Vyšli z pôrodnice dvaja. Nik ich nečakal, nikto nefotil na kameru, nikto nenosil kvety. Aj by to bolo zvláštne kvety pre chlapa… Nie, mama žila, bola v poriadku. Akurát dieťa jej nebolo vôbec treba. Hneď to Miroslavovi bez príkras povedala, ani sa nesnažila nič zakrývať. On však neustúpil, prosil, niekedy to zalial aj jemnými výhrážkami.
Veď on už mal skoro štyridsať a deti stále nikde. Čo ak je toto jeho jediná šanca na svojho pokračovateľa? Nakoniec sa nejako dohodli… Žena porodila, okamžite sa rozišli a bez problémov súhlasila, že mu bude posielať alimenty.
Miroslav najprv chcel odmietnuť, hrdo sa nadúval. Bývalá manželka ale povedala:
– Život je dlhý. Ktovie, čo príde. Už nie si najmladší a ja som predsa len mladšia. Aj keď nechcem dieťa vychovávať, je moje a nech máte aspoň nejakú finančnú istotu. Pre istotu… do rezervy.
A začali sa dni plné nepokoja, ale Miroslav si hlavu nelámal. Koľko je okolo samostatných matiek! Čím by bol horší? Veď aj takých umelých detí je kopec… Miroslav teda žiadny problém nevidel ako keby dieťa v otcovských rukách trpelo. Práve naopak, malý Daniel Miroslavovič sa mal dobre, pekne priberal a bol stále vysmiaty.
Keď však malý Dano podrástol, začal sa vypytovať na mamu. A skúste takému decku vysvetliť, že mama oňho vôbec nestojí? Miroslav to nejako zakamufloval:
– Vieš, našiel som ťa v pivnici.
– V ktorej?
– V tej susednej, čo je pod blokom.
A od toho momentu pivnica Danovi nedala spávať, priťahovala ho ako magnet. Na prechádzkach, keď tata nepozeral, Dano sa prikradol k pivničným okienkam a tíško volal na mamu. Ale odpoveďou mu vždy bola len tichosť…
Až raz… Raz Daniel naozaj niečo začul! Srdce mu najprv zamrelo, a potom začalo trieskať tak, že už nepočul nič iné, len vlastný tep v hrudi.
Vchod bol pootvorený a Dano sa rozbehol dole do pivnice. Najprv tam bola tma ako v rohu, ale oči si rýchlo privykli. Dano sa predieral čoraz hlbšie a pokúšal sa volať, ale v hrdle mu zostal len zvláštny bublavý šepot:
– Mami, mamina, si tu? To som ja Dano… Prišiel som pre teba!!
Ale mama sa neozývala. Dano sa zastavil, zasa ticho vzlykol a načúval. Z kúta sa ozval tichí šramot chlapec si špinavým päsťou utrel slzy z očí, aby mu nezavadzali, a rozbehol sa za tým zvukom.
Určite je mame zle, inak by predsa vyšla dávno za ním! Ale nič sa nedeje, on ju nájde a ona ho určite v náručí objíme, veď sa po ňom určite túži!
Dano, srdce plné očakávaní, išiel za šramotom, plakal a všetko pritom pretínalo vzrušenie: konečne bude mať aj on mamu, všetci ju majú! No v rohu, na hromade handier, ho čakalo len mača. Mačka, ktorá ho nedôverčivo sledovala a ukrývala pod sebou malé mačiatko.
– Mama?
Sklamanie ho skoro roztrhlo v dvoch, nohy sa mu roztrasli, sadol si na zem. Potom sa však znova pozrel na mačku…
Vieš, keď má človek päť rokov, rozmýšľa inak. Logika je v tom veku čudná, ale o dosť úprimnejšia než u dospelých. Dano pozeral na mačku a dumal… Spomenul si na Vierku z ich triedy. Chlubil sa hustými vlasmi a tvrdila, že jej otec je kentaur. A Tonko zasa trval na tom (a na papieri to dokazoval), že jeho tatko je mimozemšťan. Tak prečo by on nemohol mať mamu mačku?
Mačka akoby pochopila, že tento chlapec jej ani mačiatku neublíži. Pomaly sa k nemu priblížila a hlavou mu nežne potiahla po dlani.
– Ty si vážne moja mama?
Dano sa to opýtal tak nádejne, že sám začal svoji predstave veriť. Keby mu v tej chvíli niekto odporoval, hneď by sa začal hádať. Objímal mačku a tá mu to opätovala…
Miroslav si nevšimol synovu absenciu hneď, ale keď sa zorientoval, začal volať. Dano sa však neozýval. Miroslav pobehoval po ihrisku, nazeral pod kríky.
– Danielééé! Dano, poď sem hneď! Danuško, kde si?
Prešlo niekoľko nekonečných minút, počas ktorých Miroslavovi naskočilo asi dvadsať šedivých vlasov, keď zrazu z pivnice vychádza Dano. Pomaly kráča s mačkou a mačiatkom pri hrudi. A otcovi zadychčanému dobehne a povie:
– Našiel som mamu. A toto je asi moja sestrička… Obidve boli v tej pivnici tam, kde si aj ty mňa našiel.
Miroslav ostal zaskočený a netušil, čo povedať. Vysypať synovi pravdu? Ale ako? Tak sa zarazil a radšej pristúpil na jeho hru.
– A ako vieš, že je to ona?
Dano len mykne plecami:
– Viem a basta… Veď sa na mňa tak pozerala! Tata, poďme domov, mama je určite unavená.
Dano bol natešený. Mama sa našla! A že sestrička je vlastne braček aspoň bude parťák do chlapských hier a večer im mama bude všetkým dvom mraučať rozprávky.
V škôlke mu fandili aj kamoši. Čo na tom, že má mamu mačku! Veď Kubo má za otca lietadlo, aj obrázok už ukazoval všetkým.
Miroslav to dlho riešil v sebe, nevedel, ako synovi vysvetliť, že to tak nefunguje. Potom však videl rozžiareného Dana a len si povzdychol nevadí, veď to nejak príde samo.
A doma odvtedy nastalo súkromné cirkusové číslo. Dano s mačkami lietali po byte, bláznili až obrátili celý panelák hore nohami. Mačka bola mladá, ochotná s chlapcami popreháňať aj gauč.
– No, už ma fakt štvete! – hundral Miroslav, keď dával veci na miesto.
Dano, držal v ruke šnúrku, vedľa neho kotúčik a mačka, všetci zastali. Pozreli na seba, na Miroslava… Všetci spoločne pokrčili ramenami a rozbehli sa tatka ďalej potrápiť. Lebo veď mama im to dovolila!
