Ahoj, počúvaj, takto to dopadne. Moja mama, Tereza Antonová, vstúpila do vstupného domu, kde býva rodina môjho syna, a bola úplne rozohriata a šťastná. Mala v rukách polmetrovú krabičku, previazanú ružovou saténovou stužkou s veľkým ružovým mašľou darček pre milú vnučku, malú bábiku.
Niču sa nepohla nešetrila ani sily, ani času, ani peňazí. Rozbehla celú špeciálnu operáciu! Šoférovala do Banskej Štiavnice, kde jej pomáhal remeselník, čo sa špecializuje na opravu starých bábik. Vlastnými rukami ušila modré šaty a čiapku, a k tomu pripojila fúzovú bundu, valenky, šatku s čiapkou, jemné čipkové podprsenky a blúzku, a ešte jedno šaty s bodkami. Všetko sama! Tá bábika bola tá istá, čo jej darovali, keď bola len osemročná dievčatko z chudobnej rodiny, koncom šesťdesiatych. Jediná pekná hračka Koľko radosti a nezabudnuteľných chvíľ to prinieslo tej malej Natálii! Tereza sa rozhodla dať tejto bábike druhý život. Moderné bábiky sú pre nás prázdne, chladné, často s podivnými tvárami táto je iná.
Wow, povedala nevestka Jana, kde ste vôbec našli taký raritný kúsok?
To je moja prvá a jediná bábika! odpovedala Tereza, nevediac, prečo Jana tvárí údiv. Išla som k sestre do Brezova, vzala som ju zo starej rodinnej chalupy, kde ležala celý rok v krabici s odlomenou nožičkou. Plakala som, keď sa nožička zlomila! Teraz je ako nová, ešte lepšia. Remeselník urobil zázraky!
Babička, daj mi, daj mi! poskakalo vnúčik Zuzka, kým ostatní obdivovali bábiku.
Páči sa ti?
Krásna aké šaty Chcem aj ja také!
Môžem ti ušijú podobné?
Ach, mami, kto dnes nosí také otvorene sovietske oblečenie? zasvietil brácha Michal.
Ticho, otče! Chcem, chcem! nadšene hovorila päťročná Ľubka.
Bude to tvoje, bábiková hviezda, všetko bude! ubezpečila ju babka. Mimochodom, volá sa Natálka.
Beee, protestovala dievčatko, zlé meno! Povedia ju ja ju nazvem Lila!
Ale, dieťa, zarečala babka, tak sa volajú aj psy!
Nie, bude Lila, tak ako v rozprávke! poskočila Ľubka a pohladila bábiku po tvári. Oči bábiky sa znovu rozžiarili modrým leskom. Wow! Videli ste to?
Svat Jana, na rozdiel od nevestky, úprimne nadchla:
Mám takú skoro rovnakú z detstva! Len že telo bolo mäkké, plnené. Aká krása! Ľubka, nechaj ma ju chvíľu podržať
Ľubka neochotne podala bábiku ďalšej babke a pozorne sledovala, ako ju otáčajú.
Kráska! Pozri ten rumienok a jasné oči! Aký otvorený, dojímavý pohľad! A oblečenie aké pekne ušité, veríš, že som mala podobné modré šaty aj ja!
Šila som podľa starých šablón, priznal sa Tereza, trochu sa hanbíc.
Čože??? Ty sama?? A všetok ten odev??? Úžasná práca! Alejda, si majsterka! povedal svat, hladkou bradu si pošúchal.
Tereza, nezvyknutá na také pochvaly, zamrškla a na lícach sa jej objavili červené škvrny, rovnaké jasné ako u Natálky-Lily.
Oči svaty zasiahli plameň úžasu, ako keď bola mladá. Trochu ako dieťa, čo zachytilo štipľavý moment, sa pripravil na šibalstvo:
Poďme zistiť, čo tá bábika vie! Natálka teda Lila, Bože
Svat stlačila bábiku na brucho a tá ozvečkovým detským hlasom povedala: Má-má!
Rodičia Michal a Jana si pozerali jeden druhého s iróniou a jemným úsmevom. Terezin pohľad sa zalial slzami nostalgií z detstva. Svat zakričala, svatová tvár sa rozžiarila detským úsmevom: čistá voda.
Ľubka chytla bábiku a kričala: Daj mi, babička!
Počkaj ešte chvíľu! zakričala svat a položila bábiku na podlahu, spievala: tuk, tuk, tuká sa malé chodí! Chodí!
Mami, zakríkla otec Michal, pre moderné deti to nie je nič úžasné
Veľa vieš! V detstve som bola ochotná za takú bábiku dať svoju dušu. Alebo zjesť kilogram parenej reďke fuj, spomínam na tú odvetu Nie je to len hračka, je to sen, niečo, čo si moderné časy nedokážu predstaviť. Tatá, si skvelá! dodala babka, podávajúc hračku vnučke. Najlepší dar od teba, babka!
Ach, prosím zahanbila sa Tereza a kráčala k stolu. Pozerala sa na Ľubku, ktorá pod šatkou hľadala malú gombíčku. Mámá! Mámá! ozývalo sa neustále.
Ľubka, moja slniečko, neotváraj gombík, aby si neodhalila, ako je urobiť. Gombík sme tiež obnovili, povedala babka nevestke, všetko s časom znehodnotilo.
Nevesta tiše premýšľala, že starí ľudia vždy tak niečo vytiahnu zo skriniek a potom sa rozpadnú nad škvarkami.
Ľubka, počula si babičku? spýtala sa dcéra, tvárou voči
Áh.
Dospelí sa pustili do svojich rozhovorov. Na zdravie oslávenej dievčatka vyliali prvé poháre. Ľubka medzičasom bežala k stolu, potom sa vracala k novým hračkám a pozerala sa na kreslené seriály. Bábika, už bez šiat, ležala na podlahe. Vedľa nej sa uvelel mačiatko a starostlivo olizoval bielu, pekne upravenú parochu bábiky. Tereza sedela pri okne a nevidela, čo sa deje s Natáliou. Ostatní o bábike zabudli.
Kde je náš starší vnuk, Andrej? spýtala sa Tereza.
S kamarátmi vonku, odpovedal syn, nemá náladu na nás, má svoje teenagerové radosti.
Pozdravil si oslávencu?
Samozrejme. Potesal ju za uši päťkrát, podľa počtu rokov, a potom jej dal farebné ceruzky a omalovánku.
Ako sa dá dieťaťu takto potrieť za uši! povorila svat.
Ale bol to len žart, zasvedčila nevestka. Keď ma staršia sestra ťahala za cop, ty si to nebral vážne.
Svat odložil pohár a zíval k stropu. Hehe, povedal a položil ruku na chrbát svojej ženy.
Nehovor tak. Bojovali ste, nerobili ste si radi, ja vás však rozprášila, keď som ich videla. Také bolesť z detstva Otec nás nikdy neublížil, ja som ho len ručkou pošľachtila! žalovala svat Terezu. Všetko sme vám dali, ale nevďačná!
Ja nehovorím, že ste nedali, ale Oľka dostala viac. Kúpili ste jej byt.
No a zaplatili sme ti štúdium až do dvadsiatichdvoch. Oľka šla na vysokú a už mala peniaze na svoj byt, pomohli sme len.
Nevesta napäla pery, chceli povedať niečo ďalšie, ale Tereza cítila, že je to už varené a rozhodla sa rozjasniť atmosféru:
Vedeli ste, že mám teraz papagája? Včera ráno som vyšla na lodžiu a sedel tam na dverách šatníka a hovorí mi: Ahoj, kráska!
Všetci, okrem rozčúlenej nevestky, sa rozosmiali. Svokra odhadla, že to patrí susedovi.
Opýtala som sa všetkých, kto otvára dvere, nikto nevedel! Naša suseda Mária, ktorá býva pri teli, ti dala starú klietku, kedysi mala štiavnovského šprýma. Dali sme mu meno Petro, červenohnedý, veľký, malý preňho to je jeho krabica
Zrazu sa tvár Terezy vykrútila v hrôzostrašnú grimasu. Všetci sa pozerali tam, kam sa pozerala.
Ach, čo to robíš, bábiková hviezda! zvolala a vstala, triasúc stôl. Nesmieš takto! Daj hneď tie ceruzky preč!
Ľubka vzala oči plné nevinnosti. V ruke mala Natáliu-Lilu, v druhej červený pastel, ktorým dopĺňala lícnečká bábiky.
Aja! vylovil otec Michal, ktorý sedel najbližšie k nej. Prečo si bábiku zničila? Babka bude plačúť a Lila tiež, pozri, ako je smutná!
Ach, Ľubka, Ľubka zakričala svat, pohľadom na Terezu, ktorá bola akoby na pohrebe.
Dievča sa rozplakalo, hodilo bábiku a utekalo k mame. Michal zodvihol bábiku, vyzeral ľutujúcim pohľadom.
Dá sa to umyť?
Skús to, Michal, v sprche s mydlom, len vlasy neumič!
Rozohovorila tešťa svokra, položila ruku na svatovu a pritlačila:
Zlecko, dieťa neocení, čo má, všetko je také, čo sa dá Neplač, Tatka. Len hračka je
Nie, viac než len hračka šepkala Tereza. Pôjdem na chvíľu. Pomôžem Michalovi.
Michal sa vrátil ako prvý. O chvíľu neskôr prišla Tereza, s bábikou v náručí, opatrne ju oblékla do modrých šiat a posadila na gauč. Na lícich Natálie-Lily zostali stopy pastelových čiar. Potom uhladila jej vlasy a usmiala sa vnučke.
Poď sem, Ľubka, mám ti niečo povedať. Neobávaj sa, babka ťa nevyčistí.
Ľubka opatrne pristúpila, Tereza ju posadila na koleno, a bábika zostala medzi ich nohami.
Keď som bola malá, takmer žiadne hračky ani nové šaty som nemala všetko si požičiavala sestra. Mali sme tri sestry a staršieho brata, Kolia, ktorý pracoval v poľnohospodárskej družine, až kým ho nezobrali do armády. Mama nás vychovávala sama, otec zomrel, keď som mala len rok. Na narodeniny sme dostávali malé koláčiky za šesť eur to bol náš veľký dar. Všetko som dostávala po zvyškoch, ale neľutovala som. Pomáhala som mame od piatich rokov, pásla kačky.
Keď bol Kolia dva roky v armáde, bolo nám ťažko. Na jar do nášho obchodu priniesli nejaké hračky a medzi nimi bola úžasne krásna bábika! Žiadny z nás si ju nemohol dovoliť, bola príliš drahá. Pomenovali sme ju Natálka.
Pauzovala a ukázala očami na bábiku. Ľubka pochopila a netrpezlivo sa spýtala:
A čo potom?
Kolia sa vrátil na deň mojich ôsmich narodenín, mama upiekla čerešňový a jahodový koláč, pozvali sme kamarátky V tom okamihu do nášho dvora bežali dievčatá, celé hejtá, a kričali: Natálka je pre Tanu! Ako šťastná, Tanča! Daj nám hrať, prosím! Stála som tam, nevedela som uverA tak som si s Liliou sľúbila, že spolu budeme tvoriť a rozprávať si nekonečné príbehy, ktoré nikdy nevyprchajú.
