Svokre som dala taký darček, že jej príde hneď nevoľno! A zakaždým, keď sa naň pozrie, bude sa triasť. No nevyhodí ho, musí ho mať vystavený na očiach! Takto to má byť. Myši budú plakať a mačka zaplatí! Tá otrávená Viera Mojžišová! Za všetkých pätnásť rokov, čo sme s Mirom svoji, mi nepovedala jediné milé slovo. Suchárka. Iné svokry aspoň niečo povedia, aj cez zuby. Ale táto mlčí. Len očami na mňa hádže pohľady, ako hladná mačka. Snažím sa k nej chodiť čo najmenej, na návštevu idem raz do roka na päť minút, – rozprával som svojmu kamarátovi Ivanovi.
Ten počúval a horlivo prikyvoval. Aj on mal svoje o svokre Hane. Neboli si príliš blízki.
My sme si nanešťastie urobili taký chlapský večer už tradícia. Každé dva týždne sa traja starí priatelia z detstva stretávali v sobotu večer.
Ja som holič, a vždy som ich elegantne podstrihol a zmenil im imidž. Práve dnes som sa zastavil len na skok – čakali ma zákazníci. Ivan, kuchár, zasa vždy doniesol “kôpku dobrôt”, ako ich volal môj synček Lukáš.
Tretí bol Peter, zdravotný brat, ktorý nedávno nastúpil do novej nemocnice. Kam, sme presne nevedeli, chceli sme ho vyspovedať, ale reč sa stočila k svokre.
– Nemôžem ju vystáť! Je mi úplne cudzia. Keby ju nebolo, … – začal som znova.
A tu sa už ozval aj Peter, ktorý dovtedy len ticho sedel:
– A čo potom, Peťo? Hneď by ti bolo lepšie? uškrnul sa.
– Asi hej… vydýchol som a zamĺkol.
Spomenul som si na ranný moment, keď som niesol darček, balený v peknom papieri, a sebecky sa usmieval. Keď som ho predával Viere Mojžišovej, bola nadšená ako dieťa, hneď začala rozbaľovať, až poskakovala netrpezlivosťou. Ale ja som ju varoval: nech to otvorí až po mojom odchode. Tak či tak som jej zničil sviatok. Hotovo!
– Už ste sa ma pýtali, kde som teraz robil, – začal Peter.
My sme zbystrili pozornosť.
– V súkromnej klinike? tipol Ivan.
– Budeš zarábať balík! zasmial som sa.
– V hospici, – jednoducho odpovedal Peter.
Nastalo ticho.
– Prečo práve tam? zmohla sa len Ivan.
– Veď tam sú ľudia, ktorí … už niet cesty späť. Nebojíš sa? A peniaze? krútil som hlavou.
– Stále len tie peniaze. Peti, prepáč, ale musím ti povedať jedno slovo: “Hlupák”, – ticho povedal Peter.
– Kto? Kto je hlupák? Moja svokra? odfrkol som.
– Ty, Peťo. To, čo robíš a hovoríš, je hnusné. Neviem veľmi o tvojej Viere Mojžišovej. Vravíš, že ti nikdy nepovedala pekné slovo? A kto vám s Mirom dal peniaze, keď ste potrebovali rozšíriť byt? Kto predal byt v centre Bratislavy a presťahoval sa do domu na okraji Prešova? Tvoja svokra. Bez reptania, bez podmienok.
Keď malý Lukáš vážne ochorel, kto ho vozil k vychýrenému lekárovi? Ten doktor, ktorý ho zachránil, bol synom dávnej kamarátky tvojej svokry. Tvoj chlapec prežil len preto. Ale iným sa to nemusí stať. A keď si bol na stretávke zo školy a tak si to prehnal, že si sa ráno zobudil u kamarátky? Áno, nič medzi vami nebolo. Ale tvoj Miro by ti to nikdy neodpustil. A kto pomohol? Viera povedala, že si tú noc bola u nej.
Peťo, hryzieš ruku, ktorá ťa kŕmi a hladká. Je to obrazne. Koľkokrát sme sa k tebe prišli najesť? A ja som si s radosťou dával tie uhorky, ikru, lekvár, ktoré ti ona dávala. Ty by si rajčiny od papriky nerozoznal! Všetko to robí pre vás! Sú ľudia, ktorí nemajú pekné slová, ale skutkami ukazujú lásku! Iní sa vedia pekne pretvarovať zo skutočnosti však nič.
– Ďakujem ti, kamarát. Myslel som, že ma podržíš, a ty ma ešte takto nazveš! vyskočil som.
Vnútri vo mne sa ozval malý červík. Ešte pred chvíľou so mnou slávil, plánoval pomstu a tešil sa z trápenia svokry. Zrazu ho vyrušili Petrove slová a znepokojene sa hmýril, nedovolil mi v pokoji si užívať víťazstvo.
Ivan, s pohľadom na kapustové pirohy (pri nervoch vždy jedol), mlčal. Už ma, na rozdiel od minulosti, nepodporoval.
Mal by som sa uraziť, tresnúť dverami a pohádať sa s Petrom. Plánoval som to.
Ale ten zatratený červík nedovolil. Držal ma tam ako prilepeného.
– Asi ste zabudli, že ja mám mamu už pätnásť rokov mŕtvu, áno? Peťo, ty stále nariekaš nad svokrou, ktorá ťa fakt má rada. Ja už toľké roky umieram od smútku. Keď siahnem po čísle, ktoré poznám naspamäť, a viem, že mi ho už nik nezdvihne. Mobil mojej mamy stále dobíjam kreditom, len aby som ju mohol ešte zavolať. Niekedy si zavolám sám sebe, vidím “mamička” na displeji, rozprávam s tichom. Poviem všetko, čo ma trápi, trieskam do prázdna. Vleziem pod maminu deku a predstavujem si, že ma stíska. Úprimne zvnútra je všetko, akoby vyhasnuté.
Prepáč, Peťo, ale nemohol som mlčať. Ty máš mamu aj svokru. Načo to takto robíš? Prečo sa vyvyšuješ nad starú ženu? Pamätám sa, ako si ju nazýval dedinskou. A ešte dačo: ty nám vždy robíš účesy, vďaka aj za to. Ale Vieřu si kedy naposledy ostrihal alebo nafarbil? pokračoval Peter.
Vo mne sa červík scvrkol ako po údere a stíchol. Akoby cudzím hlasom som potichu priznal:
– Nikdy.
– Daj pokoj! To vážne? Peťo, to sa nerobí! Veď ja svoju… vlastne, je normálna žena, v princípe. Zabudnite, čo som hovoril.
Moju svokru vždy pohostím! Koláče, bábovky, na Veľkú noc robím vianočku. Vždy je šťastná! Má také malé, tučné rúčky, čistý anjelik! rozžiaril sa Ivan.
Červík vo mne už neprejavoval známky života. A ja som pocítil, že už môžem vstať a odísť. Už ma nedrží.
Pred očami mi prebliklo dnešné ráno. Ako to hovoril Ivan? Tučné rúčky…
Moja svokra mala iné. Ja som jej pohŕdavo hovoril “klešte”. Veľké, pracovité, žily na povrchu. Podľa mňa škaredé. A tvár? Priradil som jej pomenovanie “zemiak”. Čo o nej viem? Vlastne nič. Jej život ma nikdy nezaujímal.
Ale vždy bola po ruke, keď som potreboval jej pomoc. Môj muž mi raz vravel, že kedysi mal dve sestry. Nerád o tom hovorí obe boli dlho choré a zomreli. Viera Mojžišová vychovávala najprv dcéry, potom chorel jej muž. Prežila ich všetkých. Hlavnou pýchou a láskou jej zostal Miro, môj manžel.
A ja ho stále milujem tak, ako pred pätnástimi rokmi je krásny, rozumný, milý, spoľahlivý, pracovitý.
– On je taký, pretože jeho mama ho vychovala! Môhl by ťa mlátiť, alebo by nenosil domov peniaze! Alebo by si našiel milenku. Nie každému sa to pošťastí! A ty? Nikdy si jej nepovedal pekné slovo? Kto ti bránil? Hanba ti! Všetkých striháš, prečo ona je horšia? Prečo sa jej posmievaš a si taký nekamarát? Hlupák! opäť mi v hlave vreskol červíček pravdy.
Až som poskočil.
– Peťo, je ti zle? naklonil sa Peter súcitne.
Zamával som hlavou, nech sa nerozplačem. Akosi na mňa všetko doľahlo. Ako keď praskne nádoba a voda sa vyleje na suchú zem.
Chcel som prehodiť reč. Odísť. Čakal som, že dnes bude veselo. Mýlil som sa.
Aby som sa nerozslzil, zašepkal som:
– Ako sa ti páči práca, Peter?
– Na oči tých ľudí nikdy nezabudnem. Trpia, niekedy nevládzu, ale v pohľadoch je svetlo, dobro, nádej. Počúvam slová o večnosti. O tom, čo nestihli pred koncom. Vidím aj slzy. Ako sú ľudia bezradní, keď strácajú blízkych.
Raz prišiel mladý muž. Veľký fešák, manažér, stále v obleku. Jeho mama bola u nás. Peniaze pre ňu by sypal zlatom, ale ona sa chcela vrátiť do rodnej dediny. Lenže on, mestský frajer, nevedel pochopiť, načo. Až keď zomrela, kľačal pri nej: Mami, vstaň! Poďme tam, kde chceš! Dom kúpim, všetko zariadim. Len zostaň. Niet pre mňa nikoho dôležitejšieho! alebo starý pán, bývalý armádny. Chodil za dcérou. Úplne prišla o vlasy. Nosil jej spony do vlasov, krásne, farebné, ona sa vždy rozžiarila, keď ich videla. Sľúbil, že keď sa jej vlasy uzdravia, bude ju sám česať tak, ako to robila jej mama. Potom už len snívala o mori a krásnom lete. Umrela, on rozdal všetky spony. Prišiel som ho utešiť, a v očiach mala bolesť ale povedal: Je s mamou, moja kráska. Obaja budú čakať na mňa. Preto hovorím, treba si vážiť, čo máme! Niekto plače nad hrobom, niekto bojuje s chorobou, iní premrhajú život na urážky a intrigy, a nakoniec unavia aj Boha že im naloží podľa zásluh.
Človek si myslí, že má všetko pod kontrolou, je pánom svojho osudu. Ale nie je to pravda, kamaráti, – povzdychol Peter.
Ivan sa ovieval novinami, pozrel na prázdny tanier. Pirohy došli. Nevadí, doma napečiem ďalšie! Zobral mobil a napísal žene, že dnes majú rodinný večer, premietanie filmu a musia prísť aj svokra so svokrom, určite nech prenocujú.
– Musím letieť! Doma čaká rodina! Majte sa! prešmykol sa Ivan z kuchyne.
Aj ja som sa postavil. Rukou som sa trepal v taške, ktorú som napokon vylial na zem. Peter všetko mlčky pozbieral.
Potom sme sa mlčky rozlúčili.
Mal som v ten večer ešte veľa práce. Ale… niekde tam, na kraji mesta, staršia žena, čo som si myslel, že ma nemá rada, sa dívala na môj darček. Ten, čo som jej chcel dať naschvál! A čo ak by mi ona dala taký darček?
Asi by ma to zamrzelo, pokazilo by mi to narodeniny.
Všetkým som zavolal s ospravedlnením a sľúbil zľavu nabudúce, zrušil som stretnutia a vybral sa za svokrou.
Telefón manžela bol nedostupný.
Ruky sa mi potili. Čo povie Miro? Veď je to jeho mama…
Už bol večer. Okná v malom domčeku svietili. Záclonky s margarétkami a muškátom na okne, čo ma predtým tak rozčuľovali, mi zrazu boli vzácne a útulné.
Musím sa ospravedlniť. Čo jej poviem? Možno by som jej mal priniesť iný darček, ale niet času. Sľúbim jej, že niečo kúpim. Je určite smutná. Och, čo som vyviedol, rozmýšľal som, keď som prechádzal dvorom ku dverám.
Bolo odomknuté. Vo veľkej izbe stála maľovaná misa s haluškami so syrom, studený šalát na kyslom mlieku, obľúbené manželove plnené palacinky. Postavil som sa do dverí a hľadel na jedlo. Manžel sa rozprával so synom, ktorý veselo jedol babičkine holúbky. Viera Mojžišová v modrých šatách s čipkovaným golierom a s dlhým vrkočom stála pri stene.
Vedľa nej dve susedy a veselý dedko. Asi hostia.
– Pozrite, aká krása, však? rozplývala sa svokra nad mojím darom.
Pokračovala:
– Toto je naša Katka, Miroslava žena. Ako princezná. Belasá, jemná, celá krásavica. Keď sa na ňu dívam, celé vnútro mi spieva. Boh vie, akú krásu stvoril! A teraz Katka bude so mnou vždy. Maliar ju nakreslil. Rozplakala som sa od šťastia, keď som to otvorila. Lepšie mi netreba!
Cítil som, ako mi horia líca a uši hanbou. Celkom ako v detstve, keď som u babky rozbil vázu a zhodil to na brata.
Darček pre svokru na narodeniny bol… obraz. Mňa. Svoj portét. Ja som si myslel, že keď mi nikdy nič pekné nepovie, že ma nemá rada. Dokonca že ma nenávidí. Tak som si naivne myslel, že jej môj portrét bude liezť na nervy, ale nevyhodí ho a bude sa trápiť. Ale vyšlo to úplne inak…
– Katka je tak krásna, že sa niekedy hanbím jej niečo povedať. Je ako bábika! Oči veľké, modré ako nevädza, rysy krásne, ako na obraze. Ja som len stará nevzhľadná babka, poriadne nič nepoviem. Ani pekne rozprávať neviem. Hanbím sa. Niekoľkokrát, keď tu u nás spala, som si len potajme pohladila jej perinu, keď spala. Boh mi vzal dcéry, ale dal mi inú dievčinu, moju vlastnú Katušku. Miroslavovi vždy vravím, že má zlatú ženu!
– Ži si s tým! zašomral môj vnútorný červík a navždy zmizol.
Nestihol som mu ani sľúbiť, že všetko napravím. Už ani nemusím. Všimli si ma. Syn pribehne, manžel povstane.
– Čo tu robíš? Máš predsa prácu! Mama hovorila, že si ju ráno už pozdravil, zašepkal mi muž.
– Ja… zrušil som to. Viera Mojžišová… Môžem vám hovoriť mama? Ako svojej vlastnej? Všetko najlepšie! knedlík v hrdle mi bránil hovoriť.
Narovinu, chcel by som si aj kľaknúť, ako ten muž z Petrovej rozprávky. Kľaknúť pred múdrosťou, dobrotou a odpustením.
– Katka! Stihla si ešte prísť, ďakujem, dcérenka. Na starú babku si si našla čas. Toto je moja Katka! Prišla! dívala sa na mňa s obdivom.
Dedko schválene prikývol a pohliadol raz na mňa, raz na môj portrét.
Všetci ožili, smiali sa.
Bol som šťastný, že je dnes sviatok. A že som živý, zdravý, mám rodičov, čo prídu s blahoželaním. Milujúceho muža, synka, dobrú svokru, prácu, ktorú mám rád. Zistil som, že som vlastne boháč!
– Poďte k stolu, poďte! starala sa Viera Mojžišová.
– Výborne! A potom budeme mať Deň krásy! Chcete? Všetkým vám urobím účes! A ak niekto chce farbenie či strihanie, povedzte! Veľmi rád! usmial som sa.
Aj to bol môj darček. Pre všetkých.
