– Berieš si svoju dcéru, a odchádzate! Medzi nami je koniec, už ťa nechcem nikdy vidieť!
– Ale… Šaňo…
– Povedal som svoje! A viac ma nezaujímaš!
Dvere treskli, Lýdia sa zapotácala. Izba jej na okamih zmizla pred očami, v ušiach jej zabzučal prastarý hlas, akoby z detstva: Nesmieš!
Pomohlo to. Opatrne spravila krok, potom ďalší a sadla si na stoličku, až si nechty vpichla do dlaní. Bolesť nakoniec zahnal tú clivotu, ktorá sa jej pomaly plazila pod kožu.
Nesmieš! Rozplynúť sa sama nad sebou nemôžeš! Aj keď… Ach ako by si len chcela…
No nesmieš! Máš Sašku! A… Nie, o tom teraz radšej nerozmýšľať. Treba sa dať dokopy a prísť na to, čo sa vlastne stalo.
Čo mohlo Šaňa tak od seba odradiť? Čo sa zlomilo? Veď ešte včera bolo všetko v poriadku…
Ale bolo?
Konečne jej mozog začal fungovať. Položila si ruky na stôl dlaňami hore.
Dobre! Ako hovorila mama? Ak nevieš, čo robiť analyzuj! Rozober to bod po bode, skláňaj si prsty, jeden za druhým. Alebo ešte lepšie, vezmi si ceruzku a zapisuj!
Lenže ceruzky boli v druhej izbe, kde spala Saška…
Dcérka vždy spávala veľmi ľahko a Lýdia ju nechcela budiť. Ak by Saška začala vymýšľať a plakať, na rozmýšľanie by jej už nezostalo ani tých pár minút pokoja.
Musí vystačiť s tým, čo je.
Lýdia pozrela na ruky, akoby v nich hľadala odpoveď. Nechty už dávno nevideli poriadnu manikúru komu by sa chcelo míňať čas, keď bola rada, že stíha navariť a záhrada sa smeje z okna… A tá jej červená pokožka a pehy, čo vždy vyskočia, keď je vonku na slnku a hrabe sa v hline. Kedysi by neverila, ako jej prirastie k srdcu starostlivosť o dom, až zabudne na všetko, čo ju mama učila.
– Lýdka, ty si predsa žena!
– Nie! Som dievčaťom!
– To je jedno. Chvíľku si dievča, no potom príde chvíľa, keď z teba bude žena ako som ja. Nemáme sa rozpadnúť. Manikúra, pedikúra, účes! Udržiavané ruky! To o tebe povie viac než všetky šperky. A zlato, nenaťahuj na seba diamanty, ak si si krk neumyla týždeň! Rozumieš?
– Jasné, mami! osemročná Lýdia, pred zrkadlom si trela mamine rúžom pery.
– A toto ešte nie! mama jej tuba v smiechu sebrala z ruky. Farba pre teba nevhodná! A aj tak je na to skoro. Si krásna prirodzene. Všetko má svoj čas! Dorastieš, vyberieme spolu niečo!
– Ale mami…
– Dosť! Ja som povedala.
Keď mama povedala Dosť!, Lýdia vedela, že sa už hádať nemá. Mama slovo vždy dodržala.
Vo všetkom…
– Lýdia, ja odchádzam, bývaš chvíľku u babky. Musím.
– Mami, a na dlho? Lýdii bolo čerstvo desať, žmolila si šaty, zaťato nepúšťala slzy.
– Pol roka. Mám dobrú robotu, no je to na severe! Tam teba nezoberiem. Tu ti bude dobre, s babkou. Postráži ťa, budem ti volať, písať.
– Neodchádzaj…
Začala plakať, mama ju márne utešovala a rýchlo strácala trpezlivosť.
– Stačí! Nemám na výber! Ak nevezmem túto robotu, zostaneme naveky u babky! Chcem, aby si mala vlastnú izbu! Aby sme mohli na dovolenku k moru! Ak by bol ocko žil, neriešila by som to. Ale teraz som tu pre všetkých! Aj za seba, aj za teba, aj za babku!
– Ale veď je tu teta Danka! Lýdia krútila hlavou.
– Teta Danka má svoje starosti. Aj jej treba pomôcť.
– Tak pomôž mne! Zostaň! vybuchlo z Lýdie.
– Lýdia! mamin tón bol ostrý ako zima na Chopku. Nemôžeš myslieť len na seba. To je zle. Ak nemyslíš na druhých, nebudú myslieť oni na teba. A teraz rozmýšľam hlavne na teba! Chcem, aby ti nič nechýbalo. Mama ju objala. Sľubujem, že toto je prvý a poslednýkrát. Vydrž, zlatko! Treba to.
Lýdii nezostalo iné, len prikývnuť, hoci sa jej vnútri škrabali mačky akoby z Holíča.
Písala mame listy a v sobotu sa vylievala do telefónu, ako jej chýba. Občas sa vzdala aj zmrzliny, tak jej bolo dlho. No keď ich raz babka brala na letisko stretávať mamu, rozplakala sa tak, že museli ísť taxíkom.
Mama dodržala slovo. Nikdy viac sa už neodlúčili na dlhý čas. Pracovné cesty boli, ale nič také dlhé.
Našli si väčší byt, Lýdia mala konečne svoju izbu. Ale trávila v nej minimum. Rýchlo si preniesla knihy a zošity na kuchynský stôl a čakajúc na mamu, trávili spolu večery. Bolo im spolu dobre, aj v tichu, keď mama robila domácu účtovníčku navyše.
Krízy puberty ich nejako obišli. Žiadne veľké hádky, mama mala taký takt a trpezlivosť, že Lýdia nechápala, kde sa v drobnej žene berie toľko lásky bez opory. Babka už nežila, zostali samy.
Mama sa so sestrou nebavila.
Prečo, to sa Lýdia veľa nepýtala, pýtala sa len raz, dostala stručnú odpoveď.
– Odpustiť sa dá všetko, len nie zradu.
– Koho zradila teta Danka?
– Našu mamu. Tvoju babku. Veľmi ju volala naposledy. Daniela neprišla…
– Prečo?
– Báli sa, že ju požiadam, aby zostala a pomohla s opaterou. Aj ona mala povinnosť. Ale nechcela mi hovoriť, že nevládze vidieť mamu chorú, kŕmiť ju, čistiť… nevedela zniesť ten pohľad, že silná mama je zrazu bezmocná.
– Ale ty si to zvládla?! Lýdia bola naštvaná.
– Ani ja som nechcela, – mama sa tvárila zmučene, triasli sa jej pery, až ju Lýdia bežala objať. Ani ja som na to nebola, ale nemala som na výber! Bola to predsa moja mama! Musela som jej dopriať aspoň odchod s nami, aj keď už nepoznávala.
– Preto si ma k nej púšťala len na chviľku denne?
– Áno. Nechcela som, aby si si ju tak zapamätala.
– Vieš, ja si to vlastne nepamätám. Ale viem, ako ma učila variť lekvár a zberať penu so smaltovanou lyžičkou. Vraj tak chutí najlepšie…
– Aj my s Dankou sme to tak robievali ako dievčatá…
– Neviem pochopiť! Rovnako vás vychovala, milovala… Ako ste také rozdielne?!
– Aj to sa stáva, Lýdia. Mama príliš chránila Danku, lebo bola stále chorá ako dieťa. Možno preto ju chcela chrániť pred všetkým… Možno by bez toho mal Danka iný osud… Kto vie… Viem iba jedno: nikdy nebudem za teba riešiť každý problém. Podporím ťa, vždy, keď bude treba, ale svoje chyby a výhry potrebuje zažiť každý sám. Stačí si sadnúť a zamyslieť sa, ak nestačí: som tu pre teba. Vždy.
– Hej, mami…
A teraz Lýdia sedela a rátala prsty, aby pochopila, kde sa stala chyba.
Včera oslavovali Šaňove narodeniny. Nebolo to žiadne jubileum, rodinné posedenie, letná pohoda. Nový dom, ktorý s mužom dokončili len vlani, hostil všetkých naraz.
Prišla aj Lýdiina mama, svokra a Šaňova sestra s rodinou.
Sašena sa tešila na deti v dvore a Lýdiu splavila otázkami:
– Kedy prídu? A môžem do bazéna? A…
Lýdia prestala po chvíľke odpovedať, lebo dcéra si povyklikovala vlastné odpovede, kým upratovala izbu – predsa v neporiadku hostí neprijme!
Šaňo skočil na trh a doma sa už rozliehal vôňami kuchyne.
– Prečo si taká napätá, mama? nevydržala to Lýdia.
– Ale prosím ťa, čo si vymýšľaš, dievčatko…! mama na ňu žmurkla. V ktorom si mesiaci?
Lýdia pochopila tajomstvo, čo nosila aj pred sebou, už mama dávno prekukla. Zasvietilo jej pri srdci ako cingiľajka v noci.
– Prvý, len tri týždne. Šaňovi som ešte nič nevravela. Ako to vieš?
– Celá žiariš… ako lampášik, nevieš to skryť.
– Ja sa len bojím, mami…
– Čoho by si sa mala? Veď je všetko v poriadku!
– Šaňo je čudný. Už pár týždňov. Neviem, čo sa mu honí v hlave…
– Pýtala si sa?
– Mlčí.
– Tak sa pýtaj poriadne!
– Mama!
– No čo… Ty si ženská, nemôžeš si dovoliť stratiť kontakt robíš miesto pre iné, čo mu budú dohovárať. Potom čo?
Lýdia si odškrtla ďalší prst. S týmto rozhovorom to celé začalo! Keby sa bola hneď spýtala, nekluje sa to v nej.
Ale nestihla… Najprv oslava, potom upratovanie a až potom, keď povedal: Vezmi si svoju dcéru!…
Čo to malo znamenať?!
Zatlačila päste do kolien. Teraz už nie! Vezme to do vlastných rúk!
Šaňo vychádzal s autom z dvora, keď Lýdia vyletela na verandu a zagánila tak, že vrabce nahrnuté v kríku zdrhli.
– Postoj!
Prebehla cez schod, rovno pred auto, ruky na kapotu.
– Odsuň sa, – húkol ticho, no v hlase mala poznaný smútok. Nechcel odísť. Ani rodinu nechať. Netrafila sa.
– Poď von! A poďme konečne hovoriť, kým Saška nespí. Čo to tu vymýšľaš? Kde sa berie to tvoje teatrálne vyhlásenie? Som tvoja žena, či cudzia pani z dediny?!
Lýdin hlas naberal grády, a Šaňovi zvieralo žalúdok.
Veď by sa predsa nehádala, keby jej bol ukradnutý! Prečo ho zastavila, ak by túžila po slobode?
Zastavil motor, vystúpil, zamračene zahuhňal:
– Akoby si nevedela, prečo tak konám!
– Keby som vedela, tak sa nepýtam! Šaňo, čo sa s tebou deje?! Už týždne si ako medveď po prebudení! A dnes… čo si to povedal? Prečo si Sašku nazval mojou dcérou?! A čo je ona tebe?
– No to teda neviem! vybuchol. Povedz ty! Od koho si ju máš?! Prečo sa jej skutočný otec stretáva s vami tajne?!
– To je čo za výmysel?! Lýdia otvorila ústa prekvapením. Udrel si si hlavu?!
– S kým sa stretávaš, keď vozíš Sašku na krúžky?!
Zdráhala sa, potom sa predsa ovládla.
– Aha! Kto ti nabulíkal také sprostosti? Mama? Alebo sestra?
– Mama nie!
– Dobre, tak Nasta.
– Aj keby! Nemala mi to povedať, keď to videla?! Som jej brat!
– A ja tvoja žena! Lýdii išli nervy, prešla zlostne k nemu. Počuješ všetkých, len mňa nie! A veríš hocikomu, len nie mne! Tak?!
– Klameš mi!
– Prosím?! Kedy a v čom?!
– Kto je ten človek, s ktorým dvakrát do týždňa v parku s dcérou chodíš?!
Lýdia si vydýchla:
– To som ti predsa hovorila! Ale ty, páán, si nepočúval!
– Kedy? O čom si vravela?!
– Keď si sa chystal pozerať futbal tvoju slávnu ligu. Prišli sme so Saškou domov a ja ti oznámila, že som stretla spolužiaka Sergeja. Dlho žil inde, teraz je doma, má chorú mamu. Vedel, že moju babku trápilo to isté, potreboval kontakt na doktora, opatrovateľku. Videli sme sa viackrát. Keby sa tvoji pozreli lepšie, zistia, že sme neboli sami bola s nami moja mama! Myslíš si, že by som sa s milencom schádzala pred vlastnou mamou?! Tá by mi dala! Mám pocit, že mama má niekedy radšej teba ako mňa! Vždy si ťa vážila. Ale ty…
Lýdia mávla rukou.
Nebude plakať. Tentoraz nie.
– Ty chceš povedať, že…?
– Už som povedala! prísne, a Šaňo cúvol. Ty si uveril klebetám. Bez otázok. Zvalil si moju lásku do kaluže a ošpinil aj vlastné dieťa. Chceš test otcovstva? Spravme ho! Mne je jedno, hlavne, aby si nemal pochybnosti, že dcéra, čo vidí svet tvojimi očami, je naozaj tvoja.
Lýdia počúvala.
– Zobudila sa.
Otočila sa a išla do domu. Šaňo zostal stáť vonku.
Po chvíli sa auto predsa rozbehlo.
Saška štebotala a mame bolo tak úzko, že by najradšej vyvrešťala do steny.
Čo spravila zle?! Čo má spraviť aspoň teraz? Zavolať mame? Alebo chvíľu počkať, poriediť si myšlienky?
– Nikdy mi nehovor o vašich hádkach so Šaňom, pokiaľ nebudeš pevne vedieť, že je to naozaj koniec. Potom zavolaj. Prídem hocikedy. Ale inak, mlč. Vy sa pohádate, udobríte a ja mu to neviem odpustiť… Moje dieťa mi nesmie nikto uraziť!
Lýdia pohladkala mobil a odložila. Ešte nie. Šaňo má vedieť, že budú mať bábätko. Ostatné sa vyrieši potom.
Trochu ju to upokojilo. Keď auto prudko zabrzdilo pred domom, už bola akčná mama.
Kŕmila dcéru, keď Šaňo doslova dovliekol Nastku do kuchyne.
– Poď dnu! Lýdia, kde si?!
– Tu… Lýdia pohla dcéru do izby.
– Dcérenka, už si dobrá papala? Bež hore do mojej izby, zapni si rozprávky! Zvládneš to?
– Áno! Saška odstrčila tanier s nevďačnou zeleninou a vyletela z kuchyne. Pá, ocko! Dobrý deň, teta Nastka! A mama dovolila rozprávky!
Tým detským štebotom sa dospelí trochu spamätali. Šaňo pusti Nastkinu ruku, Lýdia prevzala taktovku.
– Choď, Saška! Prídem…
– Radšej neskôr, mamina! Saška hodila úsmev, utekala na poschodie.
Nasledoval dosť ťažký rozhovor. Nastka revala, Šaňo bol naštvaný, Lýdia neverila vlastným ušiam…
– Myslela som, že klameš! Rozumieš?! Toľko chlapov je nesťastných, ženy si robia, čo sa im zachce… Toľko som toho od kamarátok počula, už nikomu neverím!
– Nastka, myslíš si, že som ako tvoje kamošky? Ty podvádzaš svojho chlapa? Deti máš s ním?
Nastka ostala ticho, prestala plakať.
– Čo to trepeš?!
– A ty čo trepeš?! Ty vieš, čo tvoja sprostosť spôsobila?! Nehovorím o Šaňovi tomu si verila, ale využila si jeho dôveru. Čo tým bolo? Prečo?
– Neviem… Nastka sa roztriasla, plakala. Myslela som, že ho chránim…
– Predomnou?! Tak výborne…
Lýdia pokrčila plecami, pozrela na muža.
– Už sa to vyriešilo? Ešte otázky?
– Lýdi…
– Nie, Šaňo. Stačilo. Teraz som na rade ja. Potrebujem čas, aby som si to upratala. Nastka, nechcem ťa zatiaľ vidieť. Dúfam, že ti to vysvetľovať nemusím.
– Lýdi, prepáč…
– Možno. Pre zatiaľ, môžete ísť. Lýdia vstala, otvorila dvere na chodbu, kývla Šaňovi. Správne si to pochopil. Choď…
So Šaňom sa zmierila. Nie hneď a podľa svojho. A nikto, okrem Nastky, sa nedozvedel pravdu, lebo niekedy proste netreba vytŕčať rodinnú bielizeň von. Za to jej bude Lýdia svojej mame vždy vďačná.
Tá potom vezme do rúk nového vnúčika, pochváli, ako sa na otca podobá, a s láskavým úsmevom šepne niečo Lýdii:
– Výbornú ženu a mamu si zo seba spravila…
– Skutočne?
– Už som ti niekedy klamala?
– Mami, čo znamená byť múdrou? Tak si ma nazvala, ale ja sa tak necítim…
– Ženská múdrosť je v tom, všetko, čo život dá, držať pokope. Deti, rodinu, domov, kamarátky… Stmeľovať, pestovať, urobiť tak, že všetkým bude dobre. Tomu sa hovorí umenie! Treba stále zvažovať, čo má zmysel držať a čo pustiť. Myslím, že toto už ovládaš…
– Naozaj?
– Som si istá. A mimochodom: volal Sergej, bude mať svadbu o mesiac. Ste s pozvaní, aj s malým!
– Mami…
– Nerepuš! Deti postrážim! Ale urob mi jednu radosť daj si tie ruky dokopy!
– Dobre!
Objíme mamu, kývne na Šaňa, Nastka je radšej bokom, usmeje sa na Sašku:
– Poď, pomôžeš mi uložiť bračeka.
– Smieeem? zažiari Saška, pohladí bábätko do pästičky.
– Treba, dcérenka! Treba…
