Urobil som chyby v živote, ale tá najväčšia z nich stále žije vedľa mňa a neviem, čo s tým. Mal som 25 rokov, keď som sa oženil s chlapom menom Branislav. On bol odo mňa o dva roky starší. Vtedy mi prišiel ako princ na bielom koni.
Stále mi nosil kvety, darčeky, nosil mi ťažké tašky, nikdy sme sa nehádali a vždy sme dokázali vyriešiť každú situáciu v pokoji. Pred svadbou sme spolu nikdy nebývali. Ani on, ani ja spolubývanie sme považovali za niečo ľahkovážne. Tak sme sa jednoducho vzali. Mama a otec nám dali peniaze na svadbu, ale tá suma určite nestačila na kúpu bytu. Ani som nechcel prenajímať načo platiť cudziemu človeku a počúvať ho, ako sa mu páči alebo nepáči, ako žijeme. Nakoniec nám Branislavova mama navrhla, že by sme mohli bývať u nej. Mala dva izby v paneláku, aj tak bola často sama a miesta bolo dosť. Prečo nie?
Rozhodol som sa po svojom. Mama Branislava pôsobila ako rozumná žena, takže sme si našli spoločnú reč bez problémov. Lenže hneď po svadbe a po tom, čo sme sa nasťahovali k svokre, som zistil oveľa viac o svojom mužovi. Ukázalo sa, že jeho mama ho stále brala ako malého chlapca. Kým býval doma, nerobil absolútne nič až tak, že mu mama prala spodky a ponožky, a to bol už dospelý muž! Uznať musíš, že to nie je normálne.
Branislav len chodil do práce a robil si svoje. Niet divu, že keď sme začali spolu bývať, všetky povinnosti padli na mňa. Odrazu som varil pre všetkých, upratoval, prala som bielizeň, žehlil. Toto som potreboval? Pravda, svokra sa mi do vecí nebabrala, nevstupovala do kuchyne, keď som varil. Ale to, že ani nechcela pomôcť, pôsobilo, akoby som bol v ich rodine len na to, aby som slúžil.
A potom prišli ešte horšie správy. Jedného dňa začala horiť zásuvka a ja som požiar uhasil. Keď som Branislavovi povedal, nech vymení starú zásuvku za novú, tváril sa, akoby som od neho žiadal výpočty z kvantovej fyziky. Ukázalo sa, že nevie ani meniť zásuvky. Dokonca keď bolo treba vymeniť žiarovku, radšej sa stiahol a povedal, že to neurobí. Tak som zobral stoličku a vymenil žiarovku sám. Skrátka, môj muž nevie urobiť nič. Iste, nie každý sa musí vyznať v elektrikárstve. Ale on ani nemal záujem niečo sa naučiť. Prečo by mal, keď môže zavolať majstra a zaplatiť mu eurá? Lenže Branislav nepracoval za milióny, aby si mohol dovoliť nechať všetko robiť druhých.
Najviac ma vytáčalo, keď svokra stále hovorila s Branislavom ako s malým chlapcom a on jej odpovedal nesmelo mami.
Branislav, dal si si ponožky, vymenil si si spodky? Branislav, umyl si sa poriadne? Pri týchto rozhovoroch mi bolo do zvracania. On je dospelý človek a mama sa ho pýta, či si vymenil spodky.
Uvažujem nad rozvodom. Ale čo potom? Nemám vlastný byt, peniaze od rodičov som už minul. Ale takto sa to už nedá zniesť. Koľko to ešte vydržím, túto nemohúcnosť?







