Subi à escada para podar os ramos secos da árvore, mas o meu cão começou de repente a ladrar insistentemente e a puxar-me pelas calças para eu descer: inicialmente achei que ele estava simplesmente doido ou a brincar e que podia até acabar por me fazer cair da escada 😱😢

Eu subia a escada para cortar os ramos secos da macieira, quando o meu cão, Gaspar, começou de repente a ladrar com força e a puxar-me as calças para me fazer descer. Ao início, achei mesmo que ele tinha enlouquecido ou estava a fazer uma brincadeira parva e que, sem querer, ainda me ia fazer cair da escada

Bem tentei afastá-lo, e até me zanguei com ele, mas, poucos segundos depois, aconteceu algo completamente imprevisível.

Já estava a meio da escada, com a tesoura de poda esticada, pronta para cortar aqueles ramos secos e retorcidos da velha macieira no quintal da casa em Óbidos. Desde cedo que o dia estava estranho. O céu tapado de nuvens densas, o ar parado, húmido, como se anunciasse uma tempestade. Sentia no peito que o clima ia virar, mas mesmo assim insisti em terminar aquele serviçoesses ramos andavam a pedir para serem cortados há semanas.

De manhã, ajeitei a escada contra o tronco, bem encostada e conferi, mais do que uma vez, se estava segura. Subi alguns degraus e ia já para a primeira poda, quando senti um puxão forte nas calças, por trás.

Virei-me, surpreendida, e ali estava o Gaspar, atrapalhado a tentar trepar a escada atrás de mim. As patas escorregavam nos degraus de alumínio, as unhas tilintavam nervosamente e ele, de olhos enormes, não desviava o olhar de mim.

Oh Gaspar, mas que disparate é este? disse-lhe, a rir nervosa Vai brincar para o jardim, vá.

Acenei com a mão a ver se ele percebia, mas o Gaspar não arredou pé, antes subiu mais um pouco, agarrou-se com as patas e, de repente, cravou-me o tecido das calças com os dentes.

Começou a puxar. Forte.

Virei-me de chofre, quase perdendo o equilíbrio.

Gaspar, estás maluco? Larga! gritei, zangada.

Mas ele não largava. Puxava-me para baixo, apoiado nos quartos traseiros, e ladrava desesperado, como se a cada instante quisesse avisar-me de algo.

No início, enervei-me mesmo, mas passado um momento percebi que aquilo não era brincadeira nenhuma. Ele nunca tinha feito tal coisa. Havia nos olhos dele um alarme real.

Como se tentasse dar-me um recado que eu não entendia.

Ainda quis subir mais, mas o Gaspar puxou as minhas calças com tal força que acabei por agarrar a escada com ambas as mãos, num reflexo.

Suspirei, irritada, e comecei a descer.

Pronto, chega, resmunguei por entre dentes Se não te acalmas, vais para dentro do canil.

O Gaspar baixou o focinho, culpado, mas levei-o mesmo até ao cercado e fechei bem a porta. Queria despachar-me, antes que começasse a chover.

Mas foi exatamente naquele momento que tudo aconteceu, deixando-me petrificada e, de repente, fez todo o sentido o comportamento estranho do Gaspar

Voltei à escada, pisei o primeiro degrau, e ouvi um estalo sinistro por cima da minha cabeça.

O som foi seco e alto, igual ao de um galho a rachar. Olhei, assustada. Vi então uma das grandes ramas secas desprender-se da árvore velha.

Caiu a pique, mesmo onde segundos antes estava a minha cabeça. Estatelou-se no chão, partindo-se em estilhaços, a centímetros de mim.

Senti imediatamente as pernas fraquejarem. Fiquei ali, sem reação, encarando os pedaços do ramo partido, com o coração a martelar-me nos ouvidos.

Só aí percebi. O Gaspar não queria brincar nem me aborrecer. Ele estava a tentar salvar-me.

Tinha pressentido o perigo antes de mim. Talvez tivesse ouvido um ranger estranho dentro da madeira ou sentido a força do vento a empurrar. Olhei devagar para o cercado.

Gaspar estava por trás da rede, atento. Os olhos calmos, a cauda mexendo-se de leve, esperando por um sinal meu.

Aproximei-me, abri a porta, e ajoelhei-me junto a ele. De imediato, encostou-se ao meu peito.

Abracei-o ao pescoço e sussurrei-lhe, emocionada:

Salvaste-me a vida, Gaspar.

A partir daquele dia, nunca mais ignorei o instinto do meu amigo.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

three + 3 =

Subi à escada para podar os ramos secos da árvore, mas o meu cão começou de repente a ladrar insistentemente e a puxar-me pelas calças para eu descer: inicialmente achei que ele estava simplesmente doido ou a brincar e que podia até acabar por me fazer cair da escada 😱😢
— Nemohol som ho nechať, mama, — zašepkal Nikita. — Chápeš? Nemohol. Nikita mal štrnásť, celý svet bol proti nemu. Presnejšie — nikto mu nerozumel. — Zase ten výtržník! — hundrala teta Klára z tretieho vchodu, rýchlo prešla na druhú stranu dvora. — Jedna matka ho vychováva. Toto je výsledok! A Nikita prešiel okolo s rukami vo vreckách deravých riflí a tváril sa, že nepočuje. Ale počul. Mama bola v práci — opäť do noci. Na kuchynskom stole lístok: „Rezne sú v chladničke, zohrej si“. A ticho. Vždy ticho. Aj teraz kráčal zo školy, kde si ho učitelia opäť „pozvali na rozhovor“ kvôli správaniu. Akoby nevedel, že je pre všetkých problémom. Vedel. Čo z toho? — Chlapče! — zavolal naňho ujo Vilo, sused z prízemia. — Vidíš tu toho krívajúceho psa? Treba ho vyhnať. Nikita sa pristavil a pozrel. Pri kontajneroch naozaj ležal pes. Nie šteniatko — dospelý, ryšavý s bielymi škvrnami. Ležal nehybne, len očami sledoval ľudí. Múdre oči. A smutné. — Vyžeňte ho niekto! — pritakala teta Klára. — Určite chorý! Nikita priblížil sa. Pes sa nepohol, len slabúčko vrtel chvostom. Na zadnej nohe roztrhnutá rana so zaschnutou krvou. — Čo tam stojíš? — zahundral ujo Vilo. — Vezmi palicu, vyžeň ho! V tej chvíli v Nikitovi niečo prasklo. — Nechajte ho na pokoji! — vyletel prudko a postavil sa pred psa. — Nikomu nič zlé nerobí! — No nazdar, — prekvapil sa ujo Vilo. — Obranca sa našiel. — A budem brániť! — Nikita si k psovi prisadol, natiahol ruku. Pes očuchal prsty a jemne ich olízal. Pocítil v srdci niečo teplé. Prvýkrát za dlhý čas k nemu bol niekto dobrý. — Poď, — zašepkal psovi. — Poď so mnou. Doma Nikita spravil psovi pelech zo starých búnd v kúte svojej izby. Mama v práci do večera — nikto nebude nadávať ani vyháňať „nálož“. Rana na nohe vyzerala zle. Nikita sa pustil do internetu, čítal články o ošetrení zvierat. Kysol pri odborných pojmoch, ale snažil sa všetko zapamätať. — Treba vyčistiť peroxidom, — hundral a prehŕňal sa v domácu lekárničku, — potom jódom okraje. Opatrne, nech nebolí. Pes pokojne ležal, dôverne nastavoval poranenú labku. Díval sa na Nikitu vďačne — tak, ako sa naňho už dávno nik nepozrel. — Ako sa voláš? — Nikita opatrne obväzoval labku. — Ryšavý si… Ryšo ťa budem volať? Pes ticho zaštekal — akoby súhlasil. Večer prišla mama. Nikita čakal hádku, ale mama mlčky prezrela Ryša, skontrolovala obväz na nohe. — Sám si obväzoval? — opýtala sa tíško. — Sám. Na internete som našiel, ako. — Čo mu dáš jesť? — Niečo vymyslím. Mama na syna dlho hľadela. Potom — na psa, ktorý jej dôverne lízal ruku. — Zajtra pôjdeme k veterinárovi, — rozhodla. — Podívame sa, čo s nohou. Meno už máš? — Ryšo, — rozžiaril sa Nikita. Prvýkrát po dlhých mesiacoch medzi nimi nebola žiadna stena neporozumenia. Ráno Nikita vstal o hodinu skôr. Ryšo sa pokúšal postaviť, kňučal od bolesti. — Lež, lež, — upokojoval ho chlapec. — Vodu donesiem, najesť ti dám. Doma nebol žiadny psí granule. Dal posledný rezeň, chlieb namočil v mlieku. Ryšo jedol lačne, ale opatrne, oblizoval každú omrvinku. V škole Nikita prvýkrát po dlhej dobe neodvrbúval učiteľom. Myslel len na jedno — ako sa má Ryšo? Bolí ho to? Nie je smutný? — Dnes si nejaký iný, — prekvapila triedna. Nikita len pokrčil plecami. Nechcel rozprávať — vysmejú ho. Po škole rýchlo bežal domov, nevšímal si pohŕdavé pohľady susedov. Ryšo ho vítal radostným brechotom — už vedel stáť na troch nohách. — Tak čo, kamo, chceš von? — Nikita mu spravil z povrazu vôdzku. — Opatrne, šetri si labku. Na dvore sa dialo niečo neuveriteľné. Teta Klára, keď ich uvidela, takmer sa zadusila slnečnicovými semienkami: — On si ho domov doniesol! Nikita! Ty si už úplne zbláznil?! — A čo je? — pokojne odpovedal chlapec. — Liečim ho. Čoskoro bude zdravý. — Liečiš?! — pribehla susedka. — A peniaze na lieky kde berieš? Kradneš mame? Nikita zovrel päste, no ovládol sa. Ryšo sa pritisol k jeho nohe — akoby cítil napätie. — Nekrádem. Vlastné peniaze dávam. Šetril som zo školských raňajok, — ticho povedal. Ujo Vilo pokrútil hlavou: — Chlapče, rozumieš, že si si zobral živú dušu? To nie je hračka. Treba sa oň starať, liečiť, vodit ho von. Každý deň začínal prechádzkou. Ryšo sa rýchlo zotavoval, už behal, aj keď trošku kríval. Nikita ho učil povely — trpezlivo, hodiny. — Sadni! Dobrý! Daj labku! Takto! Susedia sledovali z diaľky. Niektorí krútili hlavami, iní sa usmievali. Ale Nikita nič nevnímal, len Ryšove verné oči. Zmenil sa. Nie hneď — postupne. Prestal odvrbúvať, doma začal upratovať, dokonca sa zlepšili známky. Objavil cieľ. A to bol len začiatok. O tri týždne prišlo to, čoho sa Nikita najviac bál. Šiel s Ryšom z večernej prechádzky, keď sa z garáží vyrútila svorka tulákov. Päť-šesť psov — rozzúrených, hladných, s blčiacimi očami. Vodič, obrovský čierny pes, vyceril zuby, šiel priamo vpred. Ryšo instinctívne ustúpil za Nikitu. Labka ešte bolela, utekať nemohol. Títo zacítili slabosť. — Späť! — zakričal Nikita, rozmachol vôdzkou. — Choďte preč! Ale svorka neustupovala. Obkľučovala. Čierny vodca stále hlasnejšie vrčal, chystal sa skočiť. — Nikita! — odkiaľsi zhora sa ozval ženský výkrik. — Utekaj! Nechaj psa a utekaj! To bola teta Klára, vykláňala sa z okna. Za ňou ďalšie susedské tváre. — Nebuď hrdina! — kričal ujo Vilo. — Ten pes aj tak ujdeť nemôže! Nikita sa obzrel na Ryša. Ten sa triasol, no neutekal. Priblížil sa k nohe gazdu, pripravený prežívať čokoľvek. Čierny pes skočil prvý. Nikita sa instinctívne kryl rukami, no úder padol na plece. Ostré zuby prehryzli bundu, dostali sa až po kožu. Ale Ryšo, napriek zranenej nohe, napriek strachu — vrhol sa brániť gazdu. Zahryzol sa vodcovi do nohy, visel na nej celým telom. Začal sa boj. Nikita sa bránil nohami, rukami, kryl Ryša pred zubami. Bol pokúsený, poškrábaný, ale neustúpil ani krok. — Bože, čo sa to deje! — lamentovala teta Klára zhora. — Vilo, urob niečo! Ujo Vilo bežal dolu schodmi, bral palicu, čo mu prišla pod ruku. — Drž sa, chlapče! — kričal. — Hneď pomôžem! Nikita už padal pod náporom svorky, keď začul známy hlas: — Dosť! To bola mama. Vyběhla z vchodu s vedrom vody a oblievala psov. Svorka odskočila, zúrivo brechala. — Vilo, pomáhaj! — vykríkla ona. Ujo Vilo pribehol s palicou, ešte pár susedov zišlo z poschodí. Tuláci zistili, že sú v menšine, ušli. Nikita ležal na asfalte, objímal Ryša. Obaja krvaví, obaja sa triasli. Ale živí. Celí. — Synček, — mama si k nemu čupla, opatrne skúmala škrabance. — Ako si ma vystrašil. — Nemohol som ho nechať, mama, — zašepkal Nikita. — Chápeš? Nemohol. — Chápem, — ticho odpovedala. Teta Klára zišla na dvor, pristúpila bližšie. Pozrela sa na Nikitu zvláštne — akoby ho videla prvý raz. — Chlapec, — roztržito povedala. — Mohol si kvôli… psovi zahynúť. — Nie kvôli psovi, — nečakane skočil ujo Vilo. — Kvôli kamarátovi. Rozumiete, Klára? Susedka len prikývla. Po tvári jej stekali slzy. — Poďte domov, — povedala mama. — Treba ošetriť rany. Aj Ryšovi. Nikita sa ťažko postavil, vzal psa na ruky. Ryšo ticho kňučal, no chvost mu slabunko vrtel — tešil sa, že je gazda pri ňom. — Počkajte, — zastavil ich ujo Vilo. — Zajtra pôjdete k veterinárovi? — Pôjdeme. — Odveziem vás. Autom. A za liečbu zaplatím — pes je statočný. Nikita prekvapene pozrel na suseda. — Ďakujem, ujo Vilo. Ale ja sám. — Nehádaj sa. Zarobíš, vrátiš. Ale… — muž potľapkal chlapca po pleci. — Zatiaľ sme na teba hrdí. Však? Susedia mlčky prikyvovali. Prešiel mesiac. Bežný októbrový večer, Nikita sa vracal z veterinárnej kliniky, kde teraz cez víkendy pomáhal dobrovoľníkom. Ryšo bežal po jeho boku — labka uzdravená, krívanie takmer preč. — Nikita! — zavolala naň teta Klára. — Počkaj! Chlapec sa zastavil, pripravený na ďalšiu prednášku. Ale susedka mu podala tašku s krmivom. — To je pre Ryša, — rozpačito povedala. — Kvalitná strava, drahá. Tak sa oň staráš. — Ďakujem, teta Klára, — úprimne odpovedal Nikita. — Ale máme krmivo. Teraz pracujem v klinike, doktorka Anna Petrovna mi platí. — Vezmi si. Zíde sa. Doma mama varila večeru. Keď zbadala syna, usmiala sa: — Ako v klinike? Doktorka spokojná? — Vraví, že mám správne ruky. Aj trpezlivosť. — Nikita pohladil Ryša po hlave. — Možno budem veterinár. Premýšľam o tom vážne. — A v škole? — V pohode. Dokonca aj pán Petrov z fyziky ma chváli. Vraj som pozorný. Mama prikývla. Za ten mesiac sa syn zmenil na nepoznanie. Už nevaroval, doma pomáhal, aj susedom sa zdravil. Ale hlavné — našiel cieľ. Sen. — Vieš, — povedala, — zajtra príde Vilo. Chce ti ponúknuť ďalšiu brigádu. Jeho známy má chov, potrebuje pomocníka. Nikita sa rozžiaril: — Fakt? A Ryša môžem vziať so sebou? — Myslím, že áno. Je už skoro služobný pes. Večer Nikita sedel na dvore s Ryšom. Trénoval novú povel — „stráž“. Pes poslušne robil cvičenia, pozeral na pána oddanými očami. Ujo Vilo si sadol na lavičku vedľa. — Zajtra ideš na chov určite? — Idem. S Ryšom. — Tak dnes skôr spať. Bude náročný deň. Keď ujo odišiel, Nikita ešte chvíľu sedel na dvore. Ryšo si položil hlavu na kolená gazdu, spokojne si vzdychol. Našli sa navzájom. A už nikdy nebudú sami.