Ja nie som vaša bezplatná jedáleň, povedala mama, keď stretla deti na prahu.
Gabriela Štefánia sa v sobotu chystala na výlet. Prvýkrát za dva roky.
Kamarátka Tamara Mariánová našla akýsi autobusový zájazd do Banskej Štiavnice, lístky objednali dopredu, Gabriela si dokonca kúpila novú čiapku modrú, s brmbolcom, ktorá jej podľa zrkadla v predsieni náramne pristala.
O ôsmej ráno pila čaj, keď sa ozvalo zvonenie pri dverách.
Gabriela zamrzla s hrnčekom v ruke.
Nie, prosím, len nie teraz, šepla si pre seba. Zvonenie sa zopakovalo.
Potom ešte raz. A potom hlas:
Mama, otvor, máme plné ruky!
Za dverami stál Oskar s manželkou Svetlanou, dvoma deťmi vo veku sedem a deväť rokov a so štyrmi taškami. Ako by sa prišli schovať na zimu, nie na pár dní.
Mama, u nás vypli vodu, zahlásil Oskar, akoby ohlasoval národné nešťastie. Budeme tu len chvíľu, nevadí?
Gabriela pozrela na tašky. Potom na vnúčatá.
Poďte, povedala.
Čo iné mala povedať?
Zatiaľ čo sa deti vyzúvali v predsieni a vnúčatá okamžite spustili televízor na plný plyn, Gabriela tacitne zamierila do kuchyne. Ruky otvárali chladničku, vyťahovali vajíčka, smotanu, cibuľu. Hlava myslela na autobus, ktorý odchádza o desiatej, a na modrú čiapku s brmbolcom, čo visí na vešiaku a už dnes nikam nepôjde.
O pätnásť minút desať telefonovala Tamara Mariánová:
Gabi, kde si? Autobus odchádza o päť minút!
Tamka, nestíham. Prišli deti.
Pauza.
Zase?
Zase.
Tamara si vzdychla tak hlasno, že to bolo počuť až v Štiavnici.
O pol jedenástej sa ozvalo ďalšie zvonenie. Tentokrát dcéra Lucia. Tridsaťsedem rokov, rozvedená, s cestovnou taškou na ramene a pohľadom človeka, ktorý veľmi potrebuje maminu polievku a rady, no tvrdí, že prišiel len na chvíľku, len tak.
Poď ďalej, povedala Gabriela.
A pustila sa do vyprážania fašírok.
Nie, nebolo to prvýkrát. Ani druhý. Ani piaty.
Deti Gabriely Štefánie prichádzali pravidelne. Oskar väčšinou dobehol buď keď doma vypli niečo dôležité, alebo keď sa pohádal so ženou a potreboval preklenúť krízu. Lucia chodila bezdôvodne. Sadla na autobus a simply išla.
Gabriela to vedela. Aj tak vždy zamierila do kuchyne.
Je taký typ ľudí, ktorým nohy samé idú k sporáku. Gabriela Štefánia bola jedna z nich. Štyridsať rokov v školskej jedálni človeku vypestujú Pavlovov reflex. Keď je doma veľa ľudí treba variť. Keď nie je čoskoro bude. Ruky už oškrabávajú zemiaky, hoci hlava ešte nevie, či naozaj treba.
Na obed stáli na sporáku tri hrnce a panvica.
Zemiaky. Fašírky. A akási polievka z toho, čo zostalo.
Vnúčatá zatiaľ presunuli stavebnicu z gauča na koberec a roztratili ju všade. Oskar prechádzal po byte a volal dôležité telefonáty, ako by riadil ministerstvo. Svetlana ležala v spálni s knihou. Lucia sedela v kuchyni a rozprávala mame o bývalom, kvôli ktorému sa rozviedla pred dvoma rokmi a zmieňuje ho zakaždým, keď sa dá.
A predstav si, mama, včera mi zas napísal. No načo, prosím ťa? Že mu chýbam. Mama, počúvaš?
Počúvam, počúvam, povedala Gabriela, miešajúc boršč.
Istým spôsobom počúvala.
No a myslíš, že by som mu mala odpísať alebo nie?
Neviem, Lucka.
Jaj, mama! Ty vždy tak: neviem. Pýtam sa a ty neviem.
Gabriela neodpovedala. Zbierala penu zo slepačieho vývaru. Vyžadovalo to pozornosť.
O tretej Oskar skončil telefonát a nazrel do kuchyne.
Mama, budú už tie fašírky?
Práve sa vyprážajú.
Lebo od rána sme poriadne nejedli. Na ceste len káva.
Gabriela prikývla.
Naobedovali sa hlučne. Vnúčatá nechceli polievku, len fašírky a fašírky bez cibule. Lucia chcela bez chleba, lebo opäť chudla. Oskar si popýtal dupľu. Svetlana vykukla zo spálne, zahlásila, že ona ani nemá hlad, ale fašírku si predsa len dá.
Po obede si Oskar ľahol na gauč. Lucia išla umyť hlavu. Vnúčatá vysypali stavebnicu v ďalšej izbe.
Gabriela umývala riad a pozerala z okna. Na lavičke sedela susedka Valentína Mariánová, s ktorou chodí každú stredu na nordic walking. Valentína Mariánová si vyhrievala tvár na slnku. Pokojne. Bez fašíriek a neumytého riadu.
Gabriela si povzdychla a chytila ďalší hrniec.
O chvíľu, keď bol obed zjedený, riady umyté, podlaha po vnúčatách očistená a Gabriela si konečne na chvíľu sadla na stoličku, sa znova objavil vo dverách Oskar.
Stál tam spokojný, sýty, v pokrčenej tričku.
Mama, sú ešte tie fašírky? Dal by som si ešte.
Gabriela sa na syna pozrela.
Fašírky boli. Tri, pod pokrievkou na tanieri. Gabriela si ich odložila pre seba veď celý deň poriadne nejedla, len stála pri sporáku.
Ale syn sa díval. A vtedy v nej čosi cvaklo.
Gabriela Štefánia sa dívala na syna. A myslela na tú modrú čiapku s brmbolcom na vešiaku. Na Banskú Štiavnicu, ktorú nikdy neuvidí. Na autobus, ktorý odišiel o desiatej bez nej. Na Tamaru Mariánovú, čo práve zrejme chodí po banskoštiavnických kostoloch a je niečo dobré v miestnej kaviarni.
Myslela na toto a na fašírky.
Mama? ozval sa Oskar znova. Počuješ?
Gabriela položila hrnček na stôl.
Vyzliekla zásteru.
Starostlivo ju zložila. Položila na operadlo stoličky.
Za stolom Lucia písala niečo do mobilu. Z obývačky hučala rozprávka na plné pecky, v ktorej zloduch smial sa tak nahlas, akoby rozosieval ozvenu po celom byte. Svetlana prešla okolo kuchyne do kúpeľne, cestou zahodila na zem uterák a nezdvihla ho.
Uterák ležal v predsieni na zemi.
Mama? Oskar prestúpil z nohy na nohu. Si v poriadku?
A vtedy Gabriela Štefánia povedala.
Pokojným hlasom človeka, ktorý dlho vie, čo chce, ale odkladal to, až teraz sa už naozaj nedá.
Ja nie som žiadna bezplatná jedáleň. A už vôbec nie hotel.
V kuchyni nastalo ticho. Dokonca aj kreslený zloduch akoby zmlkol.
Lucia zdvihla hlavu od mobilu.
Oskar otvoril ústa.
Dnes ráno, povedala Gabriela, som sa chystala na výlet. Do Banskej Štiavnice. S Tamarou Mariánovou a Vierou Iľkovou. Lístky sme kúpili už vo februári. Kúpila som si čiapku. Modrú. Visí na vešiaku, ak neveríte, pozrite sa. Autobus odišiel o desiatej. O pol deviatej ste zazvonili vy, Oskar, s rodinou. O jedenástej prišla Lucia.
Všetci mlčali.
Na výlet som nešla, povedala Gabriela. Išla som k sporáku. Lebo vždy to tak je. Lebo vnúčatá chcú fašírky. Lebo Svetlana potrebuje niečo ľahké, veď diéta. Lebo vy všetci musíte jesť.
Pauza.
Veď aj ja mám život, povedala Gabriela Štefánia. Ani vás neobviňujem. Ste zvyknutí. Sama som vás tak naučila. Ale dnes to už nebudem robiť.
Čo nebudeš robiť? ticho sa spýtala Lucia.
Variť. Obsluhovať.
Oskar na ňu pozeral s výrazom človeka, ktorému sa práve prevracia svet. Celé to škrípalo ako stará skriňa na parketách.
Ale mami, veď my to nerobíme naschvál…
Viem, že nie naschvál, povedala Gabriela. To je, Oskar, ešte horšie. Keď naschvál, je to aspoň vedomé. Vy to robíte zo zvyku. Ako ku chladničke otvoríš, vždy tam niečo je. Zavrieš, ideš ďalej.
V obývačke deti stále sledovali rozprávku. Zloduch znova zasmial a potom, asi ho premohli, bolo tichšie.
Gabriela Štefánia vzala z vešiaka tašku, tú, s ktorou chcela ísť ráno. Kabát. Modrú čiapku s brmbolcom.
Kam ideš? Oskar sa ani nepohol, len sledoval.
K Tamare Mariánovej. Volala mi. Vrátili sa, sedia u nej, popíjajú čaj, pozerajú fotky. Volali ma.
A večera? povedal Oskar. A hneď podľa tváre pochopil, že sa spýtať nemal.
Gabriela sa dlho dívala na syna s tým materským pohľadom, pred ktorým majú aj štyridsaťroční muži pocit, že sedia v piatej triede.
V chladničke sú vajcia, cestoviny, syr, oznámila. Chlieb v chlebníku. Máte ruky. Sporák plynový, nie raketoplán zvládnete.
Obliekla si kabát. Zapla gombíky. Nasadila čiapku.
Poopravila brmbolec. A vyšla von.
V byte zostali štyria dospelí, dve deti, nedotknutá panvica a tri fašírky pod pokrievkou, tie, čo Gabriela Štefánia schovávala pre seba už na obed.
Uterák v predsieni stále ležal na zemi.
Oskar naň chvíľu hľadel.
Potom sa sklonil a zodvihol ho.
Gabriela Štefánia sa vrátila krátko pred jedenástou.
U Tamary Mariánovej bolo dobre. Mätový čaj, štiavnické perníky v papierovom balíčku, v mobile fotky tu biely kláštor, tu tržnica, tu Viera Iľková s medovinou, a tvári sa, že je to len džús. Gabriela pozerala a myslela na to, že raz tam predsa len pôjde. Tamara už zistila aj o ďalšom zájazde.
Modrá čiapka s brmbolcom ležala vedľa na gauči. Predsa si ju nasadila. Nie do Štiavnice, ale aspoň niekam.
Kľúč sa v zámku otočil hladko.
V predsieni bolo upratané. Vnúčence, ktorých topánky ráno stáli krížom-krážom, sa zázračne zoradili pri stene. Uterák zo zeme zmizol.
Gabriela zložila kabát, zavesila. Prešla chodbou.
Na kuchyni svietilo svetlo.
Zastala vo dverách.
Oskar stál pri dreze a umýval hrniec. Sústreďoval sa, akoby to robil prvý raz, ale chcel to zvládnuť dobre. Na sporáku hrniec Gabriela potom objaví trocha rozvarených cestovín, ale predsa. Na stole taniere. Umýté. Pekne poukladané.
Lucia sedela vo vedľajšom kútiku.
Vnúčatá podľa ticha už spali.
Oskar zbadal maminu a otočil sa.
Chvíľku mlčal.
Mama, nikdy nás nenapadlo, že je ti to také ťažké, povedal potichu.
Gabriela hľadela na hrniec v jeho rukách. Na kopu tanierov. Na Luciu.
Nič zvláštne.
Ale Gabriela Štefánia, ktorá štyridsať rokov kŕmila ľudí a nikdy za to nečakala vďaku, náhle pocítila, ako ju štípu oči. Hlúposť, vlastne. Kvôli hrncu.
Sadni si, mama, povedala Lucia. Nechali sme ti.
Na okraji stola stál tanier. Prikrytý. Pre ňu.
Gabriela si sadla.
Zložila pokrievku. Cestoviny so syrom. Trochu zlepené, trochu vychladnuté. Syr nastrúhaný nahrubo, očividne narýchlo.
Vzala vidličku.
A musím úprimne povedať boli to najlepšie cestoviny za posledných pár rokov. Aj keď by sa zdalo, že?.
