, odvetil. Papier by to nezvládol.
V tej chvíli sa spoza steny ozval pískajúci alarm ostrý, nepríjemný zvuk. Tibor Kováč sa premenil v sekunde. Zmizla ťažkopádnosť, zmizlo šuchotanie. Obrátil sa svižne, až nečakane na svoju postavu, a rozbehol sa von.
Všetci zostaňte sedieť! zareval už z chodby. Katka, reanimačná sada, rýchlo!
Iveta zostala v herni, stískajúc ruky na hrudi. Za stenou bolo počuť rozruch, krátke povely, cinkot kovu a surový príkazný tón Tibora už nie dobrotivý, ale oceľový.
Dýchaj! No, pomôž si! Zostaň s nami! Dýchaj!
Bolo to strašné počúvať.
Bol v tom príkaz i prosba naraz. Iveta zatvorila oči. Bála sa.
Ubehlo štyridsať minút. Nekonečné, ako roztiahnutá guma. V herni vládlo ticho. Deti nekreslili. Hľadeli na dvere.
Dvere sa konečne otvorili. Tibor Kováč vstúpil, opierajúc sa o zárubňu. Bol premočený od potu, plášť mal tmavší, na rukáve kvapka krvi. Zložil okuliare, pretrel si oči dlaňou, rozmazal únavu po tvári. Potom sťažka, s povzdychom, klesol na detskú stoličku, ktorá pod jeho váhou zaprotestovala.
Podarilo sa vydýchol do prázdna. Spí.
Iveta sa naňho dívala a naraz, akoby niekto strhol z jej očí závoj, konečne uvidela.
Pozrela na Zuzkin výkres. Na toho nesmelého, smiešneho, guľatého pána. A potom na ozajstného Tibora Kováča.
Zrazu nevidela tuk ani pot. Videla masu. Obrovskú, bezpečnú masu lásky, ktorá kotvila tie krehké, ľahké detské dušičky na tejto zemi, keď by im inak uleteli. Zlatokrídly anjel by tu bol nanič bol by príliš ľahký, odletel by s nimi.
Potrebný bol taký, ako on ťažký, silný, voňajúci zemou a kávou, ktorý chytí unikajúci život svojimi veľkými rukami a zachrapčí: Nepustím.
Jeho holá hlava sa leskla pod lampou ako svätožiara. No nie zlatá robotnícka, zmáčaná od námahy.
Zuzka zoskočila zo svojej stoličky. Prišla k doktorovi, čo sklonil hlavu, a objala mu hrubú nohu vyššie totiž nedosiahla.
Veď som vravela, zašepkala a pozrela Ivetu očami, v ktorých bola dávno dospelosť. On skrýva krídla. Aby na nás nefúkalo.
Tibor položil veľkú ruku na jej holú hlavu.
Prsty sa mu triasli.
Vydržte, zlatíčka, zašepkal. Už len chvíľu.
Iveta sa obrátila k oknu, lebo sa už nemohla pozerať.
Slzy, ktorých sa tak bála, nakoniec prišli. Plakala od hanby za svoju slepotu. Krásu hľadala v trblietaní a dokonalosti, a pritom Svätokrása sedela pred ňou, na polámanom kresle, utierala si pot rukávom ťažká, neskladná a najsvätejšia na svete.
