Rodičovská láska.
Ela si unavene, ale šťastne vydýchla, keď posadila deti do taxíka. Milanka má štyri, Dávidko iba rok a pol. Oboch čakala rozprávková návšteva u starkých v Trnave s medovníkmi, objatiami, rozprávkami a povolenými “o trošku viac sladkosťami ako doma.”
Ela bola úprimne nadšená, že mohla ísť do domova svojho detstva. Rodičia, sestry, neterky, synovci všetci prijímali s otvorenou náručou, žiadne otázky, žiadne podmienky. Mamina kapustnica, ktorú skrátka nemožno odmietnuť. Vianočný stromček plný rozprávkových svetielok a ozdôb, čo pamätajú ešte federálnu hymnu. Ocine prípitky vždy dlhšie než by človek čakal, ale od srdca. Mamina darčeky praktické, presne pre ňu, s láskou zabalené.
Na chvíľku sa Ela cítila opäť ako dieťa. A mala chuť len tak vyhlásiť: Mami, oci, vďaka, že ste tu!
Ela s deťmi nasadli do taxíka. Cesta bola pokojná, deti rýchlo pochopili, že je lepšie neklásť odpor a usnuli na zadnom sedadle s plným bruškom, spokojní, v bezpečí.
Po ceste domov Ela poprosila šoféra, aby zastavil pri malej predajni pri ceste.
Len na chvíľočku, potrebujem kúpiť plienky a minerálku, vysvetlila šoférovi.
O päť minút vyšla, sadla naspäť do auta a srdce jej vyletelo až do hrdla.
Deti zmizli!
Šofér vpredu sa veselo debatoval s akousi neznámou slečnou, ktorú Ela nikdy nevidela.
Prepáčte… začala Ela a pozrela na oboch, akoby videla zjavenie.
Slečna sa strhla:
To čo je za ženskú?!
Šofér len pokrčil plecami:
Neviem, ty ju poznáš? a obrátil sa na Elu, Kde ste sa tu vzali, prosím vás?
Vy ste normálni?! Kde mám deti?! vyletelo z Ely.
Ty ! vykríkla slečna a začala šoféra mlátiť kabelkou. Ty máš deti a mne nič nepovieš?!
Prosím pekne, koho si púšťaš do auta?! začala kričať aj Ela. Kde mám deti, sakra?!
Nasledujúcich pár minút to v aute vyzeralo ako na jarmoku krik, krívd, mávanie rukami, každý sa sťažoval na každého a spravodlivosť bola očividne na dovolenke.
Vtom sa otvorili dvere a objavil sa pán v teplákoch.
Slečna, toto nie je vaše auto. Vaše stojí kúsok vpredu, oznámil vecne a ukázal rukou.
Svet na okamih zamrzol. Ela bez slova a s varenou hlavou treskla dverami, vystrelila z auta a rozbehla sa k takmer identickému bledému taxíku o pár metrov ďalej.
Otvorila dvere.
A na zadnom sedadle spokojne spali jej dvaja anjelici. Ani líčko im necuklo.
Ela si hlučne vydýchla, akoby prežila let cez Váh bez mosta, sadla si a zavrela dvere.
Ideme zamrmlala.
A v tej chvíli ju zalial smiech. Ozajstný, uvoľňujúci, trocha šialený. Šofér sa rozosmial tiež, utieral si oči a bol šťastný, že veci skončili takto bez tragédie, ale so zážitkom na rozprávanie o dvadsať rokov, hoci aj v krčme pri Kofole.
Ela pozrela na spiacich drobcov a zrazu jej došlo: rodičia sú v bežnom živote milí, unavení, pobavení aj trochu roztržití. No ak sa im pred očami črtne nebezpečenstvo, menia sa na drakov!
Bez rozmýšľania, bez zaváhania a bez strachu. Jediný cieľ ochrániť!
Taká je láska. Tichá, kým je všetko v poriadku, ale neporaziteľná, keď ide o deti.
