Svokra mi na tridsiatku darovala svoje staré haraburdy – a ja som neskrývala svoje sklamanie

A načo si do tresky dala ten lacný majonéz, hm? Veď som ti hovorila, kúp Tatarskú, tá je hustejšia, chutí poctivo. Toto je iba voda so škrobom, ešte aj suroviny si tým pokazila.

Martina sa zastavila s lyžicou vo vzduchu, v žalúdku jej zabublalo potlačené podráždenie. Zhlboka sa nadýchla, aby nepovedala niečo nevhodné, a pohľadom spočinula na svokre. Vilma Malíková stála široko rozkročená v kuchyni, ruky vbok, a skúmala misu so šalátom, akoby hodnotila kuchyňu v pionierskom tábore. Na sebe mala lesklé šaty vlniace sa ako oživený spomienkový film a výraz, ktorého majestátna útrpnosť bola hodená ako ťažký plášť.

Dnes to nebol obyčajný deň. Dnes mala Martina tridsať. Okrúhle narodeniny. Vždy si predstavovala, že ich strávi v reštaurácii, so živou hudbou a tancom, vo večernej róbe, nie s kuchynskou zásterou cez šaty. Ale pred mesiacom sa ich auto rozbilo, oprava vyšla draho slovenské eurá mizli z peňaženky rýchlejšie, než pohorí Oravy pred búrkou. Rodinná porada s Mirom rozhodla: oslavujeme doma. Maťka, ty variť vieš tak, že by sa aj hotel Hambalko hanbil. Bude to paráda, zakašlal v dobrom Miro a pohladil ju po vlasoch. Martina, inak než ochotná, súhlasila kdeže peniaze nazvyš.

Pani Malíková, je to ten istý majonéz, čo vždy. Len nový obal, akurát lepší, povedala Martina s pokojom, snažiac sa pokračovať v miešaní. Mohli by ste mi radšej pomôcť s obloženými chlebíčkami, hostia prídu už o hodinu.

I tú rybaciu nátierku si kupovala v akcii, však? nedala pokoj Vilma, zdvihla pohárik a skúmala ho pod lampou. Jasné. Malé kúsky, kašovité, také šetriace domáce, hanba tomuto sviatku. Vieš, keď sme my slávili okrúhle narodeniny, tak sa stoly prehýbali pod domácou huspeninou a jelením gulášom, nie pod takýmito lacnými náhradami. Ešteže aspoň nesieš moje meno, to jediné ti ostalo poriadne.

Do kuchyne nakukol Miro obliekol si bielu košeľu, naťahoval si opasok, trošku ešte voňal po holení.

No čo baby, nehádajte sa, však oslavujeme! usmieval sa, štipol kúsok salámy a dal si ho do úst. Vonia tu ako na jarmoku. Mamka, buď trošku mäkšia, veď Maťka má sviatok, kritika nech dnes spí, dobre?

Ja nekritizujem, ja učím, pevne natiahla pery Vilma. Nech jej má kto povedať pravdu, jej mama býva ďaleko, tak musím ja. Daj sem chleby, aspoň natriem nátierku po poriadku.

Martina sa posunula k sporáku a rýchlo schovala slzy hnevu pohľadom do pary.

“Učí, skúsenosti posúva,” opakovala si v duchu. Za päť rokov manželstva tie skúsenosti už dávno horkli ako staré hrušky v pivnici. Vilma bola žena tvrdej výchovy a verila, že iba spôsob jej videnia sveta je správny. Šetrila tašky od rožkov, umývala plastové poháre a pohŕdala manikúrou či drahšími topánkami, ktoré si jej nevesta dovolila kúpiť.

Prípravy vrcholili: vo vzduchu sa miešala vôňa pečených morčacích stehien, česneku a čerstvej bratislavskej vianočky. Martina sa chvela od napätia, nalievala limonádu do pohárov a poctivo rozostavovala taniere z jediného zdedeného porcelánového servisu. V hĺbke srdca dúfala, že večer predsa len vyjde. Veď tridsať rokov je len raz.

O piatej začali prichádzať hostia: kamarátky s manželmi, kolegyne z práce, Miroslavov bratranec s partnerkou. Byt naplnil smiech, šuštanie baliacich papierov a vôňa lacných kvetov. Martine nosili kytičky, obálky s eurom, poukážky do drogérie. Bolo to veselé a srdečné.

Vilma na čele stola sedela korunovaná ako starodávna gazdiná, sledujúc, kto koľko jedol a pil. Občas poznamenala: Uhorky sú presolené, Ak chýba v treske kukurica, šalát je bez chuti, Víno? Také kyslé som ešte nemala, moja ríbezľová domáca je oveľa lepšia. Hostia prikyvovali a snažili sa jej polovičatému mrmlaniu nevenovať pozornosť.

Prišiel čas na prípitok Miro sa postavil a zahlásil pár teplých slov o tom, akú má doma šikovnú ženu a kamarátku. Martina sa dojala, únava z nej opadla. Myslela na to, že to azda stálo za to.

Tu zrazu Vilma významne zacinkala vidličkou: A teraz je čas na môj darček! Miro, prines ten veľký igelitový vak z chodby.

Miro odbehol a doniesol mohutný sáčok previazaný stužkou. Všetci stíchli. Aj Martina stuhla. S Vilmu nikdy nevedela, vždy však zdôrazňovala tradíciu a slušnosť. Naposledy jej darovala súpravu utierok užitočné, no tuctové. Žeby teraz deka? Alebo malý mixér, na ktorý si Martina nedávno povzdychla?

Vilma prebrala vak a s výrazom dedičky šľachty zložila vak na stoličku vedľa Martiny.

Maťka, tridsiatka, to je čas, keď žena dospieva. Dosť bolo tých tvojich krátkych sukní, legín a čudných mód. Ty si manželka, čoskoro matka. Rozmýšľala som, čo ti dať. Peniaze? To odíde, zabudneš. Spotrebiče? Zlomia sa. Ale šaty s dušou a históriou? Tie pretrvajú! Rozhodla som sa darovať ti svoje najcennejšie veci. Môj výbavok, moje róby, čo som po roky opatruvala. Je to rodinná relikvia. Nosti a myslievaj na mňa s láskou.

Rozviazala stuhu a vysypala obsah rovno Martine na kolená i na podlahu.

V izbe zavládlo zvonenie ticha. Zdalo sa, že aj hudba stíchla. Martina šokovane hľadela na kôpku šiat, ktorá ju prikryla. Do nosa jej udrel silný pach naftalínu, staroby a zabudnutej skrine. Tá vôňa zahlušila všetko ostatné.

Na kolenách mala Martina kabát zo starého hrubého súkna, nedefinovateľnej hnedo-sivej farby, s obrovským ošúchaným límcom, miestami prežraným moľami. Vedľa bola kopa šiat z krimplenu syntetiky obľúbenej v sedemdesiatych rokoch; farby, čo by prebudili aj medveďa v jaskyni: jedovatá zelená, smutná oranžová, veľké bodky. Navrchu niekoľko blúzok s volánmi, zožltnutých od času, a na pohľad pichľavá vlnená sukňa, že aj len pozrieť sa na ňu, už ťa svrbí pokožka.

Martina si vzala jednu blúzku. Pod pazuchou žltý fľak, ktorý nezmizol ani po desaťročiach. Gombíky viseli len zázrakom.

Pani Malíková čo je toto? jej hlas bol trasľavý, ale hovorila jasne, aby to všetci počuli.

No čo? úprimne prekvapená sa rozžiarila Vilma. Veď to sú moje šaty! To kabát som kúpila v Bratislave osemdesiateho druhého, v rade na tri hodiny. Večné je, stačí oprať, prešiť gombíky a budeš ako z módnej prehliadky. A tieto krimplenové šaty? To je dovoz zo socializmu, Poľsko, Maďarsko, dnes už nič také nevyrábajú, len samý čínsky šunt, ale toto? To je kvalita a príbeh! Nosila som ich na dedinský bál, aj tvojho svokra som v nich očarila. Nuž, teraz si na rade ty!

Hostia sa pozerali jeden na druhého. Martinej kamarátke Janke trhlo kútikom úst, či skôr zadržala výkrik. Miroslavov brat sa začal zabávať pohľadom do stola. Len Miro stál pri mame so zmäteným úsmevom.

Mami, ale to je riadny retro, však dnes letí vintage krútil hlavou Miro.

Martinu oblial rumenec. Toto už nebola len nespokojnosť, to bola hanba a poníženie. Svokra priniesla na jej narodeniny vrece starého, smradľavého textilu, ktorý chcela vypratať zo skríň, a vydala to za veľkorysý čin, očakávajúc vďaku.

Zdvihla sa, striasla z kolien kabát. Dopadol na zem a z neho sa vyroloval oblak prachu.

Vintáž znamená hodnotu, umelecké dielo povedala chladno. Toto je odpad. Starý, prežraný, nasiaknutý cudzím potom a naftalínom.

Maťka! vykríkla Vilma, chytala sa za hruď. Ty vieš vôbec, čo hovoríš? Ja som to schovávala srdcom! Je to pamäť rodiny! Ako môžeš?

Vidíte to, pani Malíková? Pozrite na tie fľaky. Myslíte si, že na tridsiatku si zaslúžim nosiť štyridsaťročné obnošené šaty a zničený kabát? Myslíte to naozaj vážne?

Ty sa máš priveľmi dobre! zaskvičala Vilma, zmeniac hlas z hodvábneho na trhovnícky. Však mohla by si oprať, preprať, veď si mladá, nič ti nie je. Ja ti chcem len dobre, aby si bola gazdiná, a ty sa tváriš ako princezná! Miro, počuješ, ako rozpráva s tvojou matkou?

Miro vbehol medzi ženy.

Baby, už dosť! Mami, Maťka mala sviatok, možno si to trochu prestrelila, ale myslela si to dobre Možno si sa mohla spýtať

Spýtať?! rozzuřila sa Vilma. Či jej môžem dať kabát, čo dnes v obchode stojí tri mesačné platy? Nevďačnica! Pozbieram veci a odchádzam! Už nikdy sem nevkročím!

To by bol ten najlepší darček, potichu, no pevne povedala Martina.

Do miestnosti padlo ticho, čo rozsekal iba tikot hodín.

Čo si povedala? zamračila sa Vilma.

Že nebudem na vlastný sviatok roztvárať sklad odpadu. Zoberte si svoje veci. Nepotrebujem ich. Teraz ani nikdy. Mám svoje sebavedomie.

Vilmu dusila urážka. Rýchlo strkala šaty späť do vreca. Kabát nešiel, tlačila ho tam so zúrivým škrípaním.

Miro, ideme! Odvedieš ma! A ty, ak si syn, odchádzaš tiež!

Miro súkal pohľad z jednej na druhú.

Mamka, kam by som teraz šiel? Maťka má sviatok, hostia Zavolám ti taxík.

Ach tak! Zradca! Papučový synáčik! Vymenil si matku za túto panovačnú!

Vilma vzala svoj batoh a s hlavou hore zmizla v chodbe. Dvere zabuchla tak silno, až pohár na stole poskočil.

Ostali len hostia, nevediac, čo robiť. Oslava bola nenávratne zničená. Vzduchom lietal naftalín aj svár.

Tak pripime si na oslávenca, nesmelo prelomil ticho niekto z kamarátov.

Sviatok už nezachránil nik. Všetci po hodine postupne odchádzali, klopiac oči a bľabotajúc ospravedlnenia.

Keď za posledným odišla, Martina začala dôrazne odnášať taniere. Miro sedel na gauči, hlavu v dlaniach.

Maťka, nemusela si to takto. Mohli sme tie handry vyhodiť, keď odídu. Nemusela si robiť rozruch. Mama bude zas týždeň so zvýšeným tlakom.

Taniere štrngli na stole.

Miro, vážne nevidíš rozdiel? pozrela naňho tvrdo. Keby mi to dala medzi štyrmi očami, mlčala by som. Ale urobila to pred všetkými, dokázala, že ja som nič, že mám byť rada aj za cudziu ponožku. To nie je starosť, to je ukázanie, že si ma neváži.

Veď ona nevie inak, vyrastala v núdzi

Nuž, všetci vyrastali v skromnosti. Moja mama celý polrok šetrila na zlatý prívesok pre mňa. Ale tvoja, s úsporami na účte, nosí mi špinavý odev na výmenu. A ty nič. Nepovedal si ani slovo. Neprekážalo ti, keď ma prezliekla za strašiaka?

Len som nechcel hádku

Ani ja nechcem žiť v hanbe. Najhoršie je, že ty si nevšimol ani tie fľaky. Pre teba je to vintage, pre mňa podpásovka.

Odišla do spálne a zavrela za sebou dvere. Miro zostal v kuchyni, obklopený taniermi a studeným jedlom. Sedel dlho, pozeral na stoličku, kde ešte pred chvíľou ležalo to prekliate vrece. Prvý raz sa pokúsil na matku pozrieť očami cudzieho človeka. Vybavila sa mu Janka s očami plnými hrôzy. Vybavil si, ako Martina držala tú blúzku s odporom. Hanbil sa. Ukrutne, spaľujúco.

Ráno vstala Martina skoro. Bez slova si vypila kávu, pobalila sa. V chodbe natrafila na zabudnutý šál opäť starý, hrubý, z pichľavej vlny.

Idem k tvojej mame, oznámila Miroslavovi, ktorý vyšiel v pyžame.

Prečo? Povedať prepáč? našiel v očiach nádej.

Nie. Odovzdám jej šál. A vysvetlím si s ňou veci. Nechcem, aby ostala medzi nami nevyjadrená horkosť.

Pôjdem s tebou, oznámil Miro.

Nemusíš. Toto si vybavím sama.

Martina prišla za Vilmou o hodinu. Vilma otvorila až po chvíli, na hlave handra, v kuchyni zápach valeriánky.

Prišla si ma doraziť? Vstúp, nech sa pokocháš, ako si matku zničila

Martina dala šál na stôl.

Bez divadielka, prosím, pokojne začala. Rešpektujem váš vek a že ste matka môjho manžela. Ale žiadam úctu aj pre seba.

Úctu? Ty si ma ponížila pred všetkými!

Nie, to ste urobili vy sebe aj mne. Dobre ste vedeli, že tie veci nemá nik nosiť. Darovať také niečo k tridsiatke je pohoršenie.

Ako!

Počúvajte ma, zvýšila Martina hlas. Vaše šaty nepotrebujem. My dvaja s Mirom sa uživíme. Ak chcete robiť radosť, spýtajte sa, čo treba. Alebo len príďte s kvetom a pekným slovom. Ale už nikdy, nikdy viac mi neskúšajte podstrčiť svoj starý papierový svet pod rúškom dobroty. Nie som popolník. Som milovaná žena vášho syna. Chcete vnúčatá, chcete rodinu? Musíte sa s tým zmieriť.

Vilma len otvárala ústa. Bola zvyknutá na nevlastnú, mlčiacu, trpezlivú a pokornú Martinu, nie na rebéliu.

A čo ak to nebudem chcieť rešpektovať? zle prižmúrila oči.

Potom sa budeme stretávať len na sviatky a telefonáty. Vyberte si sama.

Martina sa otočila k východu, no ešte stihla dodať:

A treska? Všetkým chutila. Aj s tým majonézom, lebo bola robená s láskou, nie z povinnosti.

Vyšla na schodisko, vtiahla do seba voňavý ránny vzduch. Prvýkrát po rokoch necítila v srdci nič len vlastnú silu.

Večer prišiel Miro domov s obrovskou kyticou ruží.

Volala mama, zamumlal, oči upreté do zeme.

A čo?

Vraj máš silnú povahu. Asi to prehnala Povedala, že ten kabát pôjde do bazáru, keď si je taká hrdá.

Martina sa rozosmiala. Bol to malý veľký triumf.

Nech, možno raz ešte niekomu poslúži. No a cez víkend ideme do reštaurácie. Teraz naozaj. V šatách, aké si sama kúpim.

Ideme, objal ju Miro. Bez rečí o šetrení. Zaslúžiš si to.

Od vtedy bol v ich rodine nový poriadok. Vilma sa zázračne nezmenila, no už bola opatrnejšia, viac šomrala potichu, a k meninám darovala výhradne obálku s bankovkami, so slovami, že dnešní mladí majú čudné chute Martine to vyhovovalo. Najdôležitejšie bolo, že v skrini už nikdy neostalo miesto pre cudzie naftalínové spomienky.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

three × 4 =

Svokra mi na tridsiatku darovala svoje staré haraburdy – a ja som neskrývala svoje sklamanie
А какво е тя, любовта? – Недей да плачеш, успокой се, за кого си намерила да лееш сълзи, Борето ти не заслужава тези сълзи – утешаваше баба Аксиния своята внучка Вера. – Още преди сватбата ти казвах, че не е човекът за теб, не се омъжвай за него… а ти? Любов… любов, обичаме се. И сега какво, къде е тази любов? – Ох, бабо, мислех, че ще ме утешиш, а ти все същото – казваше Вера, бършейки сълзите си. – А какво да кажа? Да похваля този… Боре, от когото няма никаква полза, ето сега и сълзи лееш. – Бабо, ами любовта? Вярвах му, а той доведе у дома съседката ми Валя, която е със седем години по-голяма от него, и тя дори ми се присмя… Само половин година живяхме заедно, а той вече… Вера се прибра по-рано от работа, влезе в къщата, а там смях, отиде в спалнята и видя нещо, от което ѝ прилоша. Борето я гледаше уплашено, а Валя се усмихваше и каза: – Какво се втренчи? Обучавам ти мъжа на всички тънкости на любовта – и се изсмя гадно. Вера излетя от къщата и тръгна без посока, докато не стигна до баба си. – Каква любов… Каква е тази любов, ако той доведе друга жена в дома ви? Остави го, разведи се, докато нямате дете. Живей при мен – настояваше Аксиния. Баба се опитваше да говори твърдо, но сърцето ѝ кървеше. Любимата ѝ внучка бе наранена от някакъв… Борето, от семейство с пиянски и скандални родители. Беше сигурна, че така ще стане, но Верчето не искаше да я слуша. Понякога децата от такива семейства стават добри и самостоятелни, всичко се случва. Но не и Борето. Още от малък беше пакостник, а като порасна често се напиваше, започваше кавги, в които сам си патеше. Аксиния не искаше внучката ѝ да се омъжи за него. Но Борето беше хитър, знаеше, че Вера е спокойна, добра, грижовна и работлива. – Верче, кълна ти се, ще спра да пия, щом се оженим – обещаваше, когато ѝ предложи. А тя, наивната, му вярваше. Всъщност още не беше имала сериозен приятел. Само в училище с Витко, но там беше само приятелство. А в Борето се влюби истински, сякаш нямаше други момчета. Той беше с четири години по-голям и вече беше служил в армията. Всички я разубеждаваха да не се омъжва, приятелката ѝ Лиза направо каза: – Не уважавам твоя Борето, ако се омъжиш за него, не идвай с него у нас. Мъжът ми също не го понася и дори каза, че ще съжаляваш, ако се омъжиш за него. – Лиза, защо всички повтаряте едно и също… Аз пак ще бъда щастлива… – каза Вера и си тръгна, а Лиза я изгледа със съжаление. Аксиния, както можеше, утешаваше внучката си. Направи ѝ чай с мента, опитваше се да я разсее, но виждаше, че е безполезно. Знаеше, че когато е зле, никакви думи не помагат. Трябва да се преживее, да мине време. Към вечерта във двора на Аксиния се появи Борето, пиян, и викаше на целия квартал, когато тя излезе на прага с тояга. – Вера да излиза, иначе сам ще я изкарам… – Това няма да стане – размаха тоягата Аксиния, – ще те подкарам, не гледай, че съм стара. Аксиния се осмели, защото видя, че зад Борето вече се събират съседи, а Лиза с Мишо влязоха във двора. Борето викаше обидни думи, заплашваше да изгори къщата на Аксиния с Вера вътре, но Михаил го хвана за яката, разтърси го и той млъкна. – Млъквай, всички чухме как заплашваш, ще идем при кварталния, марш оттук – изведе го на улицата и го бутна, Борето падна по нос и си тръгна мълчаливо. Съселяните се разотидоха, Вера излезе във двора, Лиза я прегърна. Михаил махна с ръка и си тръгна. Аксиния седна на пейката под прозореца, до нея Вера и Лиза. – Ето ти любов, ето ти щастие – тихо каза Вера. – Какво да правя, бабо? Кажи, ти знаеш всичко за любовта. С дядо Иван сте живели петдесет години в съгласие. – Господи, стига с тази любов. И аз не знам каква е тази любов. Вера и Лиза се спогледаха и свиха рамене – ако някой знае, то баба Аксиния… – Бабо, разкажи как се омъжи за дядо Иван – помоли Вера, а баба ѝ се съгласи, само и само да я разсее. – Ще ви кажа направо – нямах голяма любов, нито красив мъж, нито красиви думи, нито ухажвания, дори свекърва нямах. Но се омъжих. Аксиния се замисли, явно си спомняше младостта… С Ванко, бъдещия си мъж, учеха в един клас, но той беше от друго село. Училището беше тук, в селото, той идваше пеша три километра, и не само той. От всички околни села идваха момчета и момичета. Ванко след седми клас повече не дойде, изчезна някъде. Аксиния дори не забеляза. Не обръщаше внимание на момчетата. Завърши училище и остана в селото. Семейството им беше голямо, освен нея още трима по-малки – сестра и двама братя. Дъщеря, всичко вършеше, гледаше по-малките. Баща ѝ беше болен, веднъж се простуди, падна с коня и шейната в ледената река, едва се спасил. Оттогава боледуваше, кашляше, работеше пазач на хамбари. Майка ѝ работеше на фермата като доячка, тръгваше рано, връщаше се по обяд, после пак на вечерна доене. – Дъще, сготви нещо, гледай по-малките да не закъснеят за училище – заръчваше майка ѝ, а Аксиния всичко изпълняваше, беше отговорна, майка ѝ разчиташе на нея. Така се грижеше за по-малките, проверяваше уроци, переше, готвеше, чистеше. Майка ѝ се връщаше уморена. Баща ѝ все повече лежеше. Не успяваше да ходи на клуб, но понякога намираше време. Майка ѝ казваше: – Дъще, иди на клуб, все работа, работа, а си млада, младостта бързо минава. Аксиния понякога ходеше и един ден видя сред местните момчета бившия си съученик Ванко, върнал се след три години. Пораснал, започна да се върти около нея. – Може ли да те изпратя до вкъщи? – питаше той. Ако беше в настроение, разрешаваше. – Изпрати ме, ако искаш – и стояха пред къщата, говореха си. Ако не беше в настроение, си тръгваше мълчаливо. Иван ходеше след нея, настойчиво, дори нахално. А тя го приемаше равнодушно, не ѝ беше особено симпатичен, просто момче като всички. Така дружиха почти три години. – Аксиния, заминавам в казармата след седмица, ще ми пишеш ли? – попита той. – Ако ти ми пишеш, ще отговарям – обеща тя. Отговаряше не на всички писма, твърде често пишеше. Но с никого не се срещаше, никой не ѝ харесваше. Към зимата Иван се върна от казармата, пораснал, сериозен. Пак започнаха да се виждат. Пролетта, когато снегът се стопи, Иван предложи: – Колко още ще се виждаме? Омъжи се за мен. Тичам от село до теб. – Добре, съгласна съм – не възрази Аксиния. Иван никога не ѝ каза, че я обича, и тя не го обичаше, просто дойде време да се омъжи. Иван беше сдържан, обикновен селски момък, не принц на бял кон. – Мамо, тате, омъжвам се. Иван ми предложи. Баща ѝ мълчеше, вече беше слаб. Майка ѝ вдигна скандал, дори баба ѝ дойде и викаше: – Защо ти е този голтак? Гладен като сокол – Аксиния мълчеше, мислеше, че и те не са богати. Същото семейство. Сватбата беше в селото на Иван, весела, с песни, хора и закачки. Времето беше топло, всичко цъфтеше, много гости. Подариха им три кокошки и петел, два чувала жито, чувал брашно. Решиха да живеят в селото на Аксиния, докато построят къща, а дотогава живяха при него, със свекъра. Майка му беше починала рано. Свекърът с роднини за едно лято построиха малка къща. Веднага се преместиха. После построиха обор, взеха крава и прасе. Аксиния работеше във фермата, Иван на трактор. Работеха много, но бяха млади и успяваха. След година се роди син. Повече деца нямаха. – Иска ми се дъщеря – помощничка – казваше тя, но не се получи. Когато синът порасна, замина за града, стана агроном, ожени се за местно момиче, кротко и добро. После се роди Верчето, любимата внучка на Аксиния. Така доживяха с Иван до пенсия. – С мъжа ми ни беше добре и леко – разказваше Аксиния, – Иван беше надежден и спокоен. Никога не ми повиши тон. Нищо не криехме един от друг. Радвахме се на това, което имаме. Имахме пчелин, пчелите бяха любимото занимание на Иван, аз му помагах. Можеше с часове да се занимава с тях. Понякога ме ужилваше пчела по бузата. Той се смееше и шегуваше: – Сега ще сложим студена вода, че стана бузеста, окото не се вижда, ама пак си красива. Иван обичаше Аксиния мълчаливо, не ѝ казваше красиви думи, но събираше малини или ягоди и я хранеше, а тя се смееше. Иван обичаше да чете книги. Сигурно цялата селска библиотека беше прочел, макар да нямаше време, все пак намираше, понякога четеше на глас на жена си. – Ето така, момичета – каза баба Аксиния, – живяхме с Иван петдесет и една години. За любов не сме говорили, не сме си признаваме, не сме и мислили за нея. Просто бяхме заедно, грижехме се един за друг, ако някой се разболее. Но Иван си отиде и приказката ми свърши. Сега живея сама в тази къща. Вера се разведе с Борето, той повече не я заплашваше и я избягваше. Скоро тя намери щастието си и се омъжи за добър човек. Най-важното – баба Аксиния одобри избора ѝ.