Môj priateľ a ja máme 60 rokov. Rozhodli sme sa presťahovať spolu a druhý byt prenajať.

Všetky detaily sme si dôkladne prebrali a rozhodli sa, že sa nasťahujeme k sebe. A prečo nie? Veď tu je toľko výhod, čo nás presvedčili:

Sme samy. V šesťdesiatke už nie je ľahké nájsť si muža, a ak sa to podarí, otázku bytu sa dá vždy nejako vyriešiť. Deti a vnúčatá žijú stovky kilometrov ďaleko. Príbuzní budú len radi, že ich starké sa nenudia a majú spoločnosť. Keď sme boli mladé, bývali sme v jednom podnájme v Bratislave. Vtedy som mala malého syna, ale nejako sme si na seba zvykli, aj keď sme boli obe tvrdohlavé. Nudné to nebolo. Upratovali sme spolu, spolu sme varili a plánovali výlety do divadla či na výstavy, aby sme nesedeli stále doma.

Stabilita vo financiách. Výdavky budeme mať na polovicu, navyše ešte dostaneme príjem z prenajatého bytu. Takže po finančnej stránke budeme mať vždy rezervu! Starostlivosť zabezpečená. Ak by niektorá ochorela, tá druhá bude vždy poruke a pomôže.

Jednoducho, na spolubývaní sme videli samé pozitíva!

Realita.

Prvý konflikt prišiel pri výbere bytu. Každá z nás chcela zostať v tom svojom, každá mala silné argumenty. Ja som bola ochotná presťahovať sa k Márii, ale zároveň som nechcela, aby si myslela, že sa jej vždy podriadim.

Druhý problém množstvo vecí. Keď som Márii ustúpila a pustila sa do balenia, už mi vyčítala, že toho mám priveľa a kam to všetko uložíme? Nechávať ich v byte som sa bála človek nikdy nevie, akých nájomníkov dostane.

Nakoniec sme prenajali garáž, kde sme odložili poháre, riad a domáce haraburdy. Onedlho sme našli nájomníkov a začalo to byť zaujímavé. Spočiatku som cítil, že Mária mi prešľapuje po mojom. Pripadal som si ako hosť, ale potom som sa upokojil.

Spolubývanie nevydržalo, pretože medzi nami nebola rovnocennosť. Mária bola zvyknutá mať čistiace prostriedky v špajzi, ja som ich dával pod drez. Musel som neustále brať ohľady, lebo v tomto byte je ona gazdiná.

Potom sa ukázalo, že máme odlišné chute. Mlčal som, akceptoval jej voľbu v jedle. Časom som zabudol na to, čo mám rád ja. Ďalší problém vznikol, keďže som veľmi citlivý na spánok a Mária rada zaspáva s pustenou televíziou. Zvuky mi vadili, štuple do uší nepomáhali.

Nevýhody začali prevládať nad výhodami. Snažili sme sa tomu prispôsobiť a dohodnúť, ale napokon prišiel zlom. Všimol som si, že Máriu začína rozčuľovať už len môj príchod do izby. Robil som všetko podľa jej predstáv, no aj tak bola nervózna.

Potom so mnou prestala úplne hovoriť. Ubehol deň, potom ďalší, a týždeň… Neustále som uvažoval, čím som jej mohol ublížiť. Nakoniec mi praskli nervy rozplakal som sa pred ňou. Mária sa tiež rozplakala, priznala, že sama nevie, prečo je podráždená. Uvedomil som si, že človek musí žiť vo svojom a podľa svojich pravidiel. Lepšie je stretávať sa často ako bývať spolu.

Zrušili sme zmluvu o prenájme a náš vzťah sa okamžite zlepšil.

Poučenie? Priateľstvo si niekedy treba chrániť tak, že si strážime vlastný priestor a aj keď sme v rokoch, je dôležité nezabúdať sami na seba.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

twenty + 11 =

Môj priateľ a ja máme 60 rokov. Rozhodli sme sa presťahovať spolu a druhý byt prenajať.
Bola som osemročná, keď moja mama opustila náš domov. Odišla na roh ulice, nastúpila do taxíka a už sa nevrátila. Môj brat mal päť rokov. Od toho momentu sa u nás doma všetko zmenilo. Otec začal robiť veci, ktoré predtým nikdy nerobil: vstávať skoro, aby nám pripravil raňajky, naučil sa prať bielizeň, žehliť školské uniformy, nešikovne nám česať vlasy pred školou. Videla som, ako sa mýli v množstve ryže, ako mu prihára jedlo, ako zabúda triediť biele a farebné prádlo. Napriek tomu nikdy nedovolil, aby nám niečo chýbalo. Vracal sa domov unavený z práce a kontroloval domáce úlohy, podpisoval zošity, chystal desiaty na ďalší deň. Mama nás už nikdy neprišla navštíviť. Otec nikdy nepriviedol inú ženu do nášho domu. Nikdy nikoho nepredstavil ako svoju partnerku. Vedeli sme, že občas niekam chodí, že sa neskoro vracia, ale jeho osobný život zostával mimo našich štyroch stien. V dome sme boli len ja s bratom. Nikdy som ho nepočula povedať, že je znovu zamilovaný. Jeho rutina bola pracovať, prísť domov, variť, prať, ísť spať a znova dokola. Cez víkendy nás brával do parku, k rieke, do obchodného centra – aj keď len pozerať na výklady. Naučil sa zaplietať copíky, prišívať gombíky, pripravovať obedy. Keď bolo v škole vystúpenie a potrebovali sme kostýmy, vyrábal ich z kartónu a starých látok. Nikdy sa nesťažoval. Nikdy nehovoril: „Toto nie je moja práca.“ Pred rokom môj otec odišiel k Bohu. Bolo to rýchle. Nebol čas na dlhé rozlúčky. Pri triedení jeho vecí som našla staré zošity, do ktorých si zapisoval domáce výdavky, dôležité dátumy, poznámky ako „zaplať poplatok“, „kúp topánky“, „zober dievča k lekárovi“. Nenašla som žiadne zamilované listy, fotky s inou ženou, ani stopy po romantickom živote. Len stopy človeka, ktorý žil pre svoje deti. Od jeho smrti ma neprestáva trápiť jedna otázka: Bol šťastný? Mama odišla, aby hľadala svoje šťastie. Otec ostal a akoby sa vzdal toho svojho. Nikdy si už nezaložil novú rodinu. Nikdy nemal domov s partnerkou. Nikdy už nebol pre nikoho prioritou, okrem nás. Dnes viem, že som mala úžasného otca. Ale tiež viem, že to bol muž, ktorý zostal sám, aby sme my neboli sami. A to bolo ťažké. Pretože teraz, keď už tu nie je, neviem, či niekedy dostal lásku, ktorú si zaslúžil.