Byť šťastná je povinnosť
Otec odišiel od nás, keď som mala štyri roky, kvôli inej žene. Bolo to hneď po Novom roku, na chodbe sa mi ticho ospravedlnil prepáč” a za ním sa zavrela dvere bytu v Bratislave.
Mama to prijala pokojne, až podozrivo vyrovnane, akoby to bola len nevyhnutná daň ženského života. V našej rodine žiadna žena nepoznala pevné partnerstvo. Ale dva týždne na to, v noci prehltla všetky tabletky, čo boli doma anopyrín s demidrolom. Ráno už nevstala.
Dlho som mamu budila, kričala som a triasla ňou, potom som sa napila mlieka, ktoré bolo v chladničke, a znovu sa k nej schúlila. Usnula som, zovretá pri jej boku.
Januárový deň sa vždy končí priskoro, keď som sa znova prebrala, už sa stmievalo. Zobudil ma chlad. Viac som sa zamotala do periny, pritiahla som sa k mame bližšie, ale toho mrazivého chladu od nej som sa nezbavila. V tej chvíli mi došlo mama už nie je so mnou. Po tvári mi stekali horúce slzy, až to štípalo.
Z predsiene sa otvorili dvere. Vbehla som tam ako víchor. Bola to teta Alžbeta, maminina mladšia sestra.
Anička, si doma? A kde je mama? Volám jej celý deň, neberie mobil, už som bola na nervy!
Chytila som ju za lem kabáta, ťahala ju do spálne. Mala som také obrovské oči plné sĺz a ukazovala som so zdvihnutým prstom na izbu, ústami som čosi jačala, ale nevydala som ani hlásku. Len otvorené ústa, pokrivená tvár od plaču a potoky slín a sĺz.
Alžbeta nemohla mať deti. Jej muž ju po piatich rokoch opustil, ale ona mňa mala rada viac než seba. Hneď vybavila všetky papiere, stala sa mojou opatrovníčkou. Dala mi všetko, čo mohla, ale ani liečenia, ani rehabilitácie mi nenavrátili hlas. Tri roky som bola ticho.
Tá zima bola v Bratislave ozajstná, na Troch kráľov prišli mrazy a so snehom. S kamarátkami sme celý deň sánkovali v Medickej záhrade, stavali sme rodinu snehuliakov, pádili sme sa v závejoch a robili anjelov” v snehu.
Poď, domov! Si celá opancierovaná snehom, prsty máš zamrznuté, rukavice čistý ľad. Ešte zájdeme do Jednoty po mlieko a cestoviny!
Ľudia prúdili dnu a von z predajne, zatiaľ čo ryšavý kocúr sedel dôstojne pri bočnom vchode. Chlad vtláčal labky k sebe, ale tváril sa, že nič nepotrebuje, akoby si len prišiel oddýchnuť. Prisadla som si k nemu, hneď som naznačila Alžbete, nech ide sama.
Nechoď nikam! O chvíľu som späť.
Hladila som kocúra pomaly, slastne sa natiahol a začal priasť. Ovinula som ho okolo krku a pritiahla jeho hlavu k svojej tvári. Vtedy mi opäť začali tiecť horúce slzy, lízal ich, mrnkal a až kýchal.
Fú, čo to vyvádzaš s tou mačkou? Veď je špinavý, pouličný!
Alžbeta ma surovo zobrala za ruku a ťahala k autu. Snažila som sa vymaniť, ale silou ma usadila dozadu a sadla za volant.
Kocúr prišiel k autu, pozrel na mňa a zamňaukal.
Nedá sa to on je už môj, nemôžem ho tu nechať, šepkala som, rozmazala slzy na okne.
To hovoríš ty? Povedz to ešte raz, zarazene opakovala Alžbeta.
Nemôžeme ho tu nechať! Zahynie bezo mňa! zakričala som jej priamo do tváre.
Alžbeta okamžite vybehla z auta, vzala kocúra do náručia a sadla si so mnou dozadu. Ryšavý zaryto zapichol pazúriky do jej kožucha, ale či ma zbadal, hneď sa presunul na moje kolená, ľahol si a prestal sa hýbať.
Ak chceš toho kocúra, máš ho mať. Mohla by si to povedať aj skôr, dávno by som ti ho našla, usmiala sa šťastne Alžbeta.
