Dnes si píšem do denníka, lebo spomienka z detstva mi opäť vošla do mysle. U nás v škole bola dievča sirota. Volala sa Margaréta. Žila s babkou, staručkou a veľmi pobožnou ženou. Každú nedeľu ich vidno, ako kráčajú cez dedinu k kostolu. Obidve mali tenučké postavy, skoro priesvitné, oblečené v bielučkých šatkách, ktoré žiarili v rannom slnku. Šuškalo sa, že babka zakazovala Margaréte pozerať televíziu, jesť sladké, a smiať sa nahlas, vraj by jej cez ústa mohli vbehnúť čerti. Tiež ju nutila umývať sa ľadovou vodou vraj je to dobré pre dušu.
Margarétu sme v škole často škaredo drezli. Ona sa na nás pozerala sivými, dospelými očami a pokojne hovorila: Bože, odpusť im, nevedia, čo robia. Nikto sa s ňou nekamarátil, všetci si mysleli, že je akosi čudná. Poznávali sme ju podľa toho krehkého hlasu. Margaréta dievča, ktoré nepoznalo domov okrem babkinho útulného bytu.
Školská jedáleň vtedy neponúkala nič lákavé. Ale každý piatok bol na stole tvarohový koláč a sladký čaj, alebo párok v ceste a štamprlík kakaa, ba aj malá čokoládka. Raz, keď sme sa smiali a provokovali Margarétu, niekto ju postrčil. Vrazila rovno do mňa, a ja som narazila do stola, na ktorom stál tác s pohármi plnými kakaa. Tá čokoládová povodeň skončila na dvoch deviatakoch.
No pekne, povedali tí deviataci chladne.
Bežme! zvolala som, schytila Margarétu za ruku a utekali sme do triedy. Počas behu mi pripadalo, akoby nás prenasledovali nie indiáni, ale celé stádo urastených chlapcov, ktorí si chceli vybaviť účty.
Posledné hodiny bol matematika. Za presklenými dverami sme pozorovali dve vysoké postavy deviatakov. Sem-tam otvorili dvere, kukli dovnútra, potom sa potichu radili. Cítila som, že nás čaká ako sa hovorí vyšetrovanie, súd a poprava.
Hlavné je nenápadne sa vytratiť. Poznám cestu na povalu tam budeme až do tmy, potom sa vytratíme domov, navrhla som.
Nie, povedala Margaréta, Pôjdeme tak, ako chodievajú dievčatá. Za svetla a slušne.
Ale Margaréta, čo ak nám
Čo? Čo nám urobia? Vylejú na nás kefír? Nadávajú? Zbijú dievčatá z piatej triedy? Čo?
No…
Aj keby nás zbili, tak to bude len raz. Ak neprejdeme teraz, budeme sa toho báť každý deň.
Vyšli sme z triedy s ostatnými. Presne ako slušné dievčatá. Devätáci stáli pri stene. Jeden z nich držal môj peňaženku taký s Minnie Mouse a desiatimi eurami na plaváreň a výtvarný krúžok.
Tu máš, podal mi peňaženku do ruky, a už neutekaj.
Domov som šla s batohom v ruke, cítila som sa tak ľahko. Všetko sa napokon vyriešilo. A tešila som sa, že mám novú kamarátku Margarétu.
Navrhla som: Zavolám mame, nech zavolá tvojej babke, aby ťa pustili ku mne. Pozrieme si spolu rozprávky. Alebo máš zakázané?
Margaréta pretočila oči.
Poď, vezmeme u babky oplátky so salkom. Dnes ich piekla.
Priateľstvo sme si zachovali mnoho rokov. Až kým nás život nerozdial na rôzne kontinenty.
Ale vždy si pamätám na ten jeden raz.
Skákať z vysokej veže do modrého bazéna je desivé. Ale desivé len raz.
Bojíme sa skúšať nové veci. Čo sa môže stať najhoršie? Že ma vysmejú? Raz povedia, že som bláznivá ale ak sa neosmelím, budem si to opakovať každý deň.
Strach je len raz. Alebo každý deň.
Buď vyhráš nad strachom raz, alebo strach žije za teba celý život.
Vieš si vybrať.
