Без категорії
046
Keď svadba horí: Dráma v slovenskej rodine, keď dcéra z prvej lásky čaká dieťa a všetko sa rúti počas jednej búrkovej noci – Otec, mama, rebelujúca dcéra, nepopulárny Oleg a zásadová svokra v napínavom súboji o budúcnosť, česť a nový život!
Už sa nevie dočkať svadby Miňo, kedy prídeš domov? O chvíľu, už som takmer doma. Tak sa nezdržuj!
Без категорії
0143
Pisou na Minha Vida, Mulher Aventureira: “Filho, se não largares essa fulana atrevida, esquece que tens mãe! Aquela Nucha é pelo menos quinze anos mais velha do que tu!” – quantas vezes ouvi isto da minha mãe. Eu tentava explicar: “Mãe, não consigo, não dá! Bem que queria…” Eu tinha a minha paixão, a doce Leninha de 14 anos, pura, discreta, encantadora… Conheci-a numa matiné de liceu quando tinha 18, fiquei logo vidrado! Com jeitinho, através duma amiga, lá a convidei para sair. Pensas que apareceu? Nada disso! Eu, caçador, fui à caça: descobri o contacto dela, insisti, supliquei até ela ceder. Fez-me ir lá a casa pedir licença à mãe… Tremi à porta, mas lá consegui. A mãe, bem-disposta, confiou-me a filha por duas horas. Passeámos, rimos, tudo inocente, até que Leninha me confessa que tinha namorado, mas já não aguentava as traições dele e perguntou-me se queria tentar com ela. Fiquei ainda mais curioso e preso àquela miúda. O tempo voou, entreguei-a à mãe. Cada vez mais apaixonado, Leninha era como um raio de sol lá em casa, até a minha mãe se rendia e ensinava-lhe segredos femininos. Quando Leninha fez 18, decidimos casar no outono. Ela foi de férias para o campo, eu fiquei na quinta da família com a minha mãe. Um dia, ao regar tomates, aparece uma mulher de 35 anos, despenteada mas com um olhar que queimava, pede água. Dei-lhe, ela agradeceu e ofereceu-me uma garrafa caseira de licor, como agradecimento… Aceitei. Naquela noite, sozinho em casa, provei o licor, nem sonhava no que me metia. No dia seguinte, ela voltou – era a Nucha, vivia ali perto, trouxe mais licor, umas conversas, uns petiscos… O resto perdi no nevoeiro. Quando acordei, a minha mãe queria explicações e não conseguia dar nenhuma. Assim começou a minha vida nas mãos daquela mulher. Não percebia o que me prendia, mas esqueci Leninha completamente. Quando a minha mãe percebeu, ficou furiosa: “Essa Nucha, toda a aldeia sabe o que ela é! Desavergonhada! Larga-a já!” Mas já era tarde, estava amarrado, como por feitiço. O casamento com Leninha desmarcou-se, a minha mãe contou-lhe tudo e pediu perdão por mim. Leninha casou-se e foi feliz. Para me livrar da Nucha, a minha mãe pediu no quartel que me mandassem para a tropa. Acabei chamado para a guerra, voltei com menos três dedos, outro homem, frio e insensível, mas a Nucha esperou-me — já tínhamos um filho e depois vieram mais crianças. Mãe nunca aceitou a Nucha, dizia que nunca valeria nada, e tratava Leninha como a filha que perdeu. A minha mãe estava certa, só o meu primeiro filho era de verdade meu. Com a Nucha tive cinco filhos, perdemos uma filha ao Norte e voltámos ao “meu” Portugal. Sempre com saudades de Leninha, até que a reencontrei — casada, linda. Passámos a encontrar-nos às escondidas durante três anos, depois a vida separou-nos em definitivo. Mais tarde, divorciei-me da Nucha, quando os filhos cresceram. A minha mãe sempre teve razão. A aventureira passou pela minha vida, pisou e maltratou o meu destino, deixou-me com o coração desfeito… No fim, só ficou mesmo o meu primeiro filho, o verdadeiro.
– Meu filho, se não deixas essa descarada salafrária, podes considerar que já não tens mãe!
Без категорії
039
POŠLIAPALA MI S OSUDOM – Podvodníčka v mojom živote: – Synček, ak sa nezbavíš tej drzej podvodníčky, pre mňa už nie si syn! Tá Nina je od teba aspoň o pätnásť rokov staršia! – dookola ma presviedčala mama. – Mami, nemôžem, nejde to! Aj by som chcel… – obhajoval som sa. …Mal som svoju milovanú dievčinu Lenku, štrnásťročnú, čistú, skromnú, vytúženú. Keď som ju spoznal na školskej diskotéke, mal som osemnásť. Zaujala ma Lenka, až som plakal! Cez jej kamarátku som si vybavil, že by som mohol pozvať Lenku na rande. Myslíte si, že prišla? Nie! Stal som sa lovcom, začal som sledovať svoju korisť. Zohnal som si Lennine číslo, telefonoval jej, prosil o stretnutie. Nakoniec, dievčina povolila. Ale upozornila, vraj mám prísť k nej domov a požiadať jej mamu o dovolenie. Stál som pred Lenninými dverami, potil sa, červenal, bol celý nesvoj. Mama bola dobrosrdečná žena s humorom. Zverila mi svoj poklad na dve hodiny. S Lenkou sme sa prechádzali po parku, rozprávali sa, smiali. Bolo to celkom nevinné. Zrazu Lenka povedala: – Vilo, mám chlapca. Myslím, že ho milujem. Ale je to hrozný surovec. Už ma unavuje pristihnúť ho zakaždým s inou. Predsa len, mám svoju hrdosť. Skúsme radšej spolu chodiť. Čo povieš? Vytiahol som obočie a začal sa na Lenku pozerať ešte s väčším záujmom. Takže mohla byť (alebo sa tváriť) nesmelá, ale aj niekoho milovať. O to viac ma táto dievčina priťahovala. Dve hodiny nášho stretnutia prešli ako voda a odovzdal som Lenku jej mame. …Postupne som bez tejto devy už nemohol žiť. Aj mojej mame sa to „Slniečko“ zapáčilo. Lenka k nám často chodila na návštevu. Mama ju učila ženským trikom a múdrostiam. Občas, keď sa zakecali, takmer zabudli na mňa. Keď Lenka oslávila osemnásť, začali sme sa rozprávať o svadbe. Nikto nepochyboval, že sa vezmeme – ani ja, ani Lenka, ani naši rodičia. Svadbu sme naplánovali na jeseň. …Prišlo leto. Lenka odišla k babke na dedinu. Ja som celé leto trávil na chate, pomáhajúc mame. Raz polievam paradajky v záhrade. Počujem, ako ma niekto volá: – Mladý muž, dali by ste mi napiť? Otočím sa a oproti mne stojí žena okolo tridsaťpäť, zanedbaná, strapatá, v očiach jej blčí oheň. Takúto susedu z chaty si nepamätám. Ale odmietnuť predsa nemôžem. Nalejem pohár studenej vody a podám neznámej: – Nech sa páči… Žena s radosťou vypila, ďakuje: – Och, ďakujem, mladý muž! Skoro som umrela od smädu. Mám so sebou aj moju domácu malinovku. Je sladká, vyskúšajte! – a vnúti mi plnú fľašu. No čo už, prijmem. Volám za ňou: – Ďakujem! Večer pri večeri som tú malinovku vypil. V ten deň mama odišla do mesta a ja som bol na chate sám. Keby bola doma, nikdy by mi nedovolila sa tej fľaše dotknúť. Na druhý deň prišla návšteva znova. Rozhovorili sme sa. Volala sa Nina. Bývala na blízkej dedine. Pozval som ju dnu. Mala so sebou zase tu „chutnú“ malinovku. Rýchlo som niečo nachystal, šalátik, chlebíčky. Pri debate sme ani nezbadali, že je po malinovke. Dodnes si vyčítam, čo sa stalo potom… Nina so mnou zatočila ako s malým chlapcom a úplne ma ovládla. Bol som ako teľa priviazané na špagátiku, úplne v jej moci. Nerozumel som, čo sa so mnou deje, ako by mi rozum zatienil hustý dym. Zobudil som sa, Niny už nebolo. Nado mnou stála mama a snažila sa ma prebrať: – Vilko, čo sa tu stalo, kým som bola preč? S kým si pil? Prečo je posteľ celá rozrušená, ako by po nej stádo koní prebehlo? – divila sa mama. Sotva som otvoril oči, v hlave mi hučalo a ruky sa mi triasli. Nedokázal som mame nič vysvetliť. Večer som sa dal dokopy, no hanba pred mojou nevestou Lenkou bola obrovská… Netrvalo týždeň a Nina prišla znova. A ja… som ju bol vlastne rád vidieť, dokonca som sa na ňu trochu tešil. Na prah vyšla mama, ruky vbok: – Čo chcete, pani? Zaviedol som mamu dnu: – Mami, prečo hostí vítaš tak neprívetivo? To nie je na teba podobné. Možno len chce trochu vody. Netreba hneď útočiť, – skúšal som ju upokojiť. – Človek? To je Ninka-večerinka z dediny! Každý pes ju pozná! Pofľakuje sa, láka chlapov! Fuj, hanba! Ešte aj teba chce… Nedovolím! Vyžeň ju, kým nie je neskoro! – vyletela mama. Mame nedošlo, že už je neskoro. Asi ma Ninka očarila svojim kúzelným elixírom, medovinou. Necítil som k nej lásku, nebola moja, ale chodil som za ňou ako tieň. Na Lenku som úplne zabudol. A keď som Ninu konfrontoval so svojou nevestou, povedala len: – Viliam, prvá láska ešte nie je nevesta. Plánovaná svadba sa zrušila. Mama pozvala Lenku k nám domov a všetko jej priznal – Dieťa moje, prepáč Villemu. Sám nevie, že do priepasti padá. Keď sa spamätá, bude neskoro. Zahynie s tou čarodejnicou. Ale ty, Lenka, pohni si životom ďalej. Nečakaj naňho, – ospravedlňovala sa mama za mňa. Lenka sa šťastne vydala. Moja starostlivá mama ma chcela rozviesť s Ninou, tak šla na vojenskú správu a poprosila, aby ma brali na vojnu. Mali sme odklad, ale povolali ma na vojenčinu – rovno do Afganistanu. Nebudem rozpisovať, čím všetkým som tam prešiel… Vrátil som sa len bez troch prstov na pravej ruke. Ľahké zranenie. Psychika, samozrejme, dosť utrpela. Stal som sa nebojácnym i bezcitným. Nina ma čakala. Už nám rástol syn. Odchádzal som do vojny bez istoty, že sa vrátim, tak som chcel zanechať potomka. Narodil sa syn. Tam som sníval o piatich deťoch. Mama Ninu stále nenávidela. Lenku mala za svoju a dokonca jej plietla ponožky a čiapky pre dcérku. Bola presvedčená, že Lenkina dcéra je moja. Bol by som nadšený, no žiaľ… Lenka mala všetko krásne upratané. Občas prišla pozrieť mamu. Zaujímala sa o mňa. Mama len pokrčila plecami: – Och, Lenka, Vilo stále s tou podvodníčkou. Myslím, že sa jej nikdy nezbaví. Čo na nej našiel? Nechápem… Tieto mamyne slová mi neskôr vyrozprávala Lenka, keď som sa s ňou stretol. Medzitým som odišiel na sever. Nina i naše tri deti išli so mnou. Tam sa nám narodili ďalšie dve deti. Splnil sa mi sen o piatich deťoch. Ale po dvoch rokoch nám zomrela päťročná dcérka na zápal pľúc. Sever má krutú klímu. Vrátili sme sa domov. Pod rodnými brezami sa bolesť prežíva ľahšie. Stále častejšie som si spomínal na Lenku, moju dávno odmietnutú nevestu. Začala sa mi cnieť. Zistil som si u mamy jej číslo. Dala mi aj adresu, ale pred tým varovala – aby som nezasahoval do Lenkinej rodiny, nemám narušovať zakázané. Zavolal som jej, hneď sme sa stretli. Lenka bola ešte krajšia. Pozvala ma k sebe domov, zoznámila s manželom. Predstavila ma ako kamarátku z detstva. Asi bol jej muž taký istý v žene, že pokojne odišiel na nočnú, nechal nás o samote. Na stole bolo nedopité šampanské a ovocie. Lenkina dcéra bola u babky. – Tak čo, Vilo, ako žiješ? Všetko o tebe viem od tvojej mamy. Porozprávaj sa, – vzdychla Lenka a uprene sa na mňa pozrela. – Prepáč, Leni, tak sa to stalo. Teraz sa už nič nedá zmeniť. Mám štyri deti, – koktal som. – Len nechaj všetko tak. Určite netreba už nič meniť. Stretli sme sa, spomenuli si na mladosť, stačí. Len tvoju mamu mi je ľúto. Všetky tie roky kvôli tebe trpí. Buď k nej citlivejší, – prosila Lenka. Pozrel som sa na Lenku, nemohol som z nej odtrhnúť oči. Čas sa okolo nej akosi zastavil. Stále krásna, stále žiadaná. Vzal som ju za ruku, jemne pobozkal… – Lenka, milujem ťa, ako vtedy v mladosti. Ale naša láska preplávala okolo… Všetko sa povedať nedá, život sa nedá prepísať. Ľutujem… – rozplakal som sa. – Viliam, mal by si ísť. Je neskoro, – ukončila stretnutie Lenka. Ale mohol som tak odísť? Prebudili sa vo mne nevyjadriteľné pocity, duša sa roztriasla, prebleskla šialená vášeň! …Ráno som ticho odišiel. Lenka sladko spala. Začali sme sa tajne stretávať. Trvalo to tri roky. Potom sa Lenka s rodinou presťahovala do mesta a kontakt navždy skončil. …S Ninou som sa rozviedol, keď deti dospeli. Mama mala pravdu. Podvodníčka je podvodníčka. Pošlapala mi život, zlámala mi srdce. …Koľko vody aj varíš, aj tak z nej len voda zostane. Nakoniec sa ukázalo, že z celého rodu len jeden syn bol naozaj môj…
POŠLAPALA MI OSUD CUDZIA ŽENA Syn môj, ak sa nerozídeš s tou tou drzou ženou, vieš čo, pre mňa už nie si!
Без категорії
037
Bola som v tomto vzťahu päť rokov. Dva roky sme boli manželia a tri roky sme spolu bývali. Kým sme boli zasnúbení, mali sme väčšinu času vzťah na diaľku – stretávali sme sa raz za tri mesiace a jeden rok iba dvakrát, kvôli jeho práci. Vtedy mi to neprekážalo, naopak – cítila som, že náš vzťah je dokonalý. Chýbali sme si, plakali sme pri rozhovoroch, vyznávali si lásku cez správy a videohovory. Nikdy sme sa nehádali. Nebol žiarlivý, ani ja nie. Rešpektovali sme si súkromie. On mohol ísť na večeru s kamarátmi, ja na večierok – a nebol to problém. Dokonca mi radil pri výbere oblečenia. A nebavíme sa o vyzývavých šatách – častokrát mi povedal, že niektoré šaty sú príliš tesné a že mi viac pristane niečo iné. Nikdy ma nekontroloval, skôr bol na mňa a moje telo hrdý. Všetko bolo zdravé, pokojné, ideálne. December bol obzvlášť ťažký, lebo sme vedeli, že sa neuvidíme ani na Vianoce, ani na Silvestra. Boli sme smutní a sklamaní. Vtedy mi navrhol, aby sme začali spolu bývať, aby som sa presťahovala k nemu do mesta. Poradila som sa s rodinou, povedali mi, že ak to naozaj chcem, podporia ma. Dala som výpoveď v práci a odišla bývať k nemu. Prvé mesiace boli fajn. Prvý rok bol o spoznávaní sa – akí sme, keď ráno vstávame, keď sme hladní, čo nám vadí a čo nie. Keďže som bola nezamestnaná, starala som sa o domácnosť. Všetko šlo hladko. Druhý rok bol ešte lepší. Už sme boli tím, boli sme v intenzívnej fáze zaľúbenosti. Chceli sme byť stále spolu. Ak nebol v práci, boli sme jeden pre druhého. Vyzerali sme ako čerství novomanželia. Všetko fungovalo. Mala som pocit, že som urobila správne rozhodnutie. No v treťom roku sa niečo začalo meniť. Začal chodiť domov neskoro. Stále sme mali zapnuté zdieľanie polohy a raz ju bez vysvetlenia vypol. Prichádzal domov o piatej alebo šiestej ráno, aj keď mal v práci byť o ôsmej. Len sa osprchoval, naraňajkoval a znova odišiel. Prestal mi všetko vysvetľovať. Hádky sa stali bežné. Jedného dňa som na jeho bielej košeli našla make-up. Make-up a rúž – na krku aj na rukáve. Nebola to malá fľaka. Bolo to očividné. Žiadala som vysvetlenie. A vtedy mi povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem – že si musel hľadať vonku to, čo mu už doma nedávam, lebo som vraj nudná, premýšľam len nad upratovaním bytu. To stačilo. Nepovedal „áno, podvádzam ťa“, ale ani nepoprel. Potvrdil to, hoci to nevyslovil. Zrútilo ma to. Plakala som vkuse. Fyzicky ma boleli prsia. Nevedela som, čo so sebou, ako z toho utiecť. Rozhodla som sa, že urobím niečo pre seba – vrátila som sa do fitka. Predtým som cvičila, ale po nasťahovaní k nemu som s tým prestala. Tam som stretla chlapa. Začali sme sa rozprávať. Bolo to príjemné. Jedného dňa ma pozval na drink, ale ja som navrhla stretnutie uňho doma. Súhlasil. Mali sme sa stretnúť popoludní. Obaja sme vedeli, prečo. V ten istý deň ma však doma po tréningu prepadla myšlienka: „Toto nie. Podvediem ho. On si to zaslúži.“ A hneď nato: „Nie. Nebudem ako on.“ Rozhodla som sa skončiť to skôr. Počkala som, kým príde domov na obed. Nepustila som ho ani do spálne. Sadli sme si do jedálne a povedala som mu, že vzťah je v troskách, že mi bol neverný a nechcem vedieť, s kým a odkedy. Že všetko končí tu a teraz. Vravel, že preháňam, že tá žena nič neznamená, že to nie je ako so mnou, že to dáme dokopy. Ja už som však nechcela. Nepovedala som mu, že som niekoho stretla ani že po niekom túžim. Povedala som len, že odchádzam. Kofre už boli zbalené. Spýtal sa, kam idem, či mám niekoho. Odpovedala som, že to je jedno, že to nejako vyriešim. Odišla som z toho bytu s kuframi rovno za tým mužom. Keď ma videl s batožinou, bol zaskočený. Vysvetlila som mu, že som práve opustila muža a zajtra idem domov k rodičom. Chcela som byť s ním tú noc. Súhlasil. Tá noc bola najsilnejším zážitkom v mojom živote. Neviem, či to boli hnev, bolesť, roky napätia, ale bolo to úplne iné ako všetko, čo som predtým zažila, dokonca aj s bývalým manželom. Na druhý deň som si kúpila lístok a vrátila sa do rodného mesta. Nemala som už kde ísť, tak som šla k rodičom. O bývalom mužovi som už nechcela nič vedieť. Stalo sa to pred dvoma rokmi. Dnes som sama, opäť pracujem, bývam v prenájme a neľutujem svoje rozhodnutie. Bola som na hrane neveri, ale vedela som, kde to stopnúť, ukončiť to najprv a nestáť sa tým, čím bol on pre mňa.
Bola som v tom vzťahu päť rokov. Dva roky sme boli manželia a tri roky sme spolu žili. Kým sme boli zasnúbení
Без категорії
013
Quando o Vasco Roga foi levado para casa da maternidade, a enfermeira virou-se para a mãe: “Que grandalhão. Vai ser um verdadeiro valente.” A mãe não respondeu. Já então ela olhava para o embrulho como se não fosse seu filho. Vasco não se tornou valente. Tornou-se um a mais, daqueles que nasceram mas ninguém soube ao certo o que fazer com eles. — Outra vez o teu miúdo esquisito na caixa de areia, a assustar as outras crianças! — gritava do segundo andar dona Lurdes, a activista do bairro e voz oficial da justiça lá da rua. A mãe do Vasco, uma mulher cansada de olhar apagado, limitava-se a responder: — Não gosta, não olhe. Ele não faz mal a ninguém. Vasco de facto não fazia. Era grande, desajeitado, sempre de cabeça baixa e os braços compridos pendurados. Aos cinco anos era mudo. Aos sete, murmurava. Aos dez falou — mas com voz tão estranha que era melhor estar calado. Na escola sentaram-no na última fila. Os professores suspiravam ao ver o seu olhar vazio. — Roga, ouves o que digo? — perguntava a professora de matemática, batendo no quadro com o giz. Vasco acenava. Ouvia, mas não via sentido em responder. Para quê? Iam-lhe dar um suficiente na mesma, só para não estragar as estatísticas. Os colegas não lhe batiam — tinham medo, pois Vasco era grande. Mas também não faziam amizade. Evitavam-no como se fosse um poço fundo. Em casa era igual ou pior. O padrasto, que apareceu quando Vasco fez doze, deixou logo claro: — Não quero ver este rapaz em casa quando chego do trabalho. Come muito para o que rende. E Vasco desaparecia. Andava nas obras, sentava-se nos abrigos. Aprendeu a ser invisível. Era o seu único talento — fundir-se com as paredes, com o betão, com a lama dos sapatos. Naquela noite em que a sua vida mudou, chovia miudinho e frio. Vasco, já com quinze anos, sentava-se nas escadas do prédio, entre o quinto e o sexto andar. Em casa não podia ir — lá estava o padrasto com amigos, o que queria dizer muito barulho, fumo e, talvez, uma pesada mão. A porta do apartamento em frente rangeu. Vasco encolheu-se ao canto. Saiu Dona Amélia. Uma mulher só, já pelos sessenta e tal, mesmo que se portasse como quem não chegou aos quarenta. O bairro achava-a estranha. Não se sentava nos bancos, não discutia os preços do arroz, e caminhava sempre direita. Olhou para o Vasco. Não com pena, nem com nojo, mas com curiosidade. Como se olha para um aparelho avariado, a pensar se terá arranjo. — Que fazes aí? — perguntou, a voz firme. Vasco fungou. — Nada. — Nada só os gatos nascem sem mais nem menos — cortou. — Tens fome? Vasco tinha. Sempre tinha. O corpo em crescimento precisava de combustível e o frigorífico em casa mal dava para ratos. — Então? Só convido uma vez. Vasco levantou-se, endireitou-se, e seguiu-a. O apartamento dela não era igual aos outros. Livros, livros por todo o lado. Cheirava a papel antigo e a um assado qualquer. — Senta-te — mandou. — Lava as mãos primeiro. O sabão está ali. Vasco obedeceu. Ela pôs-lhe à frente um prato de batatas com o verdadeiro guisado. Ele já nem se lembrava da última vez que tinha comido carne a sério. Comeu depressa, quase sem mastigar. Ela olhava. — Onde vai o fogo? Não te vai faltar comida — avisou. — Mastiga, ou o estômago queixa-se. Vasco abrandou. — Obrigado — murmurou, limpando a boca à manga. — Manga não. Usa guardanapo — empurrou-lhe a caixa. — Tu, rapaz, és mesmo selvagem. A tua mãe? — Está em casa. Com o padrasto. — Pois. Um a mais lá em casa. Disse-o tão naturalmente que Vasco nem teve tempo de se magoar. — Olha, Roga — disse, subitamente séria. — Tens dois caminhos. Se te deixas ir, perdes-te depressa. Ou mexes-te. Força tens — vê-se. Mas cabeça falta. — Eu sou burro — confessou Vasco. — É o que dizem na escola. — Na escola dizem muita coisa. A escola é para os do meio. Tu não és do meio. És diferente. E as tuas mãos? — Não sei. — Mas vamos descobrir. Amanhã vens cá. O meu cano está a pingar e chamar o canalizador é um roubo. Dou-te as ferramentas. Daquele dia em diante, Vasco passou a ir a casa dela quase todas as noites. Primeiro arranjava canos, depois tomadas, depois fechaduras. Descobriu-se habilidoso — percebia como tudo funcionava, não com a cabeça, mas com instinto. Amélia não era dada a mimos. Ensinava com exigência. — Segura direito! — mandava. — Quem é que pega na chave como na colher? Força nisso! E dava-lhe nas mãos com a régua de madeira. Doía, para variar. Deu-lhe livros. Não manuais, mas livros de vida — de pessoas que sobreviveram ao impossível, de exploradores, inventores. — Lê. Ou o cérebro apodrece. Achas-te o único? Milhares assim já houve, e deram a volta. E tu, não és menos. Aos poucos Vasco foi sabendo da vida dela. Amélia tinha sido engenheira numa fábrica toda a vida. Ficou viúva cedo, filhos nunca teve. Quando a fábrica fechou nos anos noventa, ficou só com a reforma e traduções técnicas de vez em quando. Mas nunca se vergou. Nem endureceu. Só vivia — direita, dura, sozinha. — Não tenho ninguém — disse uma vez. — E tu, pronto, também não. Mas isso não é o fim. É o começo. Percebes? Vasco não percebia muito, mas acenava. Quando fez dezoito e chegou a hora de ir para tropa, chamou-o com cerimónia. Pôs a mesa como numa festa — com bolos, compotas. — Ouve, Vasco — e foi a primeira vez que o chamou pelo nome inteiro. — Não podes voltar para aqui depois. Perdes-te. Este bairro seca-te. Acaba tudo igual — mesma esquina, mesmas pessoas, mesmo desânimo. Acaba o serviço, procura-te longe daqui. Vai para Norte, para as obras, para onde der. Mas aqui, jamais. Percebido? — Percebido. — Toma — e deu-lhe um envelope. — Aqui tens trinta mil. O que poupei. Dá para começares. E não te esqueças: não deves nada a ninguém, senão a ti próprio. Torna-te homem, Vasco. Não para mim. Para ti. Ele queria recusar. Dizer que não ficava com o dinheiro. Mas ao olhar-lhe nos olhos — duros, exigentes — percebeu: não podia. Aquela era a última lição. O último mandamento. Foi embora. E não voltou. Vinte anos depois, o bairro tinha mudado. Cortaram os plátanos, asfaltaram tudo para estacionamento. Os bancos — agora de ferro, desconfortáveis. O prédio, velho, mas teimoso, ainda de pé. Chegou de jipe preto, grande. Saiu um homem alto, de ombros largos, de cara marcada pelos ventos do Norte, mas o olhar tranquilo. Era Vasco Roga. Vasco Sérgio, como agora lhe chamavam os funcionários. Dono de uma empresa de construção no Norte. Mais de cem empregados, três grandes obras, reputação de seriedade. Subiu ali do nada. Começou de servente, depois capataz. À noite estudava. Fez o curso. Poupou, investiu, arriscou. Caiu duas vezes, reergueu-se outras tantas. As trinta mil de Amélia devolveu com sobras — mandava-lhe dinheiro mensal, embora ela protestasse. Até que os envios voltaram: “Destinatária desconhecida.” Olhou para as janelas do quinto. Escuro lá. À porta do prédio, mulheres desconhecidas. — Por favor — perguntou. — Sabe quem vive no 45? Dona Amélia? — Oh, querido, a Dona Amélia… — baixou a voz — ficou muito mal. Perdeu a memória, começou a confundir tudo. A casa ficou para uns supostos parentes, e ela… Levaram-na para o campo, acho eu. Não é, Lídia? — Para S. João dos Pinheiros, ouvi dizer. Lá tem uma casa velha, apareceu um sobrinho que ninguém conhecia. É estranho… A casa já está à venda. Vasco gelou. Conhecia a artimanha — viu-a muito por lá: colam-se a velhos sozinhos, convencem-nos a passar tudo em nome deles e depois põem-nos numa aldeia esquecida. — Onde é São João dos Pinheiros? — Passando o concelho, uns quarenta quilómetros. Estrada má, mas vai-se. Vasco assentiu, entrou no carro e partiu. A aldeia não era mais do que três ruas, meia dúzia de idosos, algumas famílias sem rumo. Encontrou a casa indicada — casebre a cair, cerca no chão, trapos a secar ao vento. No alpendre apareceu um homem porco, mal barbeado, com olhos vidrados de quem bebe desde de manhã. — O que queres, pá? Perdeu-se? — A Dona Amélia? — Aqui não mora nenhuma Amélia. Saia. Logo Vasco avançou, agarrou-o pelo colarinho e afastou-o sem esforço. Entrou. O cheiro a mofo e doença feria o nariz. Na primeira divisão, loiça suja, garrafas vazias, sobras. No quarto, ela. Pequena, seca, cabelo branco emaranhado, pele pálida. Mas era ela. A que lhe ensinou a usar a chave de fendas, a acreditar em si. A que lhe entregou tudo e disse: “Torna-te homem.” Ela abriu os olhos. O olhar, baço, perdido. — Quem está aí? — voz fraca. — Sou eu, Dona Amélia. Vasco, que arranjava os torneiras. Ela olhou, piscou, até que lágrimas brilharam. — Vasco… Voltaste… Achei que era ilusão. Tão grande… Um homem… — Um homem, Dona Amélia. Por sua causa. Envolveu-a no cobertor, tão leve, e pegou-lhe ao colo. Cheirava a doença, mas ainda sentia nela o cheiro a papel velho e sabão. — Para onde vamos? — Para casa. Para minha casa. Lá está quente. E há muitos livros. Vai gostar. À saída, o homem tentou barrar o caminho: — Ei! Vai para onde com ela? Isso é ilegal! Ela deixou-me a casa, fui eu que tomei conta. — Os meus advogados ouvem isso. E a polícia. Se foi mentira — e vai-se descobrir — eu trato que pague tudo. Percebeu? O homem acenou, pálido. Seguiu-se um processo longo — perícias, tribunal, papéis. Só ao fim de meio ano anularam o contrato de doação — feito quando Amélia já não sabia o que assinava. O tipo era vigarista, reincidente. A casa voltou. Mas já não interessava à Amélia. Vasco construiu uma casa grande, de madeira, nos arredores do Norte. Não era mansão vistosa, mas um lar — de lariço, com lareira, janelas largas. Amélia ficou no quarto mais iluminado, com médicos, cuidadores, toda a atenção. Voltou a ganhar cor. A memória nunca recuperou totalmente, mas o temperamento regressou. Lia de novo, mesmo de óculos grossos. E mandava: ralhava com a assistente por causa do pó. — Então, poeira na esquina? Isto é casa ou palheiro? E Vasco sorria. Mas não ficou por aí. Um dia chegou a casa acompanhado. Do carro saiu um rapaz, magro, olhar assustado de quem passou demasiado. No rosto, uma cicatriz antiga, a roupa larga. — D. Amélia, — apresentou Vasco — este é o Luís. Veio ter connosco à obra. Não tem casa, cresceu em instituição, fez dezoito. Mãos de ouro, mas cabeça no ar. Amélia pôs de lado o livro, endireitou os óculos, analisou o rapaz. — Então? Ficas aí parado? Vai lavar as mãos e senta-te. Hoje há almôndegas. Luís hesitou, olhou Vasco. Este sorriu e acenou. Um mês depois, apareceu a Catarina — doze anos, manca, cabeça baixa. Vasco tornou-se seu tutor — a mãe perdeu a guarda por maus tratos. A casa encheu-se — não era caridade de mostrar, era família. De rejeitados que se encontraram. Vasco via Amélia a ensinar o Luís a usar o cepo, batendo-lhe na mão com a tal régua de madeira. Via a Catarina a ler em voz alta, devagar mas lendo. — Vasco! — chamava Amélia — Vais ficar aí parado? Anda ajudar! O armário precisa de força e a juventude não dá conta! — Já vou! E ele ia, finalmente sentindo que tinha lugar. Que ali não era a mais. — Então, Luís, — perguntou Vasco numa dessas noites, já a calma reinava. — Que te parece? Luís sentava-se à porta, a olhar as estrelas do Norte — um céu enorme, frio, pejado de luzes. — Está certo, tio Vasco. Mas… estranho. Porque faz isto? Eu não sou ninguém. Vasco sentou-se ao lado, tirou uma maçã, passou-lha. — Uma vez ouvi: “Nada nasce do nada, só os gatos.” — E isso? — Nada acontece por acaso. Nem bom, nem mau. Tu estás aqui por uma razão. Eu também. Na janela da Amélia acendeu-se luz — ela lia já fora de horas, a desobedecer aos médicos. Vasco sorriu: — Vai dormir. Amanhã temos obra. — Está bem. Boa noite, tio Vasco. — Boa noite. Ficou só, na noite de silêncio verdadeiro. Sem gritos, sem medo, só cigarras e o rumor da estrada. Sabia que não podia salvar todos os lobinhos largados à sorte. Mas salvou estes. Salvou Amélia. Salvou-se. E por ora, isso bastava. Depois, seguiria em frente. Como ela o ensinou.
Quando o Vasco Teixeira saiu da maternidade, a enfermeira disse à mãe: “Que grande, hem.
Без категорії
07
Cão Baixou a Cabeça ao Ver os Donos, Mas Não Saiu do Lugar: Tudo Começou em Dezembro, Quando a Primeira Neve Cobriu as Ruas do Nosso Bairro e Rex, o Pastor Alemão do Segundo Andar, Foi Deixado para Trás — Uma História de Inverno, Solidão e Escolhas no Coração de uma Família Portuguesa
O cão, ao ver os donos, baixou a cabeça, mas nem sequer se mexeu. Tudo começou numa noite de dezembro
Без категорії
018
Keď malého Vaška Roga vyberali z pôrodnice, pôrodná asistentka povedala matke: „Aký je veľký. Z neho bude poriadny chlap, poriadny Slovák.“ Matka nič neodpovedala. Už vtedy sa na uzlíček pozerala, akoby to ani nebolo jej dieťa. Vaško sa však veľkým hrdinom nestal. Stal sa tým, čo nikomu nechýba. Ako keby ho síce porodili, no čo s ním – nikto nevie. – Zase tvoj čudný syn sedí v pieskovisku a všetky deti rozplašil! – kričala z balkóna na druhom poschodí teta Ľuba, miestna aktivistka a hlavná „hovorkyňa“ nášho dvora. Vaškova mama, unavená žena s uhaseným pohľadom, len odvrkla: – Ak sa vám to nepáči, tak sa na neho nepozerajte. Nikomu nič nerobí. A naozaj, Vaško nikomu nič nerobil. Bol veľký, ťarbavý, s neustále sklonenou hlavou a dlhými rukami, čo mu viseli popri tele. V piatich rokoch nehovoril. V siedmich už síce bručal, no rozumieť mu bolo ťažko. V desiatich prehovoril, ale radšej by bol ticho – jeho hlas bol zachrípnutý, roztrasený. V škole ho posadili dozadu. Učitelia si len vzdychli, keď sa stretli s jeho prázdnym pohľadom. – Rog, ty ma aspoň počúvaš? – spýtala sa matematikárka a poklopávala kriedou po tabuli. Vaško prikývol. Počúval, len nevidel zmysel odpovedať. Prečo? Aj tak mu dajú trojku, len aby nepokazili štatistiku, a pustia ho. Spolužiaci ho nebili – báli sa. Vaško bol urastený ako mladý býk. Ale ani sa s ním nekamarátili. Vyhýbali sa mu oblúkom – ako hlbokej mláke. A doma to nebolo lepšie. Otcim, čo sa objavil, keď mal Vaško dvanásť, hneď povedal jasne: – Nech ho tu ani nevidím, keď prídem z roboty. Veľa zje, osohu málo. A Vaško teda mizol. Túlaval sa po stavbách, vysedával v pivniciach. Naučil sa byť neviditeľný. Bola to jeho jediná schopnosť – splynúť so stenou, sivým betónom, s blatom na topánkach. V ten večer, keď sa mu zlomil život, padal protivný mrholivý dážď. Pätnásťročný Vaško sedel na schodoch v paneláku medzi piatym a šiestym poschodím. Domov nemohol – u otčima boli hostia, a to znamenalo hluk, dym a možno aj ťažkú ruku. Dvere naproti sa otvorili a Vaško sa schúlil do kúta, aby bol čo najmenší. Von vyšla pani Tamara Iliničová. Osamelá žena, vyše šesťdesiatročná, no držala sa ako štyridsiatnička. Dvor ju pokladal za čudáčku. Nesedávala na lavičkách, nerozprávala o cenách pohánky a vždy chodila vystretá. Pozrela na Vaška. Nie s ľútosťou či odporom. Hľadela… skúmavo. Ako keď sa pozriete na pokazený stroj a premýšľate, či sa dá opraviť. – Čo tu sedíš? – spýtala sa nízkym, rozhodným hlasom. Vaško poťahal nosom. – Len tak. – Len tak sa rodia mačky, – odsekla. – Si hladný, že? Bol. Bol stále. Rástol a potreboval palivo, no doma by už aj myš umrela od hladu – chladnička prázdna. – No? Dvakrát sa nepýtam. Postavil sa, neohrabane sa narovnal a šiel za ňou. Byt pani Tamary Iliničovej nebol ako ostatné. Knihy. Všade knihy. Na poličkách, na zemi, na stoličkách. Všetko rozvoniavalo starým papierom a niečím chutným, mäsovým. – Sadni si, – kývla na stoličku. – Najprv si umy ruky. Tam je mydlo – klasické, sivé. Poslúchol. Na stôl mu postavila tanier so zemiakmi a gulášom. Pravým, voňavým, s veľkými kusmi mäsa. Nepamätal si, kedy jedol naposledy mäso – nie salámu, nie párky, ale skutočné mäso. Jedol rýchlo, prehĺtal veľké kusy bez žuvania. Tamara Iliničová sedela oproti, líce opreté o ruku, sledovala ho pohľadom. – Kam sa ženieš? Nikto ti nevezme, – povedala pokojne. – Dobre treba požuť. Žalúdok ti poďakuje. Spomalil. – Ďakujem, – zamrmlal, utieral si ústa rukávom. – Nerob to rukávom, na to sú obrúsky, – posunula mu balíček. – Ty, chlapče, si úplne divý. Mama kde? – Doma. S otčimom. – Jasné. Zbytočný člen rodiny… Povedala to tak jednoducho, bez výčitky. Ako keď poviete „vonku prší“ alebo „chlieb zdražel“. – Počúvaj, Rog, – povedala prísne. – Máš na výber. Necháš život plynúť, budeš sa túlkať, a skončíš zle. Alebo sa spamätáš. Máš silu, to na tebe vidím. Ale v hlave prázdno. – Som hlupák, – priznal úprimne Vaško. – Tak hovoria v škole. – V škole toho narozprávajú… Tam je program pre priemerných. Ty nie si priemerný. Si iný. Ruky ti kde narástli? Pozrel na svoje ruky. Veľké, s odretými kĺbmi. – Neviem. – To zistíme. Zajtra príď, opravíš mi kohútik. Silno tečie, volanie vodára by ma zruinovalo. Náradie ti dám. Od toho dňa chodil Vaško k Tamare Iliničovej každý večer. Najprv opravoval kohútik, potom zásuvky, nakoniec zámky. Ruky mal naozaj zlaté. Mechanizmy cítil, chápal, akoby intuitívne. Tamara Iliničová ho neľutovala. Učila ho. Tvrdou rukou. – Zle držíš! – komandovala. – Ako lyžicu, či čo? Pevne! Oporu! Nebála sa udrieť ho dreveným pravítkom po rukách, keď robil chyby. Dávala mu knihy. Nie učebnice, ale o živote. O tých, čo prežili napriek všetkému. O cestovateľoch, vynálezcoch, priekopníkoch. – Čítaj, – vravela. – Hlava musí pracovať, inak ohlúpne. Myslíš, že si sám taký? Milióny takých ako ty bolo. A dostali sa von. Čím si horší? Postupne spoznal aj jej príbeh. Celý život bola inžinierkou v podniku. Muža jej zobrala choroba, deti nemali. Fabriku zavreli v deväťdesiatych, žila z dôchodku a prekladov technických textov. No nezlomila sa. Nezriekla sa života. Proste žila – priamo, prísne, sama. – Nemám nikoho – raz mu povedala. – A ty vlastne tiež. Ale to nie je koniec. To je začiatok. Rozumieš? Nerozumel. Ale prikývol. Keď mal Vašík osemnásť a prišiel čas narukovať, zavolala si ho na vážny rozhovor. Pripravila stôl, akoby bola nedeľa – koláče, džem. – Počúvaj, Václav, – prvýkrát ho nazvala menom. – Tu sa už nevracaj. Zmizneš tu. Táto špina ťa pohltí. Nič sa tu nezmení – rovnaký dvor, tí istí ľudia, tá istá beznádej. Po vojne hľadaj šťastie inde. Choď na stavby na severe, hocikde. Ale sem už nie. Rozumieš? – Rozumiem, – prikývol. – Tu máš, – podala mu obálku. – Tridsaťtisíc. Všetko, čo som nasporila. Na začiatok bude stačiť, ak budeš rozumný. A nezabudni: nikomu nič nedlhuješ. Len sebe. Staň sa človekom, Václav. Nie kvôli mne. Pre seba. Chcel odmietnuť. Nechcel jej vziať posledné peniaze. Ale keď sa jej pozrel do očí – prísnych, vyžadujúcich – vedel, že nemôže. Bol to jej posledný odkaz. Jej posledný príkaz. Odišiel. A už sa nikdy nevrátil. Prešlo dvadsať rokov. Dvor sa zmenil. Staré topole odpílili, namiesto nich asfalt, parkoviská. Lavičky pri vchodoch sú už železné, nepohodlné. Dom zostarol, omietka opadaná, ale ešte stojí – ako starký, čo nemá kam ísť. Pri dome zastavil čierny terénny Renault. Vystúpil z neho muž. Vysoký, ramenatý, v drahom, ale nenápadnom kabáte. Tvár tvrdá, vetrmi vyfúkaná, oči však pokojné. Sebavedomé. Bol to Václav Rog. Václav Štefanovič, ako ho volali podriadení. Majiteľ stavebnej firmy na severe. Sto dvadsať ľudí v tíme, tri veľké projekty, povesť chlapa, ktorý stavia poctivo. Na severe si vyšliapal svoju cestu od nuly. Začínal ako pomocník, potom majster, nakoniec stavbyvedúci. Študoval po večeroch, spravil si diplom. Šetril, vkladal, riskoval. Dvakrát prišiel o všetko, dvakrát sa zdvihol. Tých tridsaťtisíc od Tamary Iliničovej už dávno vrátil – posielal jej peniaze každý mesiac, aj keď mu nadávala a vyhrážala sa, že ich vyhodí. Ale vždy prijala. A potom sa prevody začali vracať: „Adresát neznámy.“ Stál a pozeral na okná piateho poschodia. Bola tam tma. Vo dvore sedeli ženy – neznáme, nové. Tie staré už odišli. – Prosím vás, – prihovoril sa jednej, – neviete, kto býva v štyridsaťpäťke? Tamara Iliničová? Ženy ožili. Veď čo, taký chlap na takej káre…! – Jaj, zlatko, Tamara… – pošepkala jedna. – Už je veľmi zle. Pamäť odišla, pletie si všetko… Byt prepísala na nejakých príbuzných a vraj… Zobrali ju na dedinu. Nina, vieš kde? – Do Borovej, počula som, – odpovedala druhá. – Tamtiež starý dom, vraj synovec. Ale aký synovec, keď bola sama celý život? Čudné. Byt už predávajú… Vo Václavovi zamrzlo. Takých prípadov videl v severných krajoch dosť: nájdu starca, nalíčia pascu, získajú dôveru, a potom – buď do gágora, alebo prežíva vo vyhnanstve. Ak vôbec prežíva. – Kde je tá Borová? – Za okresným mestom, štyridsať kilometrov. Cesta zlá, ale dalo by sa. Václav kývol, sadol späť a dupol na plyn. Borovú našiel po popisoch miestnych. Dedinka na tri ulice. Polovica domov zabednená. Bahno, jeseň, samí starí ľudia. Životná energia nikde. Podľa popisu našiel dom: nakrivo, plot spadol, vo dvore blato, na šnúre bielizeň. Stlačil kliku. Zaprašťala. Na verande sa zjavil chlap. Nestrihaný, v špinavom tielku, zahmlené oči človeka, čo pije od rána. – Čo chceš? Stratil si sa? – Tamara Iliničová? – opýtal sa Václav. – Aká Tamara? Tu žiadna nie je. Choď! Václav nič nevysvetľoval. Jednoducho ho odsunul nabok. Vošiel do domu. Udrel ho zápach plesne, vlhka a niečoho kyslého. Prvá izba – zarastená riadmi, fľaše od piva, drobky na stole. V druhej… … Na železnej posteli ležala ona. Malá, vyziabnutá. Sivé vlasy, tvár papierová, pod okom čierne kruhy, pery popraskané. Ale bola to ona. Tamara Iliničová. Tá, čo učila držať skrutkovač. Tá, čo mu dala posledné peniaze a povedala: „Staň sa človekom.“ Otvorila oči. Zrak tmavý, vyprahnutý. – Kto ste? – slabý, roztrasený hlas. – To som ja, pani Iliničová. Vašík. Rog. Spomínate si? Ten, čo vám opravoval vodovod. Dlho sa naň dívala. Mrkala, snažila sa zaostriť. Potom sa jej v kútikoch zaleskli slzy. – Vašík… – zašepkala. – Vrátil si sa… Myslela som, že sa mi to sníva. Aký z teba muž… Človek… – Človek, pani Iliničová. Vďaka vám. Zabaliť ju do deky nebolo nič. Bola ľahučká, krehká. Aj keď voňala chorobou a vlhkom, stále z nej cítil starý papier, mydlo. – Kam ideme? – zľakla sa. – Domov. Ku mne. Je tam teplo. A veľa kníh. Budete rada. Chlapík skúšal stáť vo dverách: – Hej, kde ju berieš? Kde máš papiere? Ona mi prepísala dom, ja sa o ňu starám! Václav sa otočil a pokojne, bez hnevu naň pozrel. Z toho pohľadu chlap zbledol. – Vysvetlíš mojim právnikom, čo ti podpísala, – povedal Václav vecne. – Aj polícii. Aj na prokuratúre. A keď sa ukáže, že tu bola podvodom, tak to všetci zistia. Chápeme? Chlapa prešiel mráz. Dalo mu to pol roka – súdy, papiere. Museli dokázať, že zmluva o darovaní bola neplatná – podpísaná v stave, keď Tamara Iliničová nerozumela, čo robí. Chlapík bol, ako sa ukázalo, dávno v podmienke za podvody. Byt sa podarilo získať späť. Skončil v nápravnom centre. Ale byt už Tamare Iliničovej nechýbal. Václav postavil dom. Veľký, drevený, na okraji severného mesta. Nie zámok s vežičkami, ale poriadny slovenský dom z červeného smreku, s pecou a veľkými oknami. Tamara Iliničová bývala v najlepšej izbe, na prízemí. Starali sa o ňu najlepší lekári aj opatrovateľka, mala zdravé jedlo. Zlepšila sa, pokožka jej sčervenela, pamäť už celkom nevrátila – pletie dátumy, tváre, no povahu mala tu svoju. Zas čítala, aj keď v silných okuliaroch. Už zase rozkazovala – domácej, že „tu je v rohu pavučina, to je dom alebo kravín?“ A Václav sa usmieval. Ale neostal pri tom. Raz priviezol z práce chlapca. Vyziabnutý, pohľad ustráchaný. Stará jazva na líci, oblečenie veľké na dve čísla. – Pani Iliničová, – povedal Václav a predstavil chlapca – To je Ľuboš. Na stavbe sa nám pridal. Nemá kde bývať, z domova, práve osemnásť. Ruky má zlaté, v hlave vietor. Tamara si posadila okuliare na nos, prezrela ho. – Čo tu stojíš ako peň? – poznala svoje. – Najprv ruky umyť – tam je mydlo. Na večeru máme fašírky! Ľuboš sa strhol, kukol na Václava. Ten sa len usmial a prikývol. O mesiac v dome bývala aj Katka. Dvanásť, na ľavú nohu krívala, hlavu mala sklonenú. Václav ju vzal do opatrovníctva, mamu jej zobrali kvôli alkoholu a bitkám. Dom sa plnil. Nebolo to divadlo ani charita pre folklór. Bola to rodina. Rodina tých, ktorých nikto nechcel. Rodina odvrhnutých, čo našli svojich. Rodina. Václav sa díval, ako Tamara učí Ľuba držať hoblík a ťuká po rukách pravítkom. Ako Katka číta knihy nahlas, oči zašantiť, zadrháva sa, ale nevzdáva. – Václav! – zakričala Tamara. – Čo tu stojíš? Poď pomôcť! Skriňa sa sama neposunie! – Už idem! A šiel. Za svojou zvláštnou, hrboľatou, obyčajnou-neobyčajnou rodinou. Po prvýkrát za štyridsať rokov cítil, že nie je navyše. Že je tam, kde má byť. – No čo, Ľuboš, – spýtal sa Václav večer, keď všetci spali. – Ako sa ti tu páči? Chlap sedel na verande, hľadel na hviezdy. Severné nebo bolo obrovské, tmavé, sypané chladnými hviezdami. – Celkom fajn, ujo Václav. Len som… – Čo? – Je to zvláštne. Načo ma chcete? Veď som nikto. Václav si sadol vedľa, z vrecka vytiahol jablko. – Kedysi mi jedna osoba povedala: „Len tak sa rodia mačky.“ Ľuboš sa uškrnul. – A to čo znamená? – Že nič sa nedeje len tak. Ani dobré, ani zlé. Všetko má dôvod a následky. Teraz si tu – a nie je to náhoda. Ja som tu tiež – a nie je to náhoda. V dome sa rozsvietilo v izbe pani Tamary. Zase číta do noci. Václav zakrútil hlavou. – Choď spať, Ľuboš. Zajtra je práce dosť. Plot treba opraviť. – Aha. Dobrú noc, ujo. – Dobrú noc. Zostal sedieť na verande. Ticho tak pravé, až z neho zvoní v ušiach. Žiadne kriky cez stenu, žiadne hádky, žiadny strach. Len svrčkovia a ďaleký hukot ciest. Vedel, že všetkých nezachráni. Všetky tie vlčatá vyvrhnuté na okraj života. Ale týchto zachránil. A pani Tamaru. A aj seba. A zatiaľ to stačilo. A potom sa zase postaví a pôjde ďalej. Ako ho ona raz naučila.
Keď odnášali Maroša Vargu z pôrodnice, sestrička povedala jeho mame: Aký kus chlapa. To bude silák, uvidíte.
Без категорії
011
Pes pri pohľade na svojich pôvodných pánov sklonil hlavu, no ani sa nepohol z miesta Všetko sa začalo v decembri, keď už po našom sídlisku ležala hrubá vrstva snehu. Rex, veľký nemecký ovčiak so šedivými fúzmi na papuli, sa objavil pri druhom vchode akoby vyčarovaný z mrazivého zimného vzduchu. — Zasa ten pes kvíli pod oknami! — mrzuto zahundral Vladimír a trhol záclonou. — Anna, ty to nepočuješ? — Počujem, Voloďa, — unavene odpovedala jeho žena. Veď sa to ani nedalo nepočuť — ten kvílivý hlas zaliezal až do kostí. Mladá rodina z bytu číslo dvadsaťtri, Andrej a Kristína, sa sem prisťahovali v septembri. So psom. Rex ich verne čakal pri vchode každý večer, skákal, oblizoval ruky, poslušný ako hodiny. Lenže s príchodom prvých mrazov sa niečo zmenilo…
Pes pri pohľade na svojich pôvodných majiteľov sklonil hlavu, ale ani sa nepohol Všetko sa to začalo
Без категорії
03
A Fada do Hospital: Como a Determinação de uma Jovem Portuguesa Transformou-se na Inspiração de uma Equipa Médica e Mudou a Vida de Uma Paciente, Enfrentando o “Vampiro Energético” do Serviço com Diplomacia, Esperança e um Toque de Magia à Portuguesa
Fada Já no sexto ano, toda a gente percebia que a Inês Morgado iria ser uma excelente médica.
Без категорії
011
Quanto mais longe, mais perto do coração… – Sabes uma coisa, meu querido neto? Se a minha presença te incomoda assim tanto, não há outro remédio! Não vou mais de casa em casa das minhas filhas, nem andar a bater à porta de amigos ou amigas. E não preciso que me arranjem nenhum avô companheiro. Olha só a ideia – querem arranjar-me casamento agora que já passei dos sessenta! – Ó avó, mas não é sobre isto que ando há tanto tempo a falar contigo? E a mãe também já te sugeriu o mesmo! Vai para o lar de idosos, fazes a escritura da casa para o meu nome, eles lá arranjam-te um quartinho, a mãe trata de tudo. Não vais estar sozinha, tens vizinhas para conversar e não me atrapalhas. – Daqui não saio, Sasha. Se te incomodo assim tanto, ali está a porta, segue o teu caminho. És novo, cabeça cheia de ideias, arranja um apartamento e vive como quiseres. Não queres estudar? Vai trabalhar. Podes até trazer uma namorada diferente todos os dias, por mim tudo bem. Eu sou uma mulher da idade, vou fazer 65 daqui a um mês, preciso é de paz e sossego. Já andei de lado para lado, agora está na altura de voltar para casa. Não faz sentido, meu neto, passarem a vida a despachar-me do meu próprio lar e ainda viverem à minha conta e da minha reforma com as tuas namoradas. A reforma não estica! Tens uma semana para te orientar; se não arranjares casa, vai para os teus amigos ou para aquela tua, como é que ela se chama, que nunca me lembro… Mas hoje mesmo quero a casa livre! Agora até me querem casar ou atirar-me para o lar! O neto, indignado, ainda tentou dizer alguma coisa, mas D. Lídia já não o ouvia – fechou-se no seu quarto, dor de cabeça latejante. Ainda pensou em tomar um comprimido, mas teria de ir à cozinha e não lhe apetecia cruzar-se com o neto. Olhou à volta, viu uma garrafa de água de Luso já meio vazia e pensou: “Bem, chega para molhar a boca, não está mal…” *** Nunca pensei ser capaz desta firmeza, pensou Lídia. Mas a revolta acumulada transbordou. Foram dois anos de silêncio e paciência, sempre pronta a ir de casa em casa conforme as filhas pediam, e ainda a correr para o seu próprio lar ao menor sinal de que já estava a mais. E o neto Sasha, rapaz de vinte anos, reinava na casinha dela. Sempre com uma “namorada para a vida” ou outra, e a avó era o estorvo do romance, “a ressonar e a tossir atrás da porta”. – Ó avó, arranja é quem te acolha uns dias, para eu e a Dasha, a Masha, a Patrícia, a Vera (riscando o nome consoante a rapariga da vez) podermos estar sozinhos. Lídia passava temporadas em casa da prima, da comadre, ou da antiga colega. No início ainda era alegria para as amigas, mas a frequência acabou por cansar todos e Lídia percebeu que também já estava a ser um incómodo. *** Quando a casa das amigas também já não era solução, a filha mais velha teve bebé, numa Lisboa cara, com empréstimo para pagar e outro filho a estudar – precisavam muito da ajuda da avó. E enquanto tudo era novidade, tudo corria bem; casa arrumada, jantares quentes, netos impecáveis. Mas passado pouco tempo, o genro – dez anos mais novo que a sogra – começou a mostrar descontentamento: – Dona Lídia, já lhe disse para não trazer essas salsichas, que nem saúde fazem! Se está sempre em casa, não custa nada fazer comida a sério – uns croquetes, uns bifes… – Dona Lídia, está a gastar muito dinheiro em supermercado! Tem de ser mais poupada! – E carne? Não sou cabra para andar a roer verdura, minha senhora! E era assim em tudo. Sempre a exigir-lhe que fosse professora da neta, para não gastar com explicadores, e ainda lhe diziam para não estar a conversar ao telefone, que faz barulho demais. E a neta mais velha, já do 4º ano, cheia de manias – piadas à roupa da avó, vergonha nas amigas, protestos porque a obrigava a estudar. – Vai mas é para a tua casa na aldeia, avó, e manda lá! Lídia sempre calada, tentando agradar: comprava carne para o genro, dava mesada à neta para compensar “a vergonha”, transferia até dinheiro ao neto Sasha para ajudar a pagar luz e água. Queixar-se à filha, nem pensar; ela sempre ao lado do marido! Às vezes, quando ele não estava, murmurava: “Mãe, aguenta, é por mim…” Quando a mais nova pôs a filha no infantário, logo já não houve necessidade de avó – o genro avisou: “Obrigado, Dona Lídia, mas já não precisamos, pode regressar à sua casa.” Foi feliz da vida para casa – finalmente senhora do seu nariz! Mas… lá estava o neto Sasha instalado com a “namorada”, a casa num caos, contas em atraso e dívidas por pagar. Lídia lá pediu um empréstimo, pôs tudo em ordem. E o neto a resmungar que a casa era pequena e a avó incomodava-lhe a privacidade. Parecia destino: sempre que se compunha, vinha logo outro pedido da filha mais nova para ajudar. Ficou lá três meses até perceber que estava a mais e voltou para casa – e de novo, queixas do neto. Se calhar ainda teria aguentado mais uns tempos se não fosse aquele episódio do regresso a casa: *** – Sasha, vou à comadre festejar o aniversário, volto tarde. Trancai as portas, entro por trás para não acordar ninguém. – Não ficas lá a dormir? Assim andas às voltas à noite, barulho para quê… – Não, durmo em casa. Festa animada em casa da comadre, boas memórias, tentavam evitar falar de tristezas. Quando se preparava para sair, a comadre recebe um telefonema – era a filha de Lídia, a perguntar se ela podia acolher a mãe nessa noite porque o neto queria estar sozinho com a namorada. – Olha, ela só me pediu para ficares cá a dormir – conta a comadre. – E sabes, Lídia, quando está tudo mesmo bem, as filhas não ligam a pedir ajudas dessas a terceiros… Contou-lhe tudo: as agruras, as filhas, o neto mimado. Que só se sentia um peso na própria casa. Não ficou a dormir, voltou para sua casa. E, mal chegou, despejou ao neto tudo o que andava atravessado. Rafaela, a filha, ligou-lhe a ralhar por ter tratado mal o neto, mas Lídia não mudou uma vírgula. O neto lá se mudou e avisou que não contasse com ele para nada. Lídia ficou sozinha – mas que bom foi, finalmente em paz! Sempre a viver pelos outros, agora decidiu: não voltava a sair de casa para agradar a ninguém. Trazem-me os netos, fico com eles de bom grado, mas na minha casa é que sou rainha! Lídia diz sempre: quanto mais longe, mais perto do coração. E a verdade é que tem razão.
Quanto mais longe, mais próximo… Sabes, meu querido neto, se eu vos incomodo tanto assim, então