Alžbeta strávila celý deň vo svojom kuchynskom sne medzi hrncami, ako keby svet ovládla para a arómy zemiakovej kaše a kôpru. Zrazu sa dvere zvláštnym spôsobom rozšírili ako ústa starého domu a ozval sa zvonivý smiech zvončeka. Prišla rodina Ľubomíra; usadili sa k stolu, akoby v ňom bol zázračný les.
Kde je mäso? prehovorila teta Rozália s pohľadom, čo premieňal šalát na piliny.
Tam je plnená hus, veselo, ako toľkokrát predtým, odpovedala Alžbeta.
Teta vstala teatrálne, stolička zašuchotala, ako by zletela z mesiaca:
To sa nedá jesť, mladá pani. Ideme domov, a už sa balila, hľadiac na svojho muža Fedora, ktorý sa premenil na nevrlého lesníka.
Ľubomír sa postavil ako syn stromu a ticho zavrčal:
Vieš čo, ži si tu sama, keď nevieš variť!
Kufor sa naplnil ponožkami žiarivými ako halušky s bryndzou, a dvere ich vyfúkli preč ako severák z Tatier.
Telefón zrazu hovoril vlastným jazykom. Alžbeta sa dovolala svojej kamarátke Magdaléne: Haló, Magda, to som ja, Alžbeta. Čo? Skoro nič nepočujem, ten signál tu lieta ako lístie v novembri. Hovorím, že tento rok na sviatky k vám neprídem. Načo? Ty budeš s Viktorom, tvoja dcéra s rodinou. A ja? Najem sa šalátov, dám si Kofolu, za taxík zaplatím dvojnásobok, čo by som radšej premenila na nový uterák do kúpeľne, a aj tak by som spať v cudzom dome nemohla. Vieš, ja radšej ostanem doma, v posteli, pod paplónom
Pár sekúnd šumu, ako by hovor viedol vietor z Oravy a Magda suchým hlasom odpovedala, že vlastne aj ona chcela zavolať. Idú do Košíc, k Viktorovej sesternici. A problém? Sára príde! Kto to je Sára? Ach, neznáma neter, asi má krídla alebo je vysoká ako komín. Môže u Alžbety prespať? Hoci ona cudzích doma nemá rada. Ale keď je sviatok, prečo nie Linka spadla; rozčúlená Alžbeta uložila mobil ako do ľadovej vody.
Chvíľu sedela ako mucha chytená v polievke. Možno je dobre, že nebude sama na sviatok, možno treba pripraviť aspoň šalát sama by zjedla chlieb s chrenom, no hostky sa patrí pohostiť. Dala variť zeleninu, pripravila pažítku a strácala sa vo svojej kuchynskej hmlovine.
Pred rokmi, keď bola vydatá za Ľubomíra, to tak nebolo. Už od tridsiateho decembra sa rodina jeho z dediny zlietla, kuchyňa sa menila na parný kúpeľ a arómy koláčov plávali vzduchom ako bubliny. Varil sa huspenec, piekli kysnuté záviny a smažili sa fašírky. Všetko mokré od mastnoty. Alžbeta len lietala s miskami raz huspenec odviezť na balkón, inokedy čistiť mrkvu do vinegretu. Vareniu nezabránili, odkedy raz spravila šalát s avokádom.
Blivajz! zvolala teta Rozália a všetci ticho prikyvovali ako husy na dvore.
Ale ich jedlá neboli žiadny blivajz, hnevala sa Alžbeta, boli to len majonézové močiare, z ktorých kvapkalo ako dažde v marci. Muži rovno k stolu, poldecáky k ústam, degustovali domáce pálenky. Do sylvestra ledva vydržali do polnoci.
A druhého januára sa všetci pobalili, dojedli, vypili, a zmizli. Ostal neporiadok ako po novoročnej víchrici. Alžbeta týždeň drhla, kým Ľubomír na dedine pokračoval vo sviatkoch. Vrátil sa zachmúrený, neoholený a podráždený vypočutými výčitkami vraj sa oženil so ženou, čo nevie variť. A potom hádky; všetko zlé spomínal, o bývalej manželke Viere rozprával. Ona to trpko znášala. Variť také tučné jedlá nevedela bohvie, kde na to ženy brali odvahu a silu.
Jediná útecha boli rozhovory s Magdalénou, ktorá raz vymyslela plán: donútila Alžbetu zavolať rodine a presadiť, že sama pripraví Nový rok. Obe s kamarátkou v jeden deň varili ľahké, ale sýte pochúťky poctivo slovenské, nie príliš tučné.
Keď rodina prišla, usadili sa:
Kde je mäso? spýtala sa teta Rozália, nostrila nos akoby jej chutila len údená klobása.
Tu je plnená hus, láskavo odpovedala Alžbeta.
A zemiaková kaša? kvílila teta.
Teta Rozália teatrálne vstala: Nabila si tu siláž, Fedor, poď, ideme preč.
Všetci sa pohli, obliekli kabáty, zalomili dvere. Ľubomír len vydýchol a išiel za nimi. Nezabudni kufor! prehodila mu Alžbeta.
Keď začalo z hrnca utekať, Alžbeta precitla ako z omáčky. Otvorila pokrievku a ozvalo sa zvonenie. To musí byť Sára, myslela si a otvorila dvere. No tam stál muž, čo mal štyridsať rokov, a v očiach petardy.
Ja som Sára, teda vlastne, volám sa Alexander Igorovič Mikita, neter Viktora, teda synovec. Prišiel som na návštevu, prekvapenie, oni už v Košiciach. Vy ste asi Alžbeta?
Magda predsa hovorila o neteri? vyšlo z nej automaticky.
Alexander sa usmieval tajomne: Možno ste sa sekli v signáli.
Alžbeta prikývla. No tak poďte, keď ste už tu.
Nebojte sa, mám lístok na prvého januára večer, dlho vás trápiť nebudem.
Ponáhľala sa do kuchyne, scedila zeleninu, nech podivný čas plynie ako voda v Dunaji.
Takže, šalát a basta? uškrnul sa Alexander, keď videl jej prípravy.
Alžbeta odsekla: Čakáte stôl vyložený ako v reštike? Kopy mäsa, lavór šalátu Olivier?
Nie, ja mám radšej ryby, zasmial sa a už si navliekal kabát. Počkajte chvíľku, ešte dnes bude!
A už bol preč. Zostala sama, poslala pohľad cez okno do snehu, absurdná situácia ju rozosmiala.
Alexander sa nevracal. Alžbeta začala byť nervózna. Kde blúdi? Už keď dvere znova zazvonili, vybehla ako keď nájdeš nečakaný darček pod jedličkou.
Vo dverách sa vynorila zelená, voňavá jedlička a Alexander s plnými taškami ako čarodejník.
Prečo? vyšlo z nej.
Predsa bez jedličky nie je Silvester! Alexander ju postavil k stene.
Ešte mandarínky chýbajú, zavtipkovala Alžbeta.
Všetko mám, sviatočné bublinky aj ovocie! Pomôžte mi, ideme pripravovať hostinu!
Celý večer, medzi žartami, zdobili stromček, Alžbeta pod Alexandrovým vedením čistila krevety, filetovala rybu. Sledovala, ako upekol voňavého kapra tak, že vôňa ostala v snových záhyboch kuchyne.
Pred polnocou všetko hotové: šumivý sekt, poháre plné bubliniek. O polnoci si pripili: Do nového roka, s novým šťastím! a všetko vypili do poslednej kvapky. Potom rozprávali.
Keď sme sa vzali, bol iný. Dobrý. Ale možno som bola slepá, povedala so smiechom cez slzy Alžbeta. Potom už len výčitky, nikdy nič nebolo dosť dobré. Rozprávajte o sebe. Ste ženatý?
Alexander pokrčil plecami: Už nie. Banálne: ja na cestách, ona s iným. Po príchode domov hneď podám o rozvod. Ale už prestaňme s chmúrami. Na bruderschaft a na detské huncútstva!
A tak rozprávali o čarách detstva; Alžbeta liezla na vysoký smrek a musel ju zachraňovať strýko. Alexander v škole zlepil stoličku riaditeľovi a dostal na zadok.
Smiali sa až do rána. Keď Alžbeta zívala, Alexander rázne prikázal:
Choďte spať, ja tu všetko upracem!
Pod paplónom mala pocit, akoby spala v oblaku slaných keksov.
Zobudil ju Alexander: Alžbeta, vstaň, odchádzam. Zavri za mnou dvere. Rozospato pohladila okno.
Je už večer? Prečo si ma skôr nezobudil?
Usmial sa, odhrnul jej prameň vlasov a povedal: Spala si ako bábika v perinke. Ale musím už ísť, musím sa dostať na stanicu.
Odlovená realita, smutná i veselá, letela k dverám. Alžbeta otvorila, oprela sa do rámu.
Príď, keď budeš môcť šepla a nestihla dokončiť, lebo Alexander ju pobozkal.
Tak na skoré videnie šepol, a zmizol v snehovej bunde rána.
Alžbeta ostala stáť, dotýkala sa pier a usmievala sa. Vieš, niekedy poznáš človeka celý život a zistíš, že je vlastne cudzí. Niekedy niekoho stretneš na deň a je ti ako domov.
Nie, nehovorte mi, že zázraky sa na Silvestra nedejú. Stačí len štipka náhody a vánok nového šťastia a nový život je tu.
